Tolerovať neznamená len znášať sa navzájom, ale aj mať moc (s)trpieť niekoho či niečo. Do akého kontextu toto slovo zasejeme, taký význam sa urodí. História kampaní proti násiliu na ženách pozná „nulovú toleranciu násilia“. Na Slovensku práve prebieha druhá kampaň Piata žena. Jej cieľom je „nulová tolerancia násilia“. Rovnako ako prvá kampaň na prelome rokov 2001-2002 sa aj táto zameriava na verejnosť, čiže na nás všetkých ako svedkov násilia. Poznáme piatu ženu? Alebo sa ju radšej usilujeme nevidieť a nepočuť? Ako susedia či susedky, policajti či policajtky, sudkyne, lekári, učiteľky máme moc poskytnúť týraným ženám pomoc a podporu. Podoba našej pomoci môže byť rozličná, jedno však musí mať spoločné – netoleruje násilie. Netoleruje nijaké „dôvody“ či vysvetľovanie zo strany páchateľa násilia. Netoleruje ani zaužívaný názor, že poriadna žena „neprovokuje“ svojho muža. Účinne pomôcť môžeme len vtedy, keď vieme, že právo na život bez ubližovania patrí k základným ľudským právam a keď považujeme za samozrejmé, že je aj ľudským právom každej ženy. Nemusí si ho „zaslúžiť“ plnením takej či onakej – vždy však jedine správnej – predstavy o poriadnej žene plnej nehynúcej obetavosti. Ako dôvod, pre ktorý si ženy vôbec zaslúžia úctu, často bezmyšlienkovito uvádzame práve obetavosť a odovzdanie sa druhým a ich potrebám. Je vari také ťažké rešpektovať v žene jednoducho človeka? Ľudské práva sa vzťahujú na každú ľudskú bytosť. Ak nepripúšťame nijaké „dovolené odchýlky“ a odmietame násilie vo všetkých podobách, nezabúdajme i na týranie, ktoré sa odohráva za zatvorenými dverami našich príbytkov. Nijaká žena si nezaslúži násilie. Priznávam, že v tomto som netolerantná. Netolerantná voči predsudkom, ktoré nás chcú vtesnať do korzetu tradičných rodových rolí a ktoré považujú násilie za nenahraditeľný atribút mužskosti. Netolerujem, ak cnosť tolerancie vyžaduje od žien, aby všetko (s)trpeli. Tolerancia niekedy aj zabíja.
