Západný front v roku 1944

Plánovači invázie na francúzske pobrežie v júni 1944 nikdy nepochybovali, že pôjde o náročnú operáciu. Angloameričania sa mali vylodiť na pobreží, ktoré nacisti okupovali už do roku 1940 a mali teda čas opevniť ho a naklásť míny. Nemecké velenie malo v okupovanom Francúzsku k dispozícii 58 divízií, desať z nich bolo tankových, schopných rýchleho protiútoku. Hoci Spojenci mali vo Veľkej Británii pripravené k invázii oveľa väčšie sily, obmedzovalo ich, že vojská museli prepraviť cez more s často sa prudkom meniacim počasím. Zároveň mali obmedzený počet plavidiel, ktoré mohli prepravovať vojská. V prvej vlne mohli vylodiť iba šesť divízií, ktoré však mali takú leteckú podporu prevyšujúcu možnosti nemeckého letectva. Hitler nazval územie, na ktoré smeroval spojenecký útok, trúfalo „Atlantický val“. Ukázalo sa však, že Spojenci dokázali realizovať svoje plány už v prvej etape bojov. Hoci sa maršal Montgomery dopustil istých chýb, rozhodla prevaha spojeneckého letectva. Hitlerov podiel na nemeckých porážkach Winston Churchill svojho času ironicky podotkol, že najspoľahlivejším faktorom vedúcim k porážke nacistického Nemecka je „vojenský génius desiatnika Schickelgrubera“ (čo bolo pôvodné Hitlerovo priezvisko). Podľa niektorých svedectiev vraj Hitler lepšie odhadol miesto budúceho spojeneckého vylodenia, než jeho generáli. Po vylodení Spojencov však jeho neodborné zásahy viedli k tomu, že zmarili Nemcom možnosti uštedriť Spojencom protiúder a nakoniec pripravili katastrofu. S Hitlerovým odhadom, že sa spojenci vylodia v Normandii, súhlasil maršal Rommel, ktorý mal možnosť spoznať spojeneckú taktiku a uvažovanie angloamerických vojvodcov na bojisku v severnej Afrike. V Normandii mal Rommel k dispozícii iba jedinú tankovú divíziu, ktorú umiestnil neďaleko mesta Caen. Spojenci zaútočili za úsvitu. Hitlera, Churchilla i Stalina spájal jeden charakteristický zvyk, boli hore dlho do noci a dospávali ráno. Hitler sa o invázii dozvedel až neskoro ráno, nik sa totiž führera neodvážil zobudiť Hoci išlo o udalosť, ktorej dopad mohol mať katastrofálne následky pre Ríšu. Hitler si vymohol, že mohol rozhodovať často aj o detailoch. Nik preto nemal odvahu ani dať príkaz, aby boli do oblasti, kam Spojenci prenikli presunuté posily, najmä tankové jednotky. Na svojom mieste nebol ani Rommel. Hovorili sme o nepredvídateľnosti počasia na mori. Vojenskí meteorológovia Rommelovi tvrdili, že kvôli počasiu sa spojenecká invázia nebude môcť v dohľadnej dobe uskutočniť. Maršal sa preto ponáhľal za Hitlerom, aby ho presvedčil, že potrebuje viac tankov. Zároveň chcel zájsť domov do Ulmu, pretože jeho manželka mala narodeniny. Na ceste do Nemecka sa však dozvedel, že Spojenci začali inváziu. Keď sa vrátil do svojho štábu, Angloameričania sa už pevne uchytili na pobreží. Eisenhowerovo naliehanie uskutočniť inváziu, hoci bolo more nepokojné, zabezpečilo víťazstvo. Hoci Hitler správne odhadol miesto invázie, tentoraz mu jeho neomylná intuícia našepkala, že je to iba klamný manéver, pretože Spojenci zaútočia ešte na jedno miesto. Nemecká špionáž precenila veľkosť síl, ktoré ostávali v Británii. Rakety V-2 a atentát Rommel a Rundstedt žiadali Hitlera o dve veci. Jednak, aby im dal voľnosť presúvať vojenské jednotky na miesta, kde by to bolo účelnejšie, a aby dovolil Nemcom ustúpiť na líniu, kde by sa mohli lepšie brániť pred Spojencami. Hitler rozkázal, aby Nemci ostali čo najdlhšie na línii Caen-Avraneches, napriek tomu, že „praskala“. Svojich maršalov Hitler presviedčal, že vojnu čoskoro rozhodne „zázračná zbraň“, raketové strely V-2. Maršali Hitlera žiadali, aby strely, ak sú naozaj také účinné, zamerali buď na spojenecké invázne vojská na pobreží. Ak by to nebolo možné, potom na juhoanglické prístavy, ktoré zohrávali kľúčovú úlohu pri zásobovaní inváznej armády. Führer však trval na tom, že rakety V-2 musia ostreľovať Londýn, pretože to „prinúti Angličanov k mieru“. Hitler asi nezabudol, že mohutné nemecké nálety na Britániu nezlomili vôľu Angličanov viesť vojnu, keď sa zdalo, že sú jediní, čo bojujú proti Hitlerovi. Ostatne, ani spojenecké nálety na nemecké mestá nemali taký dopad, ako si mysleli vojenskí plánovači. Bombardovanie miest a s tým súvisiace ťažké straty civilného obyvateľstva skôr zvyšujú nenávisť voči nepriateľovi a snahu ho poraziť. 20. júla 1944 došlo v Hitlerovom hlavnom stane vo východnom Prusku k pokusu o atentát na führera. Hitlerova smrť mala byť signálom k vojenskému prevratu, ktorého cieľom bolo dohodnúť prímerie so západnými spojencami, no pokračovať v odpore voči Červenej armáde. Zdá sa, že medzi sprisahancami boli niektorí velitelia z Francúzska. Medzi nimi, podľa všetkého, aj maršal Rommel. Rozpory medzi spojencami Hoci v lete a na jeseň roku 1944 dosiahli Spojenci vo Francúzsku veľké úspechy, podľa všetkého mohli byť ešte úspešnejší, ak by sa neboli prejavovali isté rozpory medzi Angličanmi a Američanmi. 18. júla sa napríklad Briti pokúsili o útok na rieke Orne. Rommel však tento útok očakával a podarilo sa mu britský postup zastaviť. Zdá sa, že Briti očakávali pomoc od Američanov, no tí ju neposkytli. Americký generál Eisenhower i britský premiér Churchill hovoria vo svojich pamätiach o tomto neúspechu veľmi stručne. Americký generál Patton bol známy tým, že viac ako Nemcov nenávidel Britov a komunistov. 31. júla sa podarilo prelomiť nemecké línie u Avranches, americké jednotky mohli pokračovať na východ. Patton však chcel smerovať na sever… V máji 1945 už bol disciplinovanejší. Keď boli americké jednotky v Plzni, nešiel oslobodiť Prahu, hoci by to bolo možno zmenilo dejiny strednej Európy. Konflikty medzi Britmi a Američanmi boli však záležitosťou, ktorá mohla znamenať iba oddialenie víťazstva, nemohla však podstatne zmeniť priebeh vojny. Porážka nacistického Nemecka bola v lete 1944 jasná aj väčšine nemeckých generálov. Situáciu nedokázal pochopiť iba Hitler a fanatickí nacisti, ktorí verili, že Nemecko vojnu jednoducho nemôže prehrať. Autor je publicista