Slovenská vláda likviduje osobnú železničnú dopravu preto, lebo to sľúbila zahraničnej banke. Tvrdí to mimovládna organizácia CEE Bankwatch Network na základe už zverejnených dokumentov. Ide o záväzok voči Európskej investičnej banke (EIB), ktorá Železniciam Slovenskej republiky (ŽSR) poskytla obrovský úver. Železnice i banka však sústavne taja viaceré podmienky úverovej zmluvy, čím podľa všetkého porušujú viaceré právne predpisy. Všetko sa začalo ešte v roku 1999. Vtedy podpísali ŽSR a EIB zmluvu, na ktorej základe si slovenská štátna firma požičala 200 miliónov eur, čiže takmer 10 miliárd korún. Vtedajší politici i mnohí novinári boli priam vo vytržení. „Poskytnutie pôžičky svorne kládli do súvislosti s politickými zmenami, ktoré nastali po páde Mečiarovej vlády,“ hovoria Juraj Zamkovský a Lenka Zentková z organizácie Priatelia Zeme – CEPA. Zároveň však upozorňujú, že „úplne nedocenené ostali zvláštne úverové podmienky, ktorými EIB podmienila čerpanie prostriedkov“. Kde peniaze skončili Tie sa nachádzajú v bode 6.12 finančnej zmluvy a zmluvy o prevode, prevzatí a doplnení, ktorú možno nájsť aj na internetovej stránke úradu slovenskej vlády. V „special undetakings“ sú také podmienky, ako zvýšenie cestovného, rušenie nákladných staníc, rušenie lokálnych tratí alebo ich privatizácia, takmer dvadsaťtisícové prepúšťanie, ale aj radikálne znižovanie štátnych dotácií na straty v osobnej preprave. J. Zamkovský a L. Zentková konštatujú, že peniaze si ŽSR požičiavali iba preto, aby dokázali vrátiť iné úvery z iných inštitúcií, ktoré si vedenia železníc za ministra dopravy Alexandra Rezeša brali s vysokými úrokmi a krátkymi dobami splatnosti. Podľa informácií, ktoré získalo SLOVO, úverové zmluva s EIB obsahuje aj presný výpočet investičných akcií, ktoré mali za 200 miliónov eur ŽSR uskutočniť. Verejnosť však nevie, ako sa požičané peniaze naozaj použili. Koordinátor CEE Bankwatch Network na Slovensku Peter Mihók sa totiž už dlhý čas neúspešne pokúša získať tieto informácie. Železnice napriek tomu, že ide o štátny podnik, ktorý aj v tomto prípade hospodári so štátnym majetkom a so štátnou zárukou na úver, odmietajú poskytnúť k tejto téme akékoľvek informácie. Ignorujú rozhodnutie súdu „So železnicami sme sa súdili pre ich odmietnutie poskytnúť nám skutočné znenie zmluvy,“ hovorí P. Mihók. „Súd nám vyhovel a vec vrátil ŽSR s tým, že nepostupovali v zmysle zákona a že nám musia poskytnúť odpoveď, ktorú zákon vyžaduje. Táto štátna firma však dodnes rozhodnutie súdu ignoruje.“ Arogancii vedenia ŽSR a teraz už aj Železničnej spoločnosti či spoločnosti Cargo, spravujúcej ziskovú nákladnú prepravu, sa nemožno čudovať. Po voľbách v roku 2002 dostala železnice do rúk SDKÚ, ktorá na vedúce pozície nominovala svojich ľudí, hovorí sa dokonca o tom, že miesta obsadzovala finančná skupina Slavia Capital. Arogancia voči právu a voči občanom je pritom najcharakteristickejšou črtou strany Mikuláša Dzurindu. Železnice Slovenskej republiky sa vyhýbajú zverejneniu zmluvy, jej podmienok či skutočnému využitiu pôžičky podľa všetkého v rozpore so zákonom. Tvrdia pritom, že požadované informácie sú obchodným tajomstvom a že utajenie si želá aj druhá strana – teda Európska investičná banka. Sú to však len výhovorky, ktoré neobstoja ani pred obchodnou legislatívou ani pred zákonom o verejnom prístupe k informáciám. Podľa § 10 ods. 2 písmeno c) tohto zákona „porušením alebo ohrozením obchodného tajomstva nie je najmä sprístupnenie informácie, ktorá sa získala za verejné financie alebo sa týka používania verejných financií alebo nakladania s majetkom štátu alebo majetkom obce“. Niet pochýb, že ide práve o tento prípad. Nielen preto, že EIB je „štátna“ medzinárodná banka, ktorú zriadila Európska únia z verejných zdrojov, ale aj pre spomínanú štátnu záruku na pôžičku. Za jej celú výšku ručí ministerstvo financií peniazmi daňových poplatníkov. V prípade, že by štát naozaj musel splatiť časť pôžičky, ktorú by už ŽSR splatiť nedokázali, v tej istej výške by vznikol dlh železníc voči štátu. Niet teda pochýb, že v tomto prípade ide o „používanie verejných financií alebo nakladania s majetkom štátu,“, ako to vyžaduje zákon o verejnom prístupe k informáciám. Napokon, úplne jednoznačne to v § 2definuje aj zákon č. 278/1993 o majetku štátu: „veci vrátane finančných prostriedkov vo vlastníctve Slovenskej republiky, ako aj pohľadávky a iné majetkové práva a záväzky Slovenskej republiky“. Tajné „iba“ pre verejnosť „Preto je možné považovať odôvodnenie ŽSR, že nami požadované informácie sú predmetom obchodného tajomstva s výnimkou § 10 ods. 2 Zákona č. 211/2000, za nezákonné,“ konštatuje P. Mihók. To však zástupcov vládnej moci zjavne netrápi. Dokonca sa arogantne hrajú na absolútnych právnych analfabetov, keď svoj odmietavý postoj zdôvodňujú tým, že „informácie sú súčasťou úverovej dokumentácie ŽSR, ktorá je na základe Smernice Oo 20 o ochrane obchodného tajomstva predmetom obchodného tajomstva“. Pritom aj priemerný dospelý človek vie, že nejaká vnútropodniková smernica nemôže byť nadriadená zákonu. Ak zákon jasne stanovuje, že informácia nesmie byť obchodným tajomstvom, tak to nejaká smiešna železničná smernica nemôže zmeniť, aj keby bol šéf železníc akýkoľvek kamarát s Mikulášom Dzurindom. J. Zamkovský a L. Zentková pripomínajú, že „v októbri 2001 ministerstvo dopravy, ŽSR i vedenie EIB odmietli zverejniť úverové podmienky EIB s odôvodnením, že úverová zmluva to neumožňuje“. A to je ďalší zjavný výmysel. 17. marca 2003 totiž ministerstvo financií rozhodlo o zverejnení niektorých investičných zmlúv s EIB na internetovej stránke, „ak sa zmluvné strany nedohodli na utajení obsahu týchto dokumentov“. Mohlo by sa zdať, že ide práve o tento prípad, ale nie je to tak. Vo svojom rozhodnutí totiž MF SR upozorňuje, že „táto zákonná podmienka [dohodnutie sa zmluvných strán na utajení obsahu úverovej zmluvy medzi EIB a verejným subjektom] musí byť splnená už pri uzatváraní zmluvy, a nie až následne, na základe požiadavky o sprístupnenie informácie“. A to sa evidentne nestalo, lebo pôvodne bol text zmluvy zverejnený na internetovej stránke Úradu vlády SR. Záhadne sa EIB a ŽSR dohodli na jej utajení až vo chvíli, čo sa o ňu začala zaujímať verejnosť. Zmluva nepodlieha utajeniu Neviniatkom však nie je ani Európska investičná banka. Tá sa rovnako ako ŽSR hrá na mŕtveho chrobáka a P. Mihókovi na oficiálne žiadosti o informácie posiela iba všeobecné výhovorky. Ani v jej prípade niet pochýb o tom, že porušuje zaužívanú prax podobných medzinárodných finančných inštitúcií a v zdôvodneniach, prečo nechce poskytnúť informácie, si vymýšľa. Dobrým príkladom je porovnanie s pravidlami, ktorými sa pri zverejňovaní informácií o zmluvách riadi Svetová banka. Podľa nich nie je dôvod, prečo by mala byť úverová zmluva medzi EIB a ŽSR utajená. EIB navyše v rozpore so skutočnosťou tvrdí, že ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá by sa mala riadiť medzinárodným obchodným právom. Podľa usmernenia slovenského Národného bezpečnostného úradu č. 432/2001 môžu byť za utajované skutočnosti považované „medzinárodné rokovania, ich príprava, dohody, zmluvy, protokoly, záznamy a informácie z oblasti medzinárodnej spolupráce,“ ak sa na tom obe strany dohodnú. Lenže už analýza podobnej finančnej zmluvy medzi EIB a Slovenskou republikou o financovaní diaľnice D-61 ukázala, že ju nemožno považovať za „medzinárodnú zmluvu podľa Viedenskej konvencie o zmluvnom práve“. Ide najmä o fakt, že Viedenská konvencia vyžaduje, aby sa medzinárodné zmluvy riadili medzinárodným právom, čo úverová zmluva medzi EIB a ŽSR nespĺňa. Podľa bodu 7.01 „táto zmluva a jej forma, výklad a platnosť podliehajú právu Luxemburského veľkovojvodstva“. Takže je to bežná obchodná zmluva nie podľa medzinárodného, ale podľa vnútroštátneho (v tomto prípade luxemburského) práva. Jeden sa vyhovára na druhého A tak sa EIB vyhovára na ŽSR, nech vraj ony zmluvu zverejnia. A ŽSR robí to isté, v obrátenom garde, vraj EIB chce zmluvu utajiť. Je zjavné, že ani jedna z týchto verejných inštitúcií nemá právo na takýto postoj. Navyše ak už raz bol jeden text zmluvy zverejnený na slovenskej vládnej internetovej stránke, nemôže byť považovaný za tajný. „Nikto nemôže chcieť, aby každý Európan ovládal naše zákony a webstránky našich vládnych inštitúcií,“ upozorňuje Peter Mihók. „Ak už dokument bol raz zverejnený, je podľa práva Európskej únie EIB povinná poskytnúť ho každému európskemu občanovi.“ A tak sme svedkami toho, ako arogantne a v rozpore so zákonmi sa správajú verejné inštitúcie, keď im vlády na to vytvárajú dostatočný priestor. Platí to na Slovensku rovnako, ako aj v Európskej únii. Problémom však nie je verejný charakter týchto inštitúcií, ale príliš súkromný charakter „moderných“ a „reformných“ vlád. Záväzok ŽSR voči EIB (podľa doteraz dostupných informácií) – do roka zvýšiť cestovné v osobnej doprave o ďalších približne 30 %; – znížiť objem štátnych dotácií (za úhradu strát ŽSR z výkonov vo verejnom záujme) do roku 2007 na úroveň necelých 31 % objemu z roku 1999; – znížiť počet zamestnancov o 30 % do roku 2007 (t. j. dovtedy ŽSR prepustia celkove asi 18tisíc pracovníkov, čo je asi tritisíc ročne); – zrušiť 20 – 25 % nákladných staníc; – rozpredať nepoužívané nákladné vagóny; – znížiť pomer medzi prevádzkovými nákladmi bez odpisov a príjmami bez štátnych dotácií z vtedajších 130 – 140 % pod úroveň 100 % do roku 2003; – znížiť dĺžku železničnej siete uzatvorením alebo privatizáciou 32 tratí do roku 2002.
