Začiatkom januára sa máme dozvedieť, na čo prišla vyšetrovacia komisia RTVS. Pripomeňme si, čo vyšetrovala. Obchodník s informáciami Kočner, známy z afér Markíza, Oskar Fegyveres, Richard Sulík, priniesol zaujímavú informáciu: pred niekoľkými rokmi (2012) sa značná časť novinárskej obce skamarátila s politikmi, označovanými v našom prostredí ako pravica. Kočner poskytol verejnosti overiteľné prepisy sms správ a mailov, z ktorých sa dalo vyčítať nielen to, že niektorí novinári a politici žijú promiskuitne, ale aj to, že niektorí politici „školia“ neposlušných novinárov (Grendel verzus Slišková), no najmä to, že niektorí novinári a politici koordinujú svoje aktivity.
Z dotknutej novinárskej strany sa precitlivelo rozkričali dotknuté osoby (trafené husi), že je Kočner gauner a najmä že jeho informácia nič nedokazuje. Túto mantru opakujú, no, ako mantru.
A to kto povedal, že nič nedokazuje?
Lebo preto, že to my, majitelia pravdy, tak vyhlásime?
A odkiaľ odvodzujú presvedčenie, že keď raz povedia, že majú pravdu, tak ju majú?
Majitelia verejného diskurzu možno vychádzajú z počtu čitateľov (poslucháčov, divákov). Dobre, je ich (nás) spolu niekoľko stotisíc. Čo ale neznamená, že každý, kto ich produkciu dobrovoľne (alebo povinne platiac) zaregistruje, zároveň s nimi súhlasí. Možno by aj mnohí nesúhlasiaci protestovali a argumentovali. Lenže kde? Napríklad k tým uniknutým sms a mailom nezaznelo ani slovko verejnej diskusie s polemickými názormi. Ak vychádzam z publikovaných iných názorov na malých serveroch, našli by sa, dokonca s argumentmi (Milan Žitný, Peter Tóth). Aha, ale tých do verejných debát pozvať nemôžeme – čo ak by povedali to, čo sa nemá? A sú vôbec dôveryhodní?
Na uniknutých informáciách asi Kočner opäť zarobil – dobre by bolo vedieť, od koho. Ale to by sa možno rozplietol dosť neprehľadný uzlík, kto s kým, prečo a na koho. Tam je tma a ticho. (Sasanka…)
No na uniknutých informáciách sa tak jasne, ako sa len dá, ukázalo, že na Slovensku niet verejného diskurzu. Tu hovorí iba niekto s niekým, najlepšie s rovnakým názorom, a veľmi polemicky sa bije do toho, ktorý zaznieť nesmie. A aby to nebolo až také vypuklé, tak sem-tam si pozveme do verejného diskurzu Chmelára. (Najmä vtedy, ak si budeme istí, že dostane svoje povinné zaucho Smer a jeho predseda zvlášť. Nie, že by sa to na neho nesypalo zo všetkých strán, ale inak to znie z ľavej strany…) A keď nám ten jediný (a jedinečný) Chmelár nejako priďaleko od dovoleného diskurzu v protiSmere unikne a povie niečo o vojnových štváčoch a svetových lžiach, tak na neho nasadíme toho, čo nám po voľbách má povedať pravdu o Slovensku (ako bolo na bilbordoch s prorockou tvárou komentátora penťáckeho Sme).
Malá krajina a ešte menšie osobnosti, ale ako nás len školia!