Za posledných pár desiatok rokov sa tento hudobný smer neuveriteľne vyvinul a jeho vetvy začali rásť mnohými smermi, neberúc do úvahy len modernú predponu „nu“, či ešte modernejší minimalizmus.
Všestranne rozhľadený hudobník
Arve Henriksen je meno, ktoré na Slovensku v ušiach ľudí veľmi nezarezonuje. Napriek tomu, že okrem svojich sóloprojektov spolupracoval už na vyše sto nahrávkach (v spolupráci s menami ako Jon Balke, Christian Wallumrod, Nils Petter Molvar, Dhafer Youssef, Hope Sanduval alebo David Sylvian).
Tento človek, nepochybne jeden z najlepších inštrumentalistov v Nórsku, sa od začiatku svojej tvorby špecializoval na trúbku. Keď mu však jeho kamarát, jeden z pionierov takzvaného nudžezu, producent a skladateľ Nils Petter Molvar daroval kazetu s nahrávkami tradičnej japonskej flauty shakuhachi, smerovanie jeho vnímania hudby sa zmenilo a začal hľadať nové prístupy v spôsobe hrania na trúbke.
Jeho štýl však okrem toho ovplyvnili aj rôzne druhy folkovej hudby, moderný džez a komponovaná hudba. Zo začiatku striktne a živo akustický Henriksen sa však na svojich (doteraz štyroch) albumoch vyvinul vo všestranne rozhľadeného hudobníka, skúmajúceho možnosti experimentálnej elektronickej hudby, ambientu, voľnej improvizácie a využívajúceho ticho ako jeden z ďalších nástrojov. Nenapodobiteľný je aj jeho hlas, ktorý pracuje najmä s vysokými tónmi, vlastnou rečou a je inšpirovaný mongolským hrdelným spevom.
Dôvodov, prečo si podľa mňa tento človek zaslúži byť viac známy a prečo je škoda, že napríklad na Slovensku ostáva takmer neviditeľný, je viac. Pritom ide o jeden z najoriginálnejších zjavov hudobnej scény za posledné roky a jeho hudobné kompozície nepripomínajú nič, čo ste predtým mohli počuť.
Tento človek, nepochybne jeden z najlepších inštrumentalistov v Nórsku, sa od začiatku svojej tvorby špecializoval na trúbku. Keď mu však jeho kamarát, jeden z pionierov takzvaného nudžezu, producent a skladateľ Nils Petter Molvar daroval kazetu s nahrávkami tradičnej japonskej flauty shakuhachi, smerovanie jeho vnímania hudby sa zmenilo a začal hľadať nové prístupy v spôsobe hrania na trúbke.
Jeho štýl však okrem toho ovplyvnili aj rôzne druhy folkovej hudby, moderný džez a komponovaná hudba. Zo začiatku striktne a živo akustický Henriksen sa však na svojich (doteraz štyroch) albumoch vyvinul vo všestranne rozhľadeného hudobníka, skúmajúceho možnosti experimentálnej elektronickej hudby, ambientu, voľnej improvizácie a využívajúceho ticho ako jeden z ďalších nástrojov. Nenapodobiteľný je aj jeho hlas, ktorý pracuje najmä s vysokými tónmi, vlastnou rečou a je inšpirovaný mongolským hrdelným spevom.
Dôvodov, prečo si podľa mňa tento človek zaslúži byť viac známy a prečo je škoda, že napríklad na Slovensku ostáva takmer neviditeľný, je viac. Pritom ide o jeden z najoriginálnejších zjavov hudobnej scény za posledné roky a jeho hudobné kompozície nepripomínajú nič, čo ste predtým mohli počuť.
Priamo k ľudskej duši
Henriksen vo svojej hudbe dokáže skĺbiť dokonalú krehkosť a pominuteľnosť momentu a zároveň akúsi hrubosť, chlad a surovosť, ktorá sa ako hudobný motív dá nájsť u viacerých škandinávskych hudobníkov. Za všetkých spomeňme napríklad Björk alebo Sigur Rós.
Mnohí kritici po vypočutí jeho albumov odložia tradičné zbrane recenzentov a odovzdane prijímajú jednoduchý fakt: táto hudba mieri priamo do k ľudskej duši. Spôsobuje to možno aj spôsob, akým Henriksen pristupuje k tvorivému procesu. Ako obrovský kontrast v jeho tvorbe pôsobí dlhoročná spolupráca s ďalšími troma nórskymi hudobníkmi Helge Stenom (alias Deathprod), Stale Storlokkenom a Jarle Vespestadom, v avantgardnom freejazz zoskupení Supersilent, ktoré sa naopak vyznačuje absolútnou výbušnosťou, stopercentnou improvizáciou a je známe svojím minimalistickým prístupom k nahrávkam. Albumy sú pomenované iba číslami 1 až 9 a všetci štyria sa snažia komunikovať iba v momente, keď práve hrajú.
Svoj prvý album (Sakuteiki, 2001, Rune Grammofon) chcel Henriksen nahrávať klasickým spôsobom – teda v štúdiu s využitím všetkých technických vymožeností, jeho pôvodný zámer však zanikol – Sakuteiki je totiž spôsob plánovania záhrady podľa princípu „dať veci tam, kde si samé pýtajú“.
Táto idea vyústila do toho, že sa zriekol všetkých vymožeností moderného nahrávania a album sa nahrával výlučne v niekoľkých kostoloch a múzeách na rôznych miestach v Nórsku, kde Henriksen využil miestne organy a dosiahol prirodzený reverb použijúc len trúbku, hlas a viacero mikrofónov. Výsledkom je výsostne osobný, tichý a komorne ladený album.
Ako reakcia na otázku, prečo album znie tak, ako znie, Arve Henriksen odpovedal: „Možno je to reakcia na všetku tú bezduchú elektronickú hudbu tvorenú v súčasnosti na laptopoch. Dúfam, že moje CD má v sebe kúsok pokoja.“
Mnohí kritici po vypočutí jeho albumov odložia tradičné zbrane recenzentov a odovzdane prijímajú jednoduchý fakt: táto hudba mieri priamo do k ľudskej duši. Spôsobuje to možno aj spôsob, akým Henriksen pristupuje k tvorivému procesu. Ako obrovský kontrast v jeho tvorbe pôsobí dlhoročná spolupráca s ďalšími troma nórskymi hudobníkmi Helge Stenom (alias Deathprod), Stale Storlokkenom a Jarle Vespestadom, v avantgardnom freejazz zoskupení Supersilent, ktoré sa naopak vyznačuje absolútnou výbušnosťou, stopercentnou improvizáciou a je známe svojím minimalistickým prístupom k nahrávkam. Albumy sú pomenované iba číslami 1 až 9 a všetci štyria sa snažia komunikovať iba v momente, keď práve hrajú.
Svoj prvý album (Sakuteiki, 2001, Rune Grammofon) chcel Henriksen nahrávať klasickým spôsobom – teda v štúdiu s využitím všetkých technických vymožeností, jeho pôvodný zámer však zanikol – Sakuteiki je totiž spôsob plánovania záhrady podľa princípu „dať veci tam, kde si samé pýtajú“.
Táto idea vyústila do toho, že sa zriekol všetkých vymožeností moderného nahrávania a album sa nahrával výlučne v niekoľkých kostoloch a múzeách na rôznych miestach v Nórsku, kde Henriksen využil miestne organy a dosiahol prirodzený reverb použijúc len trúbku, hlas a viacero mikrofónov. Výsledkom je výsostne osobný, tichý a komorne ladený album.
Ako reakcia na otázku, prečo album znie tak, ako znie, Arve Henriksen odpovedal: „Možno je to reakcia na všetku tú bezduchú elektronickú hudbu tvorenú v súčasnosti na laptopoch. Dúfam, že moje CD má v sebe kúsok pokoja.“
Tvorba plná prírody
Druhý album Chiaroscuro (2004, Rune Grammofon) už znamenal krok vpred v experimentovaní so zvukovými plochami a tentoraz si prizval na pomoc Jana Banga na živé samplovanie a Auduna Kleiveho ako perkusionistu. Chiaroscuro dokonale vystihoval jeho názov. Chiaro znamená svetlo, scuro – tmu, ide o talianske slovo označujúce starú maliarsku techniku založenú na kontrastoch a úsilí vystihnúť priestorovosť na dvojrozmernom plátne.
Henriksen využíva viac ako na prvom albume svoj originálny hlas a do popredia sa dostávajú okrem trúbky aj abstraktné ambientné plochy, prinášajúce zvukové maľby, ktoré vyvolávajú pocity melanchólie a šťastia v kontraste s temnejšími kompozíciami. Tie z celého albumu vytvárajú presne to, čo človek očakáva od divadelného predstavenia – katarziu, docielenú dokonalým vtiahnutím poslucháčovej duše do seba.
Na rozdiel od Sakuteiki sa kladie oveľa väčší dôraz na vypĺňanie priestoru zvukom, rytmus a hľadanie nového zvuku. To však po dopočúvaní albumu nasmeruje poslucháča opäť k prvotnej a jednoduchej myšlienky ticha a vnútorného pokoja, ktorá sa dala pozorovať v prvom albume.
Na nahrávanie tretieho albumu sa Henriksen inšpiroval rodnou dedinou. Strjon je stredoveký názov jeho rodiska – Stryn, do ktorého sa pravidelne vracia za rodičmi a v ktorom už od svojich šestnástich rokov zhromažďoval na kazetách rôzne nahrávky elektronických sekvencií a zvukov. Idea tohto albumu bola skúmať tieto nahrávky a zistiť, prečo v súčasnosti robí takú hudbu, akú robí.
V tom mu veľmi pomohol práve producent Helge Sten, ktorý na základe niektorých Henriksenových starších pások vytvoril hudobné kompozície, ktoré sa neskôr využili v piesňach doplnené o Arveho hlas a trúbku. Dve skladby na albume Strjon pochádzajú z improvizačných stretnutí v štúdiu Stale Storlokkena. Z toho aj celkovo vyplýva zvuk tohto CD, ktorý viac ako hociktorá iná nahrávka Arveho Henriksena pripomína ťažkú zvukovú lyriku zoskupenia Supersilent, ktorá však celku nedominuje, prerývajú ju klasické minimalistické kompozície pripomínajúce Sakuteiki a tiež melancholické abstraktné kúsky, dominujúce na Chiaroscuro.
Podľa samotného Henriksena je presne taká aj príroda v okolí jeho rodnej dediny. V tejto hudbe sa odrážajú chladné ľadovce, visiace z vysokých hôr, v ktorých pravidelne každú zimu padajú lavíny, ale aj tiché a upokojujúce scenérie vyžarujúce harmóniu.
Henriksen využíva viac ako na prvom albume svoj originálny hlas a do popredia sa dostávajú okrem trúbky aj abstraktné ambientné plochy, prinášajúce zvukové maľby, ktoré vyvolávajú pocity melanchólie a šťastia v kontraste s temnejšími kompozíciami. Tie z celého albumu vytvárajú presne to, čo človek očakáva od divadelného predstavenia – katarziu, docielenú dokonalým vtiahnutím poslucháčovej duše do seba.
Na rozdiel od Sakuteiki sa kladie oveľa väčší dôraz na vypĺňanie priestoru zvukom, rytmus a hľadanie nového zvuku. To však po dopočúvaní albumu nasmeruje poslucháča opäť k prvotnej a jednoduchej myšlienky ticha a vnútorného pokoja, ktorá sa dala pozorovať v prvom albume.
Na nahrávanie tretieho albumu sa Henriksen inšpiroval rodnou dedinou. Strjon je stredoveký názov jeho rodiska – Stryn, do ktorého sa pravidelne vracia za rodičmi a v ktorom už od svojich šestnástich rokov zhromažďoval na kazetách rôzne nahrávky elektronických sekvencií a zvukov. Idea tohto albumu bola skúmať tieto nahrávky a zistiť, prečo v súčasnosti robí takú hudbu, akú robí.
V tom mu veľmi pomohol práve producent Helge Sten, ktorý na základe niektorých Henriksenových starších pások vytvoril hudobné kompozície, ktoré sa neskôr využili v piesňach doplnené o Arveho hlas a trúbku. Dve skladby na albume Strjon pochádzajú z improvizačných stretnutí v štúdiu Stale Storlokkena. Z toho aj celkovo vyplýva zvuk tohto CD, ktorý viac ako hociktorá iná nahrávka Arveho Henriksena pripomína ťažkú zvukovú lyriku zoskupenia Supersilent, ktorá však celku nedominuje, prerývajú ju klasické minimalistické kompozície pripomínajúce Sakuteiki a tiež melancholické abstraktné kúsky, dominujúce na Chiaroscuro.
Podľa samotného Henriksena je presne taká aj príroda v okolí jeho rodnej dediny. V tejto hudbe sa odrážajú chladné ľadovce, visiace z vysokých hôr, v ktorých pravidelne každú zimu padajú lavíny, ale aj tiché a upokojujúce scenérie vyžarujúce harmóniu.
Nevšedná zvuková aróma
Zatiaľ posledný Henriksenov album Cartography (2008, ECM records) považujú kritici za najvyzretejší a najambicióznejší. Na rozdiel od predchádzajúcich nahrávok na ňom spolupracoval s veľkým množstvom ľudí (Jan Bang, Audun Kleive, David Sylvian, Eivind Aarset, Stale Storlokken, Anna Maria Friman, Lars Danielsson…), čo sa však neodráža v prehustenom zvuku alebo komplikovaných kompozíciách. Práve naopak, tento album je hĺbkovým ponorom do z veľkej časti improvizovanej ambientnej hudby, ktorá buduje všetky svoje krehké štruktúry na tichu, zábleskoch trúbky a zvukových štruktúrach, vytváraných klasickými nástrojmi (basa, gitara, perkusie, klávesy). Tie však svoju identitu dokonale maskujú, vytvárajú čosi, čo v mnohých prípadoch neznie ako pozemská hudba.
Novinkou je využitie hovoreného slova v podobe Sylvianových autobiografických básní, ktoré pôsobia ako rozhovor slova a zvuku. Napriek tomu, že Cartography sa dá považovať za zatiaľ najtemnejší z Henriksenových albumov, je to práve ťažký záves, pokrývajúci fragmenty myšlienok, ktorý nabáda k ďalšiemu a ďalšiemu vypočutiu. Vrstvy zvuku sú tu totiž rafinovane rozmiestnené tak, že na každé počutie odhalí poslucháč ďalšiu a ďalšiu zvukovú arómu, ktorá sa veľmi pomaly rozplýva v ovzduší a vpíja sa pod kožu.
Pre niektorých ľudí je veľmi ťažké dostať sa k hudbe Arveho Henriksena do miery, keď jej nápaditosť vystrieda vo vnímaní jej krehkosť a často matná krása. Taká by však mala byť hudba – slobodná a oslobodená od akýchkoľvek prikrášľujúcich prvkov, odrážajúca prírodu a človeka. Tak, ako v dobách, keď jediná hudba bola tá, ktorá sa vytvárala okolo ohňa v sprievode tanca.
Henriksenova hudba je inovatívna, odvážna a univerzálna. Mal by ju počuť každý, kto si o sebe myslí, že má dobrý vkus, a kto má rád podstatu hudby ako takú.
Novinkou je využitie hovoreného slova v podobe Sylvianových autobiografických básní, ktoré pôsobia ako rozhovor slova a zvuku. Napriek tomu, že Cartography sa dá považovať za zatiaľ najtemnejší z Henriksenových albumov, je to práve ťažký záves, pokrývajúci fragmenty myšlienok, ktorý nabáda k ďalšiemu a ďalšiemu vypočutiu. Vrstvy zvuku sú tu totiž rafinovane rozmiestnené tak, že na každé počutie odhalí poslucháč ďalšiu a ďalšiu zvukovú arómu, ktorá sa veľmi pomaly rozplýva v ovzduší a vpíja sa pod kožu.
Pre niektorých ľudí je veľmi ťažké dostať sa k hudbe Arveho Henriksena do miery, keď jej nápaditosť vystrieda vo vnímaní jej krehkosť a často matná krása. Taká by však mala byť hudba – slobodná a oslobodená od akýchkoľvek prikrášľujúcich prvkov, odrážajúca prírodu a človeka. Tak, ako v dobách, keď jediná hudba bola tá, ktorá sa vytvárala okolo ohňa v sprievode tanca.
Henriksenova hudba je inovatívna, odvážna a univerzálna. Mal by ju počuť každý, kto si o sebe myslí, že má dobrý vkus, a kto má rád podstatu hudby ako takú.
Autor je publicista
(Celkovo 5 pozretí, 1 dnes)