je témou, ktorá v súčasnosti rezonuje slovenskou spoločnosťou tak silno ako žiadna iná. Nielenže formálne vyplnila časť tzv. uhorkovej sezóny pre novinárov, ale donútila mnohých zamyslieť sa nad stavom tohto rezortu z ekonomickej aj z ľudskej stránky. Jeho služby – už ani nemôžeme povedať, že vymoženosti – využíva každý z nás. Nejednému iste príde na um otázka: Keď sa takto správali k hlave štátu, ako sa budú v prípade ochorenia správať ku mne, bežnému občanovi?
Množstvo ľudí má však s lekármi vynikajúce skúsenosti. Nezaslúžia si, aby sme všetkých hádzali do jedného vreca a už vôbec nie, aby sme nad nimi lámali palicu. Symbolickosť Hippokratovej prísahy ako základu etických lekárskych kódexov, nás vracia do čias, kedy sa ešte len objavovali tajomstvá fungovania ľudského organizmu. Obsahuje napríklad nasledujúce slová: „Prisahám, že budem považovať toho, kto ma vyučil umeniu medicíny za rovného svojim rodičom; že sa s ním podelím so svojím chlebom a že budem považovať jeho synov za svojich bratov a že ich budem vyučovať, ak by chceli študovať toto umenie, a to bez zmluvnej odmeny… Takisto neposkytnem nijakej žene abortívny prostriedok.“ Koniec 20. storočia je predo dvermi a napriek relatívnej trvácnosti morálky sú niektoré etické princípy dávno prekonané. Ktovie, čo by odkázal Hippokrates súčasným lekárskym pedagógom či gynekológom? Paradoxy medicíny ilustruje aj Erich Segal, keď v úvode svojej knihy Lekári popisuje situáciu, ako dekan lekárskej fakulty Harvardskej univerzity napíše nováčikom na tabuľu číslo 26 a objasní, že presne toľko chorôb vie medicína na základe empirických skúseností vyliečiť. „Ostatné je len tápanie,“ dodáva. Môžeme si dovoliť ignorovať lekárov? Možno áno. Potom by sme im však nemali pripisovať prehnanú dávku zodpovednosti za naše životy.
Hosťami tohto čísla SLOVA sú dvaja naslovovzatí odborníci v zdravotníctve: bývalý štátny tajomník Ministerstva zdravotníctva SR Štefan Zelník a jeho súčasný nástupca Marián Kováčik. Praktickí lekári – chirurg a kardiológ – ktorí poznajú biele steny ambulancií a vedia čítať medzi riadkami chorobopisov pacientov. Počas výkonu lekárskeho povolania mali dosť času na to, aby sa presvedčili, že problémy v zdravotníctve neprinášajú dôsledky len pre pacientov, ale aj pre personál. Musí hľadať cestičky, aby ušetril peniaze a výkony stáli čo najmenej. A korupcia? Š. Zelník tvrdí, že tu bude dovtedy, kým pretrvá nedostatok základných liekov či špeciálneho zdravotníckeho materiálu a lekári tak nebudú schopní včas liečiť chorých. Podľa neho teda nie lekári, ale systém je na vine. Nuž, nie sú vari lekári súčasťou systému? Obidvaja hostia pripúšťajú krízu v rezorte. Prvý sa odvoláva na zlé a nesystémové kroky doterajšieho vedenia, druhý na stav, ktorý zdedila súčasná vládna koalícia. Svorne pripúšťajú, že pri hospitalizácii prezidenta Rudolfa Schustera sa urobili chyby. Prvý však tvrdí, že táto kauza bola vrcholom ľadovca, druhý to popiera a berie ju skôr ako nešťastnú zhodu okolností. Každý z nich navrhuje iné metódy riešenia problémov, no zhodujú sa v názore, že nový minister zdravotníctva by mal mať jasnú víziu toho, ako má jeho rezort vyzerať. Nie sú sami. Na víziu čakáme všetci. A najmä na jej realizáciu.
