Prof. PhDr. Ing. Josef Šmajs, CSc. (* 1938) vyštudoval strojné inžinierstvo a filozofiu. Od roku 1979 do roku 2009 pôsobil na Katedre filozofie Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne, potom do roku 2017 prednášal filozofiu a filozofiu techniky na Ekonomicko-správnej fakulte MU a na Fakulte sociálnych štúdií MU. Je autorom originálneho konceptu Evolučnej ontológie. V roku 2008 sa zúčastnil na Svetovom filozofickom kongrese v kórejskom Soule a v roku 2013 na Svetovom filozofickom kongrese v Aténach. Napísal viacero kníh s ontologickou a ekologickou tematikou, ktoré boli preložené aj do iných jazykov. Publikoval približne 300 vedeckých statí a štúdií, výsledky svojej práce popularizuje v tlači, v rozhlase a televízii. V roku 2012 mu v Rusku udelili za knihu Kultura pod ugrozoj cenu za najlepšiu vedeckú knihu roka. V rokoch 2014 – 2015 s prispením V. Vomáčku a A. Rosu pripravil päťjazyčnú publikáciu (v angličtine, nemčine, ruštine, češtine a slovenčine) Ústava Země. Filosofický koncept. Knihu Fenomén technika publikoval v roku 2016. Teraz pracuje na filme s pracovným názvom Zastavíme válku se Zemí?
Etela Farkašová: Dlhodobo sa venuješ problematike evolučnej ontológie, ktorá, ako často uvádzaš vo svojich prácach, ponúka nový procesuálny pohľad na celok skutočnosti, teda na bytie. Koncepciu tejto disciplíny si zatiaľ najpodrobnejšie rozpracoval v knihách Ohrozená kultúra (1995; 1997; 2008; 2011), Filosofie – obrat k zemi (2008) alebo Evoluční ontologie kultury a problém podnikání (2012). Svojou koncepciou polemizuješ s názorom, ktorý sa v dejinách filozofie značne udomácnil po Kantovi, že ontológia ako všeobecná filozofická teória skutočnosti už nie je možná, stratila svoje kompetencie a aj opodstatnenie. Aké sú dôvody tvojej neúnavnej polemiky s podobnými názormi, prečo pokladáš evolučnú ontológiu za dôležité východisko pre myslenie a praktické konanie v súčasnom svete?
Josef Šmajs: S Kantovým názorom trvalo, ale márne polemizujem. Tento veľký filozof sa v prípade tvrdenia o nemožnosti existencie ontológie mýlil. Jeho téza, že nepoznávame predmety, ale len naše zmyslové predstavy o nich, je, samozrejme, pravdivá. Nehovorí však nič nové. Vo filozofii už dlho vieme, že myslíme v pojmoch, a nie vo veciach. Kant síce obrátil pozornosť ku gnozeológii, no nezaoberal sa tým, že z nášho poznania o veciach prírody vzniká s podporou prírodnej vedy a kapitálu novoveká technika: výrobná i vojenská. Z týchto predstáv sa teda vnútri prírodného bytia formuje umelé, dočasné a opozične nastavené bytie kultúrne. Kant totiž plne dôveruje vede a ešte netuší, že vedecké poznanie prírody je skrytou príčinou konfliktu kultúrnej evolúcie s evolúciou prirodzenou. Ale aby som nezostal len pri jednom príklade. Aj keď sme do značnej miery zovretí historickou tradíciou a prirodzeným jazykom, ktorého kód a výrazové prostriedky meniť nemôžeme, musíme sa vzdávať prehnanej úcty ku gréckym i novovekým autoritám. Títo veľkí myslitelia žili v dobe, keď ľudstvo bolo chudobné, vedy nerozvinuté a keď kultúra prírodu poškodzovala len lokálne. Preto ku Kantovmu príkladu ešte dodám, že nekriticky dôverovať nemožno ani veľkému Descartovi. Pretože Descartes nevedel, že prírodné bytie je onticky tvorivou aktivitou, a keď formuloval dualitu res cogitans a res extensa, nemohol ešte tušiť, že oba tieto zdanlivo protikladné póly sveta (človek a príroda) patria k sebe, že sú produktom tej istej prirodzenej evolúcie Zeme. Pod ťarchou empirických faktov dnes musíme uznať, že Zem charakterizuje celkom iná dualita: hlboká existenciálna opozícia staršej a širšej evolúcie prirodzenej, ako aj parciálnej, človekom zapálenej protiprírodnej evolúcie kultúrnej. Charakterizuje ju súboj tvorivých síl prírody s rastúcimi deštruktívnymi silami kultúry. Tvrdím teda, že dnešný svet v rozpore s pozoruhodným Kantovým prínosom nemôže postihnúť gnozeológia, ale jedine ontológia. Tvrdím, že pre biofilný obrat dnešnej predátorsky nastavenej kultúry potrebujeme nový procesuálny pohľad na celok pozemského bytia. Potrebujeme novú ontológiu, novú teóriu bytia.
E. F.: V najnovšej monografii „Fenomén technika“ sa opäť venuješ evolučnej teórii, v tomto prípade – ako naznačuje názov knihy – v kontexte analytických reflexií techniky. Ukazuje sa, že práve takáto optika umožňuje zviditeľniť neraz prehliadané aspekty fenoménu techniky a upriamiť na ne dôraz. Dokonca tvrdíš, že bez tejto optiky nie je možné rozpoznať komplexnú, systémovú povahu a podstatu techniky – a ani kultúry. Mnohých azda prekvapí názor, ktorý v tejto monografii rozvíjaš, že celá ľudská kultúra nie je taká úchvatná a vznešená, ako nám ju predstavujú dnešné vedy o človeku… Neplatí pre ňu podľa toho prezumpcia neviny, pretože sa podieľa na nebezpečnej protiprírodnej prestavbe prirodzeného sveta, ale súčasne vytvára zdanie, že prináša jeho zdokonaľovanie a vedie k úplnejšej ľudskej sebarealizácii…
J. Š.: Odpoveď som už čiastočne naznačil. Neobľúbenosť fenoménu techniky môže súvisieť s tým, že technika, ktorá je najaktívnejšou časťou spoločenskej materiálnej kultúry, je nielen ťažkou témou, ale navyše zjavuje skrytú pravdu o povahe kultúry. Odhaľuje totiž to, čo pri povrchnom pohľade nevidíme. Odkrýva evolučné nastavenie vedy i kultúry. Technika, pokiaľ ju vieme správne interpretovať, nefalšovane zdieľa, že terajšia kultúra je nebezpečne namierená proti Zemi i človeku na krátkodobú druhovo sebeckú prestavbu Zeme.
Stručne naznačím, ako podľa môjho názoru toto nastavenie vznikalo. Má totiž koreň biologický i kultúrny. Biologický koreň – vrodená útočná adaptívna stratégia – súvisí so vznikom anatomicky moderného človeka, a preto jeho vplyv zmeniť nemôžeme. V pozadí bola prírodná katastrofa pred niekoľkými miliónmi rokov v oblasti rovníkovej východnej Afriky. Vznikla tu veľká priekopová prepadlina, ktorá zmenila klímu, a preto došlo k nevratnej strate prirodzeného domova našich hominidných predkov. Tí boli adaptovaní na relatívne bezpečný stromový spôsob života, ale v dôsledku klimatickej zmeny sa ocitli v krovinatej savane. Pod hrozbou vyhynutia sa museli geneticky prispôsobiť novým podmienkam. Život na stromoch bol akoby životom v raji. Poskytoval dostatok rastlinnej potravy vo forme plodov, hmyzu a jedlých výhonkov, bol prirodzeným úkrytom pred pozemskými šelmami.
Kultúrny koreň, ktorý spôsobil odkláňanie európskej kultúry od živej prírody, súvisí, paradoxne, s objavom a rozvojom poľnohospodárstva. Takmer na konci vývoja neolitickej technológie sa totiž nečakane objavuje veľké duchovné vzopätie, v priebehu ktorého vznikajú nielen monoteistické náboženstvá, ale najmä formatívna abstrakcia gréckej vedy a filozofie. Pretože Gréci nepoznali biológiu, vzniká u vzdelaných ľudí hodnotový odklon od živej prírody. Rozvojom staviteľstva, remesiel a moreplavectva sa presadzuje príklon k neživým predmetom, teoretickým postulátom a vzťahom, k technologicky formatívnemu poznaniu. Grécka filozofia na jednej strane nadväzuje na mýtus a zdravý rozum, t. j. podporuje jednoúrovňový spôsob redukovanej interpretácie skutočnosti, ale na druhej strane presadzuje falošnú ideu identity myslenia a bytia. Najmä tieto rysy vytvárali základ predátorskej duchovnej paradigmy. Vzdelaným ľuďom vnucovali pojmy chybného mechanického predporozumenia prírode ako mŕtvej látke, ktorú môžu ľudia tvarovať a prakticky využívať. Ešte doplním, že sa toto chybné kultúrne nastavenie plne presadí až v súvislosti s nástupom kapitalizmu. Galileovsko-newtonovská veda so svojimi technologickými pojmami, využitím matematiky a kauzálnou mechanickou interpretáciou sveta nadväzuje na duchovný odkaz antiky. V súlade s Baconovou metaforou „mení poznanie na moc“. K úplnému zavŕšeniu však privádza antickú predátorskú paradigmu dnešná globálna kultúra. Pre svoj rast a krátkodobý prospech obracia proti prírode nielen výrobu, ale s podporou verejnosti i rastúcu konečnú osobnú spotrebu. Popri najničivejších zbraniach proti nej posiela i zbrane hromadného mierového ničenia planéty – najmä celosvetovo šírené osobné automobily. Toto skryté predátorské nastavenie kultúry musí dnes filozofia odhaliť, pomenovať a vyvolať diskusiu, ktorá bude viesť k jeho prekonaniu. V tom vidím hlavnú, ale nesmierne ťažkú úlohu dnešnej filozofie. Zatiaľ to však filozofia nerobí. Neodvažuje sa samostatne reagovať na problémový tlak globalizovanej kultúry. Tvrdošijne interpretuje staré texty veľkých autorov.
E. F.: V knihe nastoľuješ úvahy o dvoch vývojových líniách techniky, o biotechnickej a abiotechnickej technike, porovnávaš ich a v tejto súvislosti hľadáš odpovede na otázku, či je možné zmierenie technosféry s biosférou – a ak áno, tak za akých podmienok?
J. Š.: Začnem druhou, jednoduchšou časťou otázky. Zmierenie pokladám v princípe za možné. Aj preto presadzujem názor, že techniku lepšie pochopíme, ak rozlíšime jej dve vývojové línie. Technika totiž predstavuje spôsob zámerného využívania aktivity prírodných i umelých štruktúr pre kultúrne účely.
Biotická vývojová línia techniky, na ktorú sa dnes, bohužiaľ, zabúda, je nielen staršia, ale tiež zlučiteľná s človekom a Zemou. Predmetné telo tejto techniky je nielen konštruované prírodou, ale takisto energeticky pripojené na prirodzenú ekosystémovú energiu – na slnečné žiarenie. Umožňovalo tak jednoduchú kultúru, ako aj hlbšie pochopenie existenciálnej závislosti kultúry od prírody. Biotickú techniku charakterizuje línia ľudskej bytostnej sily – funkčnej vlastnosti látkovej premeny živých organizmov – a dnes takisto klonovanie, génové manipulácie a podobne. Najmä pre evolučnú príbuznosť tela biotickej techniky s prírodou a človekom nebolo ľahké túto kultúrne významnú technickú líniu pomenovať, teoreticky vymedziť a interpretovať. Biotická technika sa totiž od prírody odlišuje hlavne tým, že príslušné živé systémy sú v novom kontexte prinútené fungovať pre kultúru. Napríklad včely chované v úle.
Predmetné telo abiotickej techniky (nástroj – stroj – automatický systém), ktorá najprv dopĺňala a znásobovala mechanické funkcie ľudskej ruky, bolo od začiatku viditeľnejšie, a preto sa viac pripomínalo. Vývojová línia tejto techniky sa všakveľmi dlho rozvíjala pomaly a v rovnováhe s líniou techniky biotickej, teda s technologickými postupmi, pri ktorých človek využíval vlastnosti svojho organizmu, sily a vlastnosti zvierat a procesy látkovej premeny ďalších živých systémov.
Nemôžem zachádzať do podrobností, a preto dodám už len to, že abiotická línia techniky je voči prírode agresívnejšia, relatívne ľahko sa spája s podobne nastavenou vedou, a preto vzbudzuje zdanie kultúrneho pokroku. Až dnes vidíme, že prírodu i človeka skryte poškodzuje. Ale ani tretia etapa vývoja biotickej techniky (moderné biotechnológie, klonovanie, génové manipulácie) nie je bez problémov. V predátorskej duchovnej paradigme kultúry nebude schopná prekonať klasickú neolitickú technológiu. Sľubuje síce zvýšenie niektorých úžitkových vlastností hospodársky využívaných živých systémov, ale deformáciou ich genómov ich skryte poškodzuje a môže byť preto len zbožným prianím. Zmierenie technosféry s biosférou vidím nie v ďalšom rozvíjaní a šírení dnešnej abiotickej techniky (automobilizmu, počítačov, umelej inteligencie), ale v jej rozvážnom obmedzovaní. Vidím ho v približovaní celej dnešnej materiálnej kultúry a technosféry štruktúre a fungovaniu biosféry. Dnešná kultúra môže síce zostať umelou štruktúrou, ale musí sa tesnejšie pripojiť k Zemi. V ďalšej evolúcii sa musí vzdať predátorskej duchovnej paradigmy a nechať sa viesť systémom, ktorý je starší, širší a mocnejší ako kultúra – umelý a dočasný ľudský výtvor. Musí sa štruktúrne i funkčne previazať so systémom, ktorý sa už niekoľko miliárd rokov samovoľne štruktúruje, optimalizuje a rozvíja. To je vlastne tajomstvo novej kultúrnej adaptívnej stratégie.
E. F.: V súčasnosti sme svedkami najrôznejších konfliktov prebiehajúcich na celom svete, napriek ich závažnosti zastávaš názor, že najdôležitejší a najnebezpečnejší konflikt je konflikt kultúry (civilizácie) a prírody, že prioritne sa musíme sústrediť práve na tento konflikt… Pretože ak sa nevyrieši tento, ostatné už ani nebude treba riešiť, Zem sa totiž stane neobývateľnou…
J. Š.: Áno, konflikty vnútri kultúrneho systému pribúdajú a svetonázorovo mätú politiku, médiá i verejnosť. Ako „premnožený“ biologický druh, ktorý kedysi stratil svoje väzby na prirodzenú niku, súperíme nielen o vplyv, moc a bohatstvo, ale takisto o územie. Vedieme vojnu so Zemou – ktorá zo svojej podstaty nemôže nikomu patriť –, ako keby bola naším spoločným nepriateľom. Zem však nie je náš súper, ale náš jediný možný prirodzený domov. Je najširšou a najmocnejšou subjektivitou, zrodila nás, ale jej nadradenosť sme sa v technicky úspešnej kultúre nenaučili vnímať. Zámerne problém vyhrotím. Pokiaľ nezastavíme nevyhlásenú vojnu so Zemou, nepodarí sa nám zastaviť ani vojny medzi ľuďmi. Je to akoby len „jedna“ vojna.
E. F.: Si nekompromisným kritikom nielen konzumentského, prírodu bezohľadne drancujúceho spôsobu života, ale – a to je aj medzi filozofmi menej časté – aj tradičného antropologického princípu, prinášaš argumenty hovoriace o ľudskom (druhovom, geneticky podmienenom) sebectve. Následne zdôrazňuješ, že nestačí myslieť ani antropologicky, ani sociálne, ale kultúrne v najširšom slova zmysle, čo znamená zohľadňovať princípy evolučnej ontológie… To by však vyžadovalo skoncovať s ľahostajnosťou väčšiny ľudstva k problematike udržateľného života na Zemi, zásadne zmeniť myslenie súčasného človeka, zmeniť myslenie inštitúcií, spôsob života… Je také čosi v možnostiach nejakej teoretickej disciplíny – dajme tomu evolučnej ontológie s jej novým pohľadom na bytie?
J. Š.: Domnievam sa, že druhové sebectvo musí byť prirodzenou výbavou všetkých biologických druhov. V tomto ohľade nie sme výnimoční. Výnimoční sme v tom, že naši bezprostrední predkovia stratili svoj domov, svoju niku v korunách stromov, ale v savane paradoxne nevyhynuli. Ocitli sa v období biologickej plasticity, naučili sa hovoriť, myslieť a spolupracovať. V malých skupinách sa im podarilo prežiť a zapáliť kultúrnu evolúciu. Problém nášho osobného, skupinového i druhového sebectva si síce uvedomujem, ale hlbšie neskúmam. Ide o všeobecné antropologické predpoklady, ktoré musíme rešpektovať, ale zmeniť ich nemôžeme. Mudrovanie o nich je takmer nevyčerpateľnou témou umenia, sociológie a politológie. Domnievam sa, že takisto dnešný mediálny dôraz na človeka a sociálne otázky zbytočne mätie verejnosť. K prekonaniu globálnej civilizačnej krízy nevyhnutne potrebujeme teoretický prístup dosiaľ neexistujúcej vedy o kultúre. Ľuďom, ak máme počítať s ich politickou podporou, je treba jasne povedať, že kultúra nie je pokračovaním prirodzeného vývoja Zeme, ale ľudským experimentom, ktorý bol už v antike chybne duchovne nastavený. Dnes je už zhubným nádorom v živom tele Zeme, ktorý kradne Zemi miesto, látku, energiu i nesprávne prečítanú informáciu. Musíme im povedať, že ak sa z doterajšieho priebehu kultúrnej evolúcie nepoučíme, ak neopustíme predátorskú duchovnú paradigmu, budeme aj s najvyspelejšou abiotickou technikou postupne vymierať z vlastnej viny, z vlastnej hlúposti.
E. F.: Máš celoživotné skúsenosti univerzitného učiteľa a vedca. Ako vnímaš situáciu v oblasti vysokoškolského vzdelávania v súčasnosti? Kde vidíš najväčšie nedostatky? Súhlasíš s tézou, ktorú na margo danej situácie vyslovil rakúsky filozof Konrad P. Liessmann, že „študent počíta kredity, učiteľ publikácie a škola peniaze?“ (Ide totiž o jav presahujúci hranice jednej krajiny, či je to Rakúsko, Česko, Slovensko…). Nie je tendencia kvantifikovať všetky sféry života nevyhnutným sprievodným znakom spoločnosti, ktorá je zameraná predovšetkým na rast, rýchlosť, efektívnosť a najmä na zisk – či sa už tieto parametre týkajú produkcie poznatkov (informácií), ekonomickej produkcie alebo spotreby? A vôbec, ak by sa aj podarilo zmeniť tento stav, myslíš si, že kvalitnejšie vzdelanie môže pomôcť pri riešení súčasných kríz a prispieť k biofilnému obratu našej civilizácie?
J. Š.: S nebezpečenstvom plazivého rastu nevzdelanosti od K. P. Liessmanna úplne súhlasím. Vyplýva totiž z logiky historického vývoja abiotickej techniky. Stále viac si kupujeme poznanie, ktoré sme si svojou vlastnou skúsenosťou a prácou neosvojili. S väčšinou problémov si dnes nevieme rady, a tak radšej počítame. Takisto kniha Digitálna demencia od Manfreda Spitzera je, bohužiaľ, úplne pravdivá. V dôsledku nadmernej elektronickej informačnej techniky v dobrej viere poškodzujeme myslenie mladých ľudí. To nikto z nás nečakal. Ale nijaká náprava sa zatiaľ v tejto oblasti nerobí.
V krátkej odpovedi nemožno vyčerpať zložitý problém, akým je prekonanie krízy v duchovnej oblasti. Zdá sa mi, že dnes potrebujeme najmä dve veľké transformácie. Náročnú obsahovú premenu prírodných vied a obsahovú premenu vzdelávacieho systému. Naznačím problém len schematicky. Prírodné vedy sú poctivým úsilím dopátrať sa pravdy o určitých stránkach bytia. Sú cieľavedomou snahou talentovaných ľudí prečítať, pochopiť a využiť informáciu, ktorú prirodzená evolúcia spredmetnila v prírodných štruktúrach. Nové biofilné nároky na vedu preto musí prijať a tvorivým spôsobom rozpracovať sama novo orientovaná veda. S určitosťou dnes vieme len to, že zhotoviteľnosť a predajnosť techniky už nebude hlavným kritériom adekvátnosti vedy a že biofilne orientovaná veda bude viac prihliadať k celku prírodného systému. Nebude preto podporovať kultúru založenú na bezhlavom spaľovaní fosílnych palív.
Pokiaľ ide o prestavbu vzdelávacieho systému, domnievam sa, že namiesto tradičných školských prírodovedných predmetov a v nich využívaných idealizovaných veličín musíme pri presadzovaní nového biofilného obrazu sveta už v základnej škole postupovať odlišne. Uznávam, že veličiny, akými sú napríklad bod, priamka, rovina, kružnica, teleso, hmota, sila, energia, pohyb, priestor a čas, sú merateľné a že s nimi môže dobre pracovať didaktická prax. Ale v rámci posilňovania úcty k Zemi sa nesmieme obávať menej určitých, avšak svetonázorovo vhodnejších a aktívnej prírode viac primeraných pojmov.
Aby žiaci a študenti pochopili bytostnú jednotu človeka a Zeme a súčasne nebezpečne rastúcu umelosť kultúry, musia mať učitelia odvahu hovoriť všeobecne potvrdenú pravdu. Žiakov odvážne poučovať, že napríklad nedostatok námahy a pohybu v prírode, nadmerné používanie informačnej techniky a aj škodlivé chemické látky vo vzduchu, pôde a potravinách sú hlavnými príčinami dnešných civilizačných chorôb. Nesmú sa báť ukázať systémovú jednotu planéty ako samoregulatívneho systému, Zem ako najširšiu pozemskú subjektivitu, ako najvyššiu prirodzenú hodnotu vôbec. Odhalenie spolupráce živých a neživých systémov – na rozdiel od terajšieho konfliktu kultúry s prírodou – môže byť totiž pre žiakov predobrazom budúcej súčinnosti biofilnej kultúry a Zeme.
E. F.: Akú úlohu pripisuješ v presadzovaní biofilnej orientácie konkrétnym prírodným a spoločenským vedám a filozofii? Potrebujeme ju dnes, a ak áno, tak aká by musela byť, aby mohla byť v tomto ohľade prospešná? Máš pocit, že sa dnes vo filozofickej obci (českej, slovenskej, svetovej…) pociťuje potreba meniť niečo na povahe disciplíny, jej zameraní, prostriedkoch a cieľoch? Nazdávaš sa, že potrebu zmeniť spôsob myslenia a života pociťuje aj širšia verejnosť?
J. Š.: Myslím, že verejnosť krízu pociťuje, ale skôr len intuitívne a negatívne, ako stratu dôvery v budúcnosť, ako všadeprítomnú skepsu a svetonázorové zmätenie. Čaká sa na filozofickú iniciatívu, na našu odvahu ukázať východisko. U nás ani vo svete však nič podobné nevidím. Je to dôkaz aktuálneho zlyhania úlohy filozofie v kultúre. O redukcionistických, predátorsky nastavených prírodných vedách som sa už zmienil. Rovnako je to v spoločenských vedách – pokiaľ budú kultúru chápať len ako kultúru duchovnú, pokiaľ budú skúmať len ľudí a ich vzťahy, nebudú skutočnými vedami. Ich predmet je širší, zahŕňa prírodu i kultúru vrátane techniky. Práve preto je potenciálna rola týchto vied obrovská, v našom storočí je analogická niekdajšej role fyziky na začiatku novoveku. Keby totiž správne chápali svoj predmet, t. j. vrátane ontického konfliktu kultúry s prírodou, mohli by hľadať procedúry nekonfliktného vraďovania umelej kultúry do systému prírody. Vidíme, že ich to zatiaľ nezaujíma. Bohužiaľ, ich nezaujíma ani fenomén techniky. Zaujímajú ich hlavne úzko sociálne a mocenské problémy, odpovedajú na plytkú sociálnu objednávku a slúžia záujmom politických a mediálnych štruktúr.
Foto: https://www.ustavazeme.cz/cz/
Myslím si, že aspoň malá skupina ľudí vo filozofii a vo vedách by si dnes mala uvedomiť, v čom spočíva hlavné existenciálne nebezpečenstvo a ako mu z pozície duchovnej kultúry čeliť. Zatiaľ je však márne obracať sa na mocenské štruktúry, osobnosti politiky a práva. Je márne obracať sa na hlavné médiá a vzdelávací systém. Redukcionistické vedy, úspešné najmä svojimi technickými aplikáciami, sa bránia každej dobre myslenej výčitke, že svojím technicky výhodným redukcionizmom a predajnosťou nesú časť viny za dnešnú krízu. Ale zvádzať vinu len na sociálno-politické systémy, dnes napríklad na politické strany či kapitalizmus, znamená točiť sa v argumentačnom kruhu.
E. F.: Používaš vo svojich prácach pojem „planetárny altruizmus“, čo pod ním môžeme rozumieť?
J. Š.: Ľudia, ktorí dnes žijú na Zemi, predstavujú jeden biologický druh, všetci majú rovnaké práva a rovnaké povinnosti voči našej planéte. Bohaté krajiny nesmú svojím spotrebným sebectvom okrádať budúce generácie Zeme, nesmú ju pustošiť, pretože patrí všetkým, a to nielen všetkým ľuďom, ale aj ostatným biologickým druhom. Ľudia dnes zavinili ohrozenie planéty v takej miere, ako nikdy dosiaľ (zamorenie pôdy, vody, ovzdušia, vyčerpávanie nerastov, palív…). A to všetko súvisí s druhovým sebectvom, s tým, že stále ešte necítime úctu k celej Zemi, k jej živému organizmu. Necítime, bohužiaľ, úctu ani k všetkému ľudstvu. Planétu nevnímame ako najvyššiu, posvätnú subjektivitu, inak povedané, nie je nám vlastný nový planetárny altruizmus.
E. F.: Čo podľa teba bráni v dnešnom svete prijať takýto typ univerzálneho altruizmu?
J. Š.: Politika na všetkých úrovniach je dnes posadnutá ekonomickým rastom, zbrojením a zvýšením blahobytu v bohatých častiach sveta, a to bez ohľadu na jeho chudobné časti, ale aj bez ohľadu na vzdialenejšiu budúcnosť. Dodnes nevznikla ekologická politika, naopak, najmodernejšia veda sa spojila s kapitálom a namiesto priameho vykorisťovania ľudí, ktoré má isté sociálne hranice, súčasný kapitalizmus vykorisťuje Zem, ktorá, ako sa dnes úplne neoprávnene a mylne tvrdí, nemá ani ekonomickú hodnotu, ani vlastné práva a subjektivitu. Bojujem svojimi prácami proti takémuto stavu, ale faktom je, že ľudia dnes premýšľajú hlavne pragmaticky a neskúmajú príčiny súčasných civilizačných chorôb, ich postoje charakterizuje už spomínané druhové sebectvo. A zdá sa, že ani spoločenské vedy a filozofia sa neznepokojujú, akoby zabudli, že ich úlohou by mala byť aj anticipácia, varovanie pred tým, čo sa stane, keď sa nepoučíme z vlastných chýb.
E. F.: Náš rozhovor prebieha na stránkach literárneho časopisu, nakoniec teda otázka súvisiaca s literatúrou (umením). Viem, že vo svojich odborných prácach sa neraz odvolávaš na diela básnikov, ktorí majú blízko k prírode a vyzdvihujú jej hodnotu pre ľudský život, známe je aj to, že spolupracuješ s brnianskym Divadlom poézie Agadir, ktoré zdramatizovalo a uviedlo poetické predstavenie založené na textoch tvojej filozofickej knihy… Veríš, že umenie by mohlo spolupôsobiť pri príprave a realizácii biofilného obratu?
J. Š.: Áno, staviam na spoluprácu s umelcami. Už moju prvú ekologickú knihu (Ohrožená kultura, 1995), ktorá vznikala z rozhlasových prednášok pre vtedajšiu Slobodnú Európu, zdramatizovalo v Brne Divadlo poezie Agadir (Milena Fucimanová). Teraz s Augustínom Rosom pripravujeme populárno-vzdelávací film s predbežným názvom Zastavíme válku se Zemí? Je to zúfalý pokus pre zúfalú, voči filozofii a budúcnosti ľahostajnú dobu. V čase, keď sa nečítajú ani odborné knihy a články, ani sa v mediálnych diskusiách nerozlišuje medzi názormi rôznej úrovne významnosti, je to úsilie osloviť citlivých a zodpovedných ľudí všetkých profesií, pokus pozvať ich k spolupráci na zachovaní obývateľnej Zeme. Ale uvedomujem si, že téma ohrozenej kultúry je zatiaľ pre ľudí, umelcov i vedcov tak teoreticky nevyjasnená, ako bola biológia pred Darwinom a Mendelom. Ešte pripomeniem, že v devätnástom storočí, keď bol kapitalizmus v Európe na vzostupe, objasnil jeho zložitú štruktúru Marx svojím filozofickým poznatkom, že podstatou tejto epochy je rozpor medzi prácou a kapitálom. Ale vtedajšie filozofie, vedy i umenia Marxov prínos ignorovali. Až dnes chápeme jeho hĺbku i časovo obmedzený význam pre konkrétnu dobu. Spojením predátorsky orientovanej vedy a rovnako zameraného kapitálu sa niekdajší hlavný rozpor klasického kapitalizmu podarilo prekonať. Už veľa rokov navzdory nepochopeniu tvrdím, že dnešným ústredným rozporom globalizovanej kultúry je konflikt medzi kultúrou a prírodou. Zdá sa mi, že toto evolučne ontologické zistenie je zatiaľ filozofiou, vedou i umením rovnako prehliadané. Vzniká svetonázorový chaos a zmätenie, presadzuje sa nebezpečná ľubovôľa v interpretácii základných existenciálnych otázok. Bez autoritatívneho ontologického konceptu kultúry a vyjasnenia jej opozície voči prírode nemôže ani umenie prispieť k pochopeniu súčasných problémov. Ak chýbajú kompetencia a odvaha filozofii, chýbajú takisto umeniu, vede a politike. Znepokojujúce podnety však pribúdajú a silnejú. Už viac než pol storočia vieme, že nevratným spôsobom pustošíme Zem, ale nič proti tomu nerobíme. Odvolám sa tu na českého básnika Viktora Dyka. V inej dobe a v inom kontexte v básni Země mluví napísal: „Jak možno kletý čin provésti vědomky? Sebe jsi zradit moh. Ale své potomky? Dokavád dýchal jsi, proč ses vzdal? Čeho ses bál?“
Na záver si ešte dovolím odporučiť čitateľom nášho rozhovoru, aby si prečítali Filozofický koncept Ústavy Země, ktorý vznikol takisto v spolupráci s A. Rosom a v ktorom sú niektoré otázky v Důvodové zprávě viac rozvedené (www.ustavazeme.cz; www.earthconstitution.eu).
Rozhovor vyšiel v časopise Romboid č. 1-2/2018.
Foto: Emil Polák