Básnik, prozaik, prekladateľ a esejista Ivan Čičmanec (1942) sa stal na Slovensku známy až po roku 1989. Dôvod bol jednoduchý – v roku 1969 emigroval do Nórska, kde sa usadil v Oslo. Ešte na Slovensku a potom i v Nórsku prešiel rôznymi povolaniami – od stavebného technika (študoval na Slovensku stavebnú fakultu) až po robotníka, čašníka, nočného strážnika, tlmočníka či učiteľa. Tieto profesijné skúsenosti mu určite pomohli aj pri literárnej činnosti, v ktorej sa výraznejšie presadil až v zrelom veku. Publikoval najprv rôznorodú publicistiku v nórskej, českej a slovenskej exilovej tlači. Bol iniciátorom, zostavovateľom i prekladateľom viacerých antológií z českej a najmä slovenskej poézie a prózy do nórčiny. Svoje literárne zamerané príspevky publikoval po roku 1989 v Literárnom týždenníku, Romboide a inde. Svoju prvú knihu v slovenčine publikoval v roku 2005 (básne v próze mystického ladenia V ohnisku neprítomnosti). V roku 2013 získal za preklady diel slovenských autorov Cenu P. O. Hviezdoslava. Z uvedeného vyplýva, že ide o skúseného a už i renomovaného literáta s osudom exilového autora. Jeho najnovšiu knihu, novelu Bratislavský satyr, vydalo vydavateľstvo Milana Richtera (ten v podstate I. Čičmanca pre Slovensko „objavil“ vydavateľskou ústretovosťou) MilaniuM s vročením 2015.
Protagonistom 160-stranovej prózy je muž v zrelom veku Stano, ktorého z kompozičného hľadiska možno označiť za „dostredivú postavu“ – všetko, o čom je v knihe reč, súvisí s ním, odvíja sa od všetkého, čo prežíva a čo si myslí a formuluje vo privátnych svojich zápiskoch, ktoré tvoria nedejovú a výrazne polemicky vyznievajúcu časť knihy. Okúsil viaceré povolania – od učiteľa matematiky na gymnáziu (ostala mu záľuba v matematike a najmä riešenie slovných úloh) cez zamestnanca poisťovne až po úradníka prosperujúcej firmy. Na rozdiel od svojej manželky Beaty má ešte veľmi silný sexuálny apetít, ktorý sa snaží zužitkovať nielen vo svojich bohatých erotických predstavách. Jeho pasívne a unavene pôsobiaca manželka mu dáva najavo sklamanie z toho, že jemu a dvom deťom – Ottovi a Ide – obetovala možnú kariéru klavírnej virtuózky a aj preto už pôsobí ich spoločný život len ako zvyk. Kým sa Stano zaoberá svojimi zápiskami o poslaní muža v histórii a súčasnosti a hlavne jeho nadradeným a ploditeľským poslaním, Beata sa pri klavíri vracia ku skladbám, ktoré mohli v minulosti zdobiť jej umeleckú kariéru. Zápletka novely súvisí s ich deťmi, ktorých život sa vyvíja takmer až diametrálne odlišne od Stanových predstáv, ale podstata postupne až tragicky vyúsťujúceho zauzlenia sa ako bumerang vracia ku Stanovi. Otto je podnikateľom, ktorému sa v podnikaní nedarí a nemá záujem si so svojou atraktívnou partnerkou Mínou založiť rodinu, čo Stana roztrpčuje. Ida je anarchistka a feministka, pohŕda malomeštiackym spôsobom ich života, ako aj ich domácnosťou, z ktorej raz vyšla a v detstve bola dokonca Stanovým miláčikom. Stal sa z nej v podstate protipól voči Stanovým machistickým nielen názorom. A aby to nestačilo, pri jednej z návštev im vyjaví, že sa nechala dobrovoľne sterilizovať, keďže nechce priviesť na tento doráňaný a nespravodlivý svet deti a svoj krok objasňuje aj takto v replike ku Stanovi: „Ibaže som to nevykonala tebe, ale sebe. Sebe a tomuto despotickému svetu. Ozajstná anarchistka nemôže konať inak. Musí sa búriť proti všetkému. Aj proti tyranii prírody.“ (str. 117). Stano jej krok prijíma so zdesením a dokonca hysterickým plačom, Beata prejavila len obavu z čiastočnej straty jej ženskosti. Radosť Stanovi neurobil ani syn Otto, ktorému odmietol požičať časť rodinných úspor – aj s Beatiným súhlasom – na jeho nový, údajne prelomový firemný projekt. Ten prijíma toto rozhodnutie s nevôľou a takmer preruší s rodičmi všetky kontakty. Stano ide namiesto Beaty s Mínou do divadla na Čajkovského operu Eugen Onegin a v postavách Onegina i Tatiany nachádza paralely medzi ním a synovou priateľkou. Po predstavení je prekvapený a potešený pozvaním Míny do jej bytu a tá ho zvedie, pripraví mu tak pre neho neskutočný erotický zážitok, po ktorom sa rozhodne vynaložiť úsilie na to, aby ich dobrodružstvo malo pokračovanie. Sexuálny úspech tak dosiahol tam, kde to nečakal – predtým neuspel u svojej peknej mladej kolegyne Soničky, keď nepochopil hĺbku jej sklamania z neúspešných vzťahov s mužmi, o ktorých sa mu zmienila len v náznakoch a považovala ho za svojho dôverníka, staršieho brata a dokonca akoby druhého otca, on svojím zjavným trápnym sexuálnym naliehaním toto všetko pokazil. Neúspech tohto druhu si vynahradil počas Beatinej neprítomnosti zážitkom s prostitútkou Margot, ktorá po akte ocenila jeho satyrské samcovské schopnosti. V tejto epizóde možno autor nechtiac posunul zmysel celej situácie do inej roviny, keď vložil do úst tejto kňažky lásky vetu: „V láske predsa neplatí deklarácia ľudských práv.“ (str. 99), lebo predtým Margot použila úplne iný slovník… Všetko sa však tragicky zauzľuje, keď im Mína, ktorá sa Stanovi s ďalšou ponukou na spoločné chvíle neozývala, oznámi, že Otto spáchal na zahraničnej ceste samovraždu. Tento úder už neuniesla ani Beata, ktorá mu vyčítala, že synovi nepomohol a možno tak prispel k jeho rozhodnutiu vziať si život. To ešte nebolo všetko, Mína po pohrebe po určitom váhaní Stanovi oznámila, že ich pomer neostal bez následkov, no ona si jeho dieťa nechala vziať. Zdrvený Stano jej márne ponúka spoločný život, ona si našla nového partnera. Odchádza od nej do bratislavskej noci, na dunajskom nábreží si začína uvedomovať pocit návratu do akoby nultého bodu, v ktorom musí začať žiť inak ako doteraz. Všetko, čo tvorilo doterajšie spomienky, ktorým prikladal veľkú váhu, mu pripadalo ako taľafatky, „… bez ktorých by sa pokojne vedel zaobísť.“ (str. 159). Do mysle sa mu vkradla pri tejto prechádzke obsedantná spomienka na melódiu Schneidera-Trnavského, ktorú začul nedávno od staršej saxofonistky v meste na slová básne Ivana Krasku: „Tak tíško dvíha Mesiac biele čelo / a zlostne, zlostne by sa usmiať chcelo.“ Touto zmienkou akoby autor posúval zmysel celej novely, presýtenej sexuálnymi túžbami hlavného protagonistu a zasiahnutého možno ťažšími údermi osudu, aké by mohli prísť na jednu rodinu, do symbolickej pozície, keďže to nebola jediná alúzia na básne I. Krasku, využitá v texte novely.
V tejto novele, napísanej veľmi pútavo a kompozične precízne, so striedaním napätých situácií, v ktorých sa Stano ocitol či v rodinných alebo mimorodinných sieťach, autor vyjadril svoje obavy zo stavu súčasnej spoločnosti, ktorého mnohé negatívne črty sa prejavujú nielen na Slovensku, ale s najväčšou pravdepodobnosťou im možno dať charakter univerzálnosti. Jeho časté konanie v duchu názoru, že všetko je dovolené, že má stále platiť – tak ako v prírode – právo silnejšieho a dokonca podľa neho „Poslaním človeka ( v kontexte tejto prózy rozumej muža – pozn. J. Š.) je byť silný ako vulkán, bezohľadný ako cunami a plodný ako plemenný býk…“ (str. 149). Autor takýmto obrazom „hrdinu našich čias“ nemoralizuje ani nepoučuje, skôr iba prozaicky zrelo a účinne konštatuje, čo nie je jav v súčasnej literatúre rozhodne obvyklý.