Začalo sa to zverejnením pochybného titulu vtedajšieho predsedu parlamentu A. Danka. Pokračovalo zverejnením ozajstných plagiátov politikov: predsedu parlamentu (B. Kollára), vtedajšieho premiéra a dnešného ministra financií (I. Matoviča), ministra školstva (B. Gröhlinga), ako aj jednej vládnej poslankyne. Doterajším excelentným vrcholom bola informácia o pôsobení 22 firiem, ktoré verejne ponúkajú (pod skrytým pojmom) napísanie diplomových prác v denníku SME. Najskôr bolo ticho, no teraz sa už ozvali aj študenti prostredníctvom svojej rady a spoločne s aktivistami za boj proti korupcii žiadajú prijatie zákonov tvrdo postihujúcich takýchto podvodníkov. Hoci sa zákony nebudú týkať doterajších podvodníkov, do budúcnosti môžu vytvoriť výrazného strašiaka podobným chúťkam.
Ilustrácia: Pixabay.com
Podľa študentskej rady asi 15 percent absolventov sú podvodníci. Teda ide o každého siedmeho študenta – hrôza. Upozorňujú na to, že okrem spomenutých firiem sú to aj akademici, ktorí píšu, či kompilujú diplomovky svojim študentom. Mnohé tomu nasvedčuje, to však znamená, že na vysokých školách pôsobia aj principiálni podvodníci. Čo na to akreditačná komisia (v minulosti) a akreditačná agentúra dnes? Vedia o tom? Podieľajú sa na zakrývaní podvodov? Prečo doteraz nikto nestratil akreditáciu pre podvodné skúšky či štátnice? Čo na to rektori a dekani? Žeby niektorí mali z toho profit? V každom prípade však neurobili dostatočné opatrenia proti podvodom na svojom pracovisku. A čo na to senáty fakúlt a vysokých škôl? Tiež nič. Otázkou je: PREČO mlčia?
Hovorí sa a dosť nahlas, že aj niektoré docentúry a profesúry majú pochybný charakter, sú založené na opísaných prácach. Niektoré mená patria dosť vysoko postaveným osobám!
Toto je už vážny dôsledok zlého organizovania vzdelávania na Slovensku. Vzdelávanie na Slovensku sa zrejme dostalo na najnižšiu úroveň za posledných 100 rokov. Skúsme si zodpovedať otázku: Prečo toľko Slovákov študuje v Česku? No, jazyk nie je problém, ale prestíž škôl, teda aj odbornosť je na vyššej úrovni. Napokon pred rokom minister školstva vyhlásil, že jedným z jeho cieľov je, aby aspoň jedna vysoká škola bola medzi najlepšími 500 školami – to je teda úprimné ohodnotenie školstva!
Čo s týmto odborne, aj mravne zhanobeným stavom?
Pripustenie veľkého množstva škôl je základom ich nízkej úrovne, takže jedným z opatrení je racionalizácia systému vysokých škôl. No potrebných je niekoľko krokov, zopár ich musí byť urobených paralelne.
Systémovo: prebudovať ministerstvo školstva na ministerstvo vzdelávania (takto sa ministerstvo chváli v anglickom jazyku). To znamená prestavať byrokratický aparát na strategickú organizáciu, ktorá bude analyzovať stav doma, porovná ho s vyspelým svetom a načrtne cesty rozvoja, čiže akýsi prognosticko-strategický inštitút. Tomu musí zodpovedať aj početnosť (maximálne 150 ľudí). Potrebné je uvedomiť si, že ministerstvo školstva vlastne nemá koho riadiť: základné školy zriaďujú obce, podobne stredné školy vyššie celky a vysoké školy sú úplne samostatné, časť je privátna, takže mimo dosah ministerstva. SAV je samostatná, má dokonca aj vlastnú rozpočtovú kapitolu. No a vojenské a policajné školy sú riadené rezortnými ministerstvami.
Prestavať akreditačný systém – doterajší je obludne zlý, veď väčšina členov nerozumie prerokúvaným odborom, nikto nevie všetko! Keď som viedol jednu katedru politológie, tak mi (po podrobnom preskúmaní odboru, vrátane personálneho zabezpečenia) navrhol kolega z Bolonskej univerzity spoločné štúdium v druhom a treťom stupni, lebo naše vzdelávanie bolo úplne kompatibilné s ich. No akreditačná komisia SR bola iného názoru a nedala nám tretí stupeň – veď sa do toho rozumie lepšie. No a tu je riešenie – akreditácia cez rovnaké typy odborov na univerzitách v prvej stovke. Takto sa nemusia ľudia v akademickej sfére domýšľať, kto má kde známeho, prípadne ako potešiť jednotlivých členov (napr. „úväzkom“ na škole).
Zároveň by sa mali zastaviť všetky docentské a profesorské pokračovania na jeden rok. Do tej doby by mali prebehnúť dva dôležité kroky: jedným je zmapovanie spoločenskej potreby rôznych typov absolventov. To by mohli urobiť spoločne ústavy SAV: sociologický, ekonomický a prognostický. Druhým krokom by malo byť skutočné posúdenie jednotlivých škôl a ich odborov (nie po známosti, či inej pomoci). Z toho by malo vyplynúť zníženie verejných vysokých škôl, maximálne na počet 10 – 12. Súkromné, ak splnia odborné, ale aj morálne podmienky, tak môžu existovať, veď ide o slobodné podnikanie.
Obidva kroky by mali spoločne ukázať, koľko odborov je potrebných a koľko študentov tam štát bude platiť. To je súbor kvantitatívnej redukcie a obnovy etiky vzdelávania.
No a rôzne (viaceré) nezávislé organizácie by sa mali pozrieť na etiku vzdelávania, teda kde sa podvádza a ako – to by mal byť povinný dôvod pre akciu ministerstva školstva. Hlúpe je, že o podvádzaní sa vie pomerne široko, no akosi sa trpí, prehliada a niektorí z toho profitujú. Dokedy? Veď slovenské vzdelávanie nebolo v minulosti zlé, hoci bolo ovplyvnené ideológiou, ale to je aj dnes.
K dielu obnovy by mal prispieť aj parlament, veď on zriaďuje verejné vysoké školy, tak by mal niesť aj diel zodpovednosti, mal by ročne prerokúvať stav vysokoškolského vzdelávania a zverejniť všetky názory, aj kecy, ktoré tam zaznejú.
Predpokladám, že som teraz naštval, možno až rozzúril časť akademikov, ale odborníci, aj verejnosť by mali pritlačiť na zastavenie toboganového prepadu nášho vzdelávacieho systému. Mimochodom: vzdelávanie musí byť zjednotené s výchovou. Ale aká výchova, keď časť akademikov sú podvodníci, prípadne podvodom nezavadzajú? Školstvo musí obnoviť svoju výchovnú funkciu, nemôže przniť etiku ľudí.
Kto nájde odvahu na skutočnú reformu? Reforma nie je obyčajnou zmenou, ale zmenou orientovanou na vylepšenie systému, ale aj zlepšenie života občanov danej spoločnosti.