Finančná kríza, ktorá sa šíri po celom svete, donútila mnohých ľudí znovu zvážiť neoliberálne premisy vlády USA. Jae-Jung Suh, sociológ a teoretik svetového systému a Immanuel Wallerstein v rozhovore uvažujú o zmene paradigmy v globálnom myslení, o ekonomickej politike a budúcnosti kapitalizmu. Immanuel Wallerstein je americký sociológ. Pôsobil ako profesor sociológie na McGill University, Binghamton University a ako vedúci Centra Fernanda Braudela pre štúdium ekonómie, historických systémov a civilizácie. Bol riaditeľom Vysokej školy sociálnych štúdií v Paríži a prezidentom Medzinárodnej sociologickej asociácie. Stal sa jedným z najznámejších kritikov globálneho kapitalizmu, spoločne s Noamom Chomskym a Pierrom Bourdieuom. Jeho najznámejším dielom je Moderný svetový systém (The Modern World-System).
Zhováral sa Jae-Jung Suh
Každý dnes hovorí o kríze. Každý ju však definuje inak. Niektorí ľudia hovoria o finančnej kríze, iní o všeobecnejšej ekonomickej kríze, ktorá zahŕňa aj výrobu. Ďalší hovoria o kríze neoliberalizmu, kríze americkej hegemónie a niektorí samozrejme o kríze kapitalizmu. Rád by som teda začal otázkou: Ako definujete súčasnú krízu?
– Myslím, že so slovom kríza zvykneme narábať veľmi svojvoľne. Väčšina ľudí používa to slovo vo význame, v ktorom jednoducho znamená, že klesá akási krivka, ktorá predtým stúpala. A tejto situácii hovoria kríza. Ja tento termín podobným spôsobom zásadne nepoužívam. Ale naozaj si myslím, že sme v kríze a kríza je veľmi neobvyklá záležitosť. Musíme od seba oddeliť niekoľko prvkov. Keď sa pozrieme na svet po roku 1945, tak asi dvadsaťpäť rokov pretrvával stav, v ktorom boli Spojené štáty americké nespochybniteľným hegemónom svetového systému. Rovnako platí, že to bolo obdobie úžasnej ekonomickej expanzie. Vlastne to bola najväčšia jednotlivá ekonomická expanzia v histórii svetového hospodárstva. Francúzi ju radi označujú názvom „tridsať slávnych rokov“.
Kondratievove cykly
– Hegemónia USA a ekonomická expanzia dospeli k svojmu koncu zhruba v tom istom čase, okolo roku 1970, no tieto procesy sa veľmi ťažko presne datujú. Myslím, že americká hegemónia odvtedy neustále upadá. Pri analýze daných procesov ja obvykle používam Kondratievovu terminológiu a približne v tom období sme vstúpili do fázy B Kondratievovho cyklu. Svetová ekonomika v posledných tridsiatich rokoch v porovnaní s predchádzajúcim obdobím stagnovala. Medzi charakteristické črty stagnácie patrí fakt, že priemyselné odvetvia s veľkou mierou monopolizácie, ktoré vytvárali obrovské zisky, ich už viac nevytvárajú, pretože na trh v momente vysokej ziskovosti efektívne vstúpili ďalší aktéri, a tak úroveň ziskovosti v najvýnosnejších priemyselných odvetviach prudko klesla. Dajú sa proti tomu podniknúť dve veci. Prvou je presunúť priemysel do oblastí s historicky nižšími mzdami. Neurobíte to skôr, pretože takýto presun má za následok stratu – stratu v podobe transakčných nákladov. Takže tu máme krízu ziskovosti. Druhá vec, ktorá sa stane, keď sa dostanete do Kondratievovej fázy B je, že ľudia, ktorí chcú zarobiť veľa peňazí, sa presunú do finančnej sféry. Skrátka, začnú špekulovať cez rozličné druhy dlhových mechanizmov. Mohli sme to vidieť v USA, západnej Európe a Japonsku, čo boli v sedemdesiatych rokoch silní ekonomickí hráči. Hovorím tomu vývoz nezamestnanosti. Odvtedy, čo je relatívna výška nezamestnanosti v svetovom systéme výsledkom poklesu priemyselnej výroby, otázka znie: Kto bude trpieť? Tak sa každý usiluje vyviezť nezamestnanosť k niekomu inému. Podľa mojej analýzy sa to výborne darilo Európe v sedemdesiatych rokoch, Japonsku v osemdesiatych rokoch a USA na začiatku deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Ale finančné špekulácie cez rozličné mechanizmy – nechcem detailne rozoberať ako – v zásade vždy vedú ku krachu. Bolo to tak počas posledných päťsto rokov, prečo by sa to teda teraz malo zmeniť? Krach prichádza na konci Kondratievovej fázy B. V tomto bode sa práve nachádzame. Takže to, čomu ľudia hovoria finančná kríza, je jednoducho krach. Nedávna práca Bernarda Madoffa a jeho úžasná Ponziho schéma sú len najlepším príkladom javu, že pri finančných špekuláciách nie je trvalé vytváranie zisku možné. V určitom momente zisk zmizne. Keď to chcete volať finančná kríza, nech sa páči. Nie je to dôležité.
Na súčasnej fáze Kondratievovho cyklu, ak mám použiť terminológiu, ktorú uprednostňujete, je obzvlášť zaujímavé, že sa svetová ekonomika blíži k dnu tohto cyklu práve vo chvíli, keď sa americká hegemónia spochybňuje omnoho závážnejšie ako predtým. Určitý čas, možno tridsať rokov od porážky vo Vietname, slabne. Rôzne americké administratívy sa tento proces pokúšali zvrátiť viacerými prostriedkami. Niektoré skúšali diplomaciu založenú na ochrane ľudských práv alebo nejakú podobu liberálnych opatrení. Iné sa pokúšali o realistickejšiu politiku a rozširovali vojenský potenciál alebo sa priklonili k vyspelým vojenským technológiám ako sú napríklad „hviezdne vojny“. Nikto nedokázal tento proces zvrátiť, každý sa však snažil nájsť najefektívnejší spôsob, ako riadiť svet s použitím menšej moci. V posledných rokoch sa dostal k vláde George W. Bush a spolu s ním neokonzervatívci, ktorí si mysleli, že sa im to podarí zmeniť politikou militarizmu a unilateralizmu. Namiesto obrátenia procesu a obnovenia hegemónie USA však urýchlili priebeh úpadku.
Finančná kríza/geopolitická kríza
– Prichádza rok 2009 a nachádzame sa v multipolárnej situácii, ktorá je z pohľadu Spojených štátov amerických nezvratná, veľmi komplikovaná a chaotická. Prebieha takzvaný finančný kolaps. Ocitli sme sa v depresii. Myslím, že všetka tá opatrnosť pri používaní jazyka je nezmyselná. Sme skutočne v depresii. Začne sa skutočná deflácia. Deflácia sa môže zmeniť na prudkú infláciu, ale podľa mňa je to len iná forma deflácie. Nemusíme sa z toho dostať štyri až päť rokov. Chvíľu to potrvá. Myslím, že v rámci systému, ktorý riadia kapitalisti, sú to všetko normálne udalosti. Takto to vždy prebiehalo. Na slabnutí hegemónie nie je nič nové. Na Kondratievovej fáze B nie je nič nové. Je to normálne.
Dlhá ekonomická stagnácia, ktorá sa spája so slabnúcou hegemóniou, môže byť súčasťou normálneho chodu historického svetosystému. Ako sa však darí samotnej kapitalistickej svetovej ekonomike? Je možné, že sa tentoraz celý systém ocitol v natoľko závažných problémoch, že sa mu ich nemusí podariť vyriešiť? Inými slovami, kapitalistický svetový systém prešiel v minulosti niekoľkými krízami a úspešne sa z nich dostal. Dnešným problémom je jednoznačný ekonomický pokles. Je to však iba ďalší obrat v normálnom cykle? Alebo je tu niečo, v čom sa dnešná kríza odlišuje od predchádzajúcich problémových období?
– Prebieha kríza kapitalistického systému, teda kombinácia normálnych procesov poklesu. Myslím, že fundamentálna kríza systému je natoľko vážna, že o dvadsať až tridsať rokov na svete tento systém nebude. Zmizne a nahradí ho celkom iný druh svetosystému. Počas posledných tridsiatich rokov som to veľakrát vysvetľoval v mnohých prácach. Kapitál musí počítať s troma druhmi základných nákladov. Sú to mzdové náklady, náklady na vstupy a dane. Každý kapitalista musí za tieto tri druhy nákladov, ktoré stále rastú, platiť percento z ceny, za ktorú môže svoje výrobky predať. Dostali sa do bodu, keď sú príliš veľké a pridaná hodnota, ktorú môžete získať výrobou, sa tak scvrkla, že sa rozumným kapitalistom neoplatí vyrábať. Riziko je príliš veľké a zisk príliš malý. Hľadajú alternatívy. Na túto situáciu používam prigoginovskú analýzu, podľa ktorej sa systém natoľko odchýlil z rovnovážneho stavu, že v ňom nie je možné znovu nastoliť žiadnu formu rovnováhy, a to ani dočasne. Nachádzame sa v chaotickej situácii a máme tu bifurkáciu. Takže teraz prebieha zásadný konflikt o to, ktorú z dvoch možných alternatívnych podôb systém prijme, čo sa v podstate nedá predpovedať, ale je to veľmi závažná téma. Môže to byť systém, ktorý bude lepší ako kapitalizmus alebo to môže byť systém, ktorý bude ešte horší. Nemôže to však byť kapitalistický systém. To je skrátená verzia celej argumentácie.
Na začiatku sedemdesiatych rokov, v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch, keď celý svetosystém upadal a nachádzal sa vo fáze B, sme sa rovnako stretli s povedzme „nebezpečnými chvíľami“ (aby som nepoužil slovo „kríza“). Vždy sa našli experti, ktorí predpovedali koniec systému alebo koniec kapitalistického sveta. Svetosystém však vždy našiel cestu z ťažkostí. V sedemdesiatych rokoch napríklad kapitalistická svetová ekonomika našla spôsob, ako prežiť ropnú krízu. Tiež sa podarilo prekonať problémy osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. V dlhšom časovom horizonte sa kapitalistická svetová ekonomika dokázala vyrovnať s vážnejšími problémami, napríklad s veľkou hospodárskou krízou alebo skoršími krízami v devätnástom storočí. Čo je tentoraz iné?
Dlhodobá perspektíva
– Viete, používať slovo tentoraz je veľmi zákerné. Predpokladáme, že kolaps je záležitosťou jedného roka alebo desaťročia, zatiaľ čo kolaps systému trvá už päťdesiat, sedemdesiat alebo osemdesiat rokov. To je prvá vec, ktorú musím povedať. Tou druhou je, že všetko, na čo poukazujete, sú práve tie mechanizmy, pomocou ktorých sa vyváža nezamestnanosť. Ropná kríza vyvolaná OPEC-om bola mechanizmom, ktorý Spojené štáty americké veľmi podporovali. Samozrejme, niekto by mohol namietať, že USA ju vyvolali. Nesmieme zabúdať, že v roku 1973 tlačili cenu ropy nahor dve kľúčové vlády – Saudská Arábia a Irán, ktorý mal počas panovania iránskeho šacha najväčšmi proamerickú vládu v celom OPECu. Prvým dôležitým výsledkom tohto nárastu cien ropy bol vlastne presun peňazí do krajín, ktoré ropu vyvážajú. Tie ich okamžite uložili v amerických bankách. Európa a Japonsko sa s týmto problémom vyrovnávali omnoho ťažšie ako Spojené štáty americké. Nie som si istý, či o tom viete, ale v sedemdesiatych rokoch ľudia z bánk jazdili na misie do rôznych krajín po celom svete, rokovali s ministrami financií a hovorili im: „Nechceli by ste si zobrať pôžičku? Máte predsa problémy s platobnou bilanciou, ktoré vám spôsobujú politické problémy, a my vám veľmi radi pôžičku poskytneme. Tá nateraz vaše problémy s platobnou bilanciou vyrieši.“ Na úvere môžete samozrejme zarobiť nejaké peniaze. Okrem toho však vytvoríte zadlženosť, ktorá praskne, pretože pôžičky sa vždy musia splatiť.
Chronický dlh USA
– Mali sme tu takzvanú dlhovú krízu, ktorej začiatok sa datuje do roku 1982, keď vypukla v Mexiku. Ja za jej začiatok považujem rok 1980, pretože si myslím, že sa začala v Poľsku. A keď analyzujete poľskú situáciu, zistíte, že išlo o rovnaký problém s pôžičkami, a že sa ho pokúsili vyriešiť rovnako – takpovediac priškripnutím robotníkov, ktorí sa vzbúrili, a tak ďalej. Výsledkom bolo, že sa všetky postihnuté krajiny dostali do problémov. Takže sme museli nájsť nejaký ďalší zdroj pôžičiek. Osemdesiate roky boli obdobím podradných obligácií. Vznikol mechanizmus, v ktorom niektoré spoločnosti skupovali ďalšie spoločnosti, vytvárali podradné obligácie a zarábali hromadu peňazí. Keď to vybuchne, musíte samozrejme hľadať iné mechanizmy. Novým mechanizmom sa stala americká vláda a americký spotrebiteľ. To sú deväťdesiate a nulté roky. Americká vláda sa teda počas Bushovho prezidentovania zadlžila. Vysoko sa zadlžili aj spotrebitelia, čo otvorilo cestu k symbiotickému vzťahu s Čínou a množstvom ďalších krajín, ktoré svoje peniaze investovali do štátnych obligácií. Vznikla neuveriteľná situácia, v ktorej sa USA stali celkom závislé od pôžičiek. Ale tie musíte v určitej chvíli splatiť. V tomto bode sa práve nachádzame. Krajiny ako Čína – a samozrejme, nielen Čína, o tej sa iba najviac hovorí, ale platí to aj o Nórsku a o Katare – sú v chúlostivej situácii. Na jednej strane majú záujem podporiť USA, takže stále nakupujú americké výrobky, na druhej strane však peniaze, ktoré investovali, po celý čas strácajú hodnotu, pretože investovali v dolároch. A dolár klesá. Sú to dve krivky, ktoré sa križujú. Buď prídete o viac jedným spôsobom, alebo tým druhým. V podstate pomaly opúšťajú dolár a ten sa prepadá. A tento jav urýchľuje úpadok americkej hegemónie, pretože v prvom desaťročí 21. storočia boli jej poslednými piliermi dolár, ktorý už podľa mňa skončil, a armáda, ktorá je nepoužiteľná. Je nepoužiteľná, lebo má desaťkrát viac všetkých veľkolepých strojov ako ktokoľvek iný: všetky tie lietadlá, všetky tie bomby, všetko veľmi moderné, ale nemá vojakov. Irak, Afganistan a rôzne iné miesta dokázali, že bez vojakov to nepôjde. Vojaci nie sú, pretože je to v USA politicky nerealizovateľné. Posledný raz, keď sa použili skutoční americkí vojaci, vznikla vzbura, ktorej sa hovorí vietnamská kríza. Preto sa nepoužívajú vojaci, používajú sa žoldnieri. Takže nakupujete služby od chudobných: čiernych obyvateľov, Latinoameričanov a bielej vidieckej mládeže. Z nich sa skladá americká armáda a námorníctvo. Práve teraz sú trochu nadmerne využívaní, takže dokonca ani im sa neoplatí znovu vstupovať do armády. Potom tu máme národnú gardu a tá sa skôr skladá z príslušníkov strednej triedy. Nikdy neočakávali, že strávia dlhé roky v Iraku, a tak sa tiež znovu neprihlasujú. Takže žiadni vojaci nie sú. Spojené štáty americké vlastne nemajú žiadnych vojakov, ktorých by mohli niekam poslať. Všetky tie reči o Severnej Kórei, Iraku alebo Somálsku sú nezmyselné. Nie sú žiadni vojaci a bombardovanie nebude stačiť. Nefunguje to. Takže tu nie je žiadna ozbrojená sila. Čoskoro si to každý uvedomí a všetci začnú hovoriť, že sa vás neboja, pretože nemáte žiadnu moc. Nemáte žiadnu vojenskú moc. Míňate svoje peniaze vo veľkom stroji, ale nefunguje to. Takto vojnu vyhrať nemôžete. Teraz si ľudia naozaj zrazu uvedomili, že Spojené štáty americké nemajú v rukách žiadne tromfy.
USA prežívajú veľkú finančnú krízu. Predpokladám, že najhoršiu zo všetkých. Dolár sa stal len jednou menou z mnohých a jednou silou medzi inými. Z pohľadu USA sa nachádzame vo veľmi zlej situácii, a to je dôvod, prečo ľudia zvolili Obamu. On však neurobí žiaden zázrak. Môže v Spojených štátoch amerických zaviesť zopár sociálnodemokratických opatrení, čo je správne a ja s tým úplne súhlasím. Pomôže to zmierniť utrpenie. Nemôže však nijakou vlastnou zázračnou politikou obnoviť americkú hegemóniu vo svete, ani nás dostať zo svetovej ekonomickej krízy. Nemá takú moc, no nemá ju ani nikto iný. Nachádzame sa v chaotickej situácii, ktorá sa závratne mení. Nikto nevie, kam má vložiť svoje peniaze. Mení sa to takmer každý deň. Je to naozaj chaotická situácia a nejaký čas to tak zostane. Pre bežný život je to veľmi nepríjemná skutočnosť. Je veľmi nebezpečná pre jednotlivcov a predpokladám, že aj pre spoločnosť. Mám priateľa, ktorý povedal, že aj napriek teroristickým útokom v Bombaji ide na výlet do Indie. Povedal som: „Dobre.“ Je to nebezpečné. Každé miesto je dnes nebezpečné. Čo je to bezpečné miesto? Tie pekné hotely (na ktoré teroristi v Bombaji zaútočili – pozn. prekl.) zvykli byť bezpečnými miestami.
Teraz sa stali cieľmi.
– Sú cieľmi. Keď si takzvaní teroristi môžu vybrať miesto útoku, sú vždy vo výhode. Nie je žiaden spôsob ako obrániť všetko. Môžete si vybrať obmedzený počet miest a postaviť obrovské betónové múry. To urobili Američania v bagdadskej zelenej zóne. Môžete sa cítiť relatívne bezpečne, ale nie celkom bezpečne. Ľudia dokážu preniknúť dokonca aj tam. Je to len jedna zóna. Ak ste mimo nej, tak…
Tvrdíte, že teraz je rozdiel v tom, že sme vstúpili nielen do obzvlášť turbulentnej Kondratievovej fázy B, ale aj do smrteľnej krízy svetovej ekonomiky. Ak sa v tomto záverečnom štádiu už istý čas nachádzame, čo spôsobí súčasná hospodárska kríza? Čo to znamená? Je to smrteľná kríza kapitalizmu?
– Znamená to, že obvyklé mechanizmy, ktoré sa používali na boj proti kríze, nepomôžu. Podobnú depresiu sme tu už mali, jednu v roku 1929. Prebehlo viacero takýchto kríz: Medzi rokmi 1873 – 1896 sa systém nachádzal v Kondratievovej fáze B a bolo to obdobie podobné tomu súčasnému. Počas posledných štyristo až päťsto rokov ich bolo viac. Poznáme štandardné spôsoby, ako sa dostať z krízy. Jeden z nich je, že vytvoríte nový produktívny priemysel, ktorý monopolizujete, budete ho chrániť a začnete produkovať veľké zisky atď. Budete trochu redistribuovať, aby vznikli trhy pre vaše výrobky. Predtým sme sa z toho dostali, ale teraz to nebude také ľahké. Môže totiž prísť vzostup. Nie je nereálne očakávať, že do piatich rokov zažijeme relatívny vzostup. Ten zosilní problém, pretože samotný vzostup dvíha tri základné krivky stále vyššie. V prírodných vedách sa už dávnejšie robila analýza, ktorá ukázala, že ak krivka rastie a dostane sa približne do sedemdesiatich až osemdesiatich percent cesty, začne sa veľmi triasť. Je to analógia. Teraz sa nachádzame približne v sedemdesiatich až osemdesiatich percentách cesty týchto troch kriviek a tie sa nesmierne trasú. Môžeme sledovať veľké výkyvy a nestabilitu. Preto hovoríme o chaotickej situácii. Krivka sa však nemôže pohnúť o ďalších desať percent vyššie, pretože je jednoducho príliš blízko. Predtým sme tento problém nemali, lebo keď bola krivka len na dvadsiatich percentách, išlo to veľmi dobre. Keď sme boli medzi tridsiatimi a štyridsiatimi percentami, takisto to fungovalo. Keď ale prejdete celú tú cestu nahor, nie je kam ísť. To je koncept asymptóty. Chcem ho analyzovať v súvislosti s výškou možných predajných cien. Výsledok bude, že nemôžete donekonečna zväčšovať objem peňazí, ktoré požadujete za predaj. Ľudia v určitej chvíli prestanú nakupovať, pretože to jednoducho bude príliš veľa.
Predstavuje Obamova administratíva alternatívu?
Ako by ste teda charakterizovali Obamovu administratívu? Je aspoň teoreticky možné, že sa pokúsi niečo urobiť s tými troma problémami, o ktorých tvrdíte, že sú jadrom súčasnej krízy kapitalistického systému: rastom mzdových nákladov, rastom cien vstupov a daní? Jedným z hlavných dôvodov vysokých mzdových nákladov v USA sú neuveriteľne vysoké náklady na zdravotnú starostlivosť, ktoré podstatne vzrástli v niekoľkých posledných desaťročiach, keď sa zdravotná starostlivosť viezla na vlne neoliberalizmu. Neoliberalizmus sa dostal do bodu, v ktorom neobmedzený trh začína ubližovať ekonomike. Obama sa teda pokúsi prísť s nejakou formou všeobecnej zdravotnej starostlivosti, ktorá eventuálne môže prispieť k zníženiu celkových mzdových nákladov. Ambiciózne programy domácich výdavkov môžeme tiež vnímať ako úsilie o spomalenie rastu cien vstupov investovaním do infraštruktúry a nových technológií. Štátom riadené úsilie o investície do „zelených technológií“ môže byť využité nielen na zmiernenie environmentálnych externalít, ktoré zvyšujú náklady na vstupy, ale tiež na vytvorenie nového priemyslu, ktorý bude vytvárať vyššiu mieru zisku pri nižších nákladoch na vstupy. Problému zdaňovania sa dá vyhnúť deficitným financovaním. Zdá sa, že Obama sa nepokúsi len o liečbu excesov neoliberalizmu, ale aj o riešenie hlbších problémov svetovej kapitalistickej ekonomiky. Otázkou zostáva, nakoľko úspešný môže byť pri plnení týchto cieľov.
– Nemyslím si, že sa môže pustiť do ktoréhokoľvek z nich, pretože na svetovej scéne nemá dostatočnú moc. USA nie sú bezvýznamné, ale nachádzajú sa v situácii, v ktorej existuje osem až desať mocenských centier a možnosti Spojených štátov amerických sú obmedzené. Pozrite na stretnutie Skupiny z Ria v Brazílii (Grupo do Río, medzinárodné zoskupenie krajín Latinskej Ameriky a Karibiku). Prvýkrát za dvesto rokov sa uskutočnilo stretnutie všetkých latinskoamerických a karibských krajín, na ktoré nebola pozvaná Kanada, USA ani Európa. Až na dve výnimky prišli hlavy všetkých štátov. Kto boli tie dve výnimky? Kolumbia a Peru – v súčasnosti dve najväčšmi proamerické krajiny. Ani tie ho ale nebojkotovali. Poslali nižších štátnych predstaviteľov. Dokonca aj Mexiko sa zúčastnilo. Bol tam samozrejme aj Raúl Castro, ktorý sa stal hrdinom stretnutia. Účastníci zaujali veľmi silné postoje a Spojené štáty americké zostali odstrčené.
Latinská Amerika a východná Ázia ako výzva pre hegemóniu USA.
– Spojené štáty americké majú plán, ďalšiu štruktúru s názvom Summit Amerík. Niekoľkokrát sa už uskutočnil a zúčastnili sa na ňom hlavy všetkých štátov západnej pologule okrem Kuby. Znovu by sa mali stretnúť v apríli v Trinidade a Tobagu. Som zvedavý, koľko hláv štátov sa tentoraz ukáže. Brazílsky prezident Lula da Silva toto stretnutie zmaril organizovaním toho druhého. Pred piatimi rokmi to bolo celkom nepredstaviteľné. Čo teda urobí Barack Obama? Nemôže to zmeniť. Nemôže zmeniť skutočnosť, že Európska únia privítala jeho víťazstvo a v jednomyseľne prijatej rezolúcii vyhlásila: „Chceme obnoviť svoje priateľstvo so Spojenými štátmi americkými, teraz však nie ako slabší partner.“ Obraz je celkom jednoznačný. Len pred niekoľkými dňami sa uskutočnilo stretnutie Číny, Japonska a Južnej Kórei. Tento druh politickej spolupráce medzi týmito troma krajinami Spojeným štátom americkým nevyhovuje a Obama to nemôže zmeniť. Môže im požehnať. Môže sa obracať na zvyšok sveta omnoho prijateľnejším jazykom, tak sa ale z USA líder nestane. Obama si stále myslí, že USA sú lídrom. Musí sa tejto myšlienky zbaviť. Nikto nechce Spojené štáty americké ako lídra. Ľudia chcú s USA spolupracovať pri mnohých veciach, ktoré musíme vyriešiť, ako napríklad klimatické zmeny, nechcú ich však ako lídra. Myslím, že v súvislosti so svetovou ekonomikou sú Obamove ruky zviazané. Môže robiť to, čo robia všetci ostatní. Použiť domáci štátny aparát na realizáciu sociálnodemokratických opatrení, aby zabránil povstaniu na národnej úrovni. Každý sa bojí povstania. Boja sa v USA, Číne, Južnej Afrike alebo Nemecku. Každý sa obáva, že sa stane niečo podobné ako to, čo sa teraz odohráva v Grécku – spontánne povstanie nahnevaných ľudí. Vlády sa s tým ťažko vyrovnávajú. Keď sú ľudia trošku nahnevaní, môžu sa nahnevať ešte viac. Všetky vlády sa ich pokúšajú upokojiť. Dobre. To môže Obama urobiť. Môže konať doma. Investuje peniaze do výstavby mostov, čo prinesie pracovné miesta. Pokúsi sa zaviesť nový zdravotný program, ktorý by sa týkal všetkých ľudí. Všetko dobré veci, sú to ale národné, lokálne opatrenia. Je to ten istý druh dobrých vecí, aké sa snažia robiť ostatní lídri vo svojich krajinách. Ak pochopí svoje obmedzenia, môže byť veľmi úspešný. Ak sa mu to nepodarí, môže sa nechať do niečoho zatiahnuť.
Napísal som jeden článok o Pakistane. Nazval som ho: „Pakistan: Obamova nočná mora“. Obama nemôže s Pakistanom nič urobiť. Už sme napáchali dosť škody, a keď sa v tom pokúsi pokračovať… Bol však veľmi ľahkomyseľný. Súčasťou jeho úlohy pred voľbami bolo ukázať, že môže povedať: „Ja som tiež tvrdý chlap.“ Tak urobil o Afganistane, Pakistane alebo Izraeli a Palestíne vyhlásenia, ktoré nedokáže zrealizovať. Mal by prestať robiť vyhlásenia. Mal by začať zmierňovať rétoriku. Rôzni ľudia mu budú hovoriť, že by to nemal robiť, ja ale hovorím, že by to mal urobiť.
Dnes zažívame celkom iný svet. Dolár, ktorý slúžil ako svetová mena od ustanovenia systému z Bretton Woods a prežil krízu sedemdesiatych rokov, významne zoslabol. Čelí výzvam iných mien, konkrétne eura a japonského jenu, ktoré súperia o pozíciu budúcej globálnej meny. Finančná kríza dôkladne otriasla dôverou v dolár a niektorí ľudia dokonca vyhlasujú, že ako svetová mena už skončil. Na druhej strane si USA udržiavajú nespochybniteľnú vojenskú moc a vydávajú obrovské prostriedky na zachovanie vojenskej dominancie. Washington vynakladá na armádu viac ako zvyšok sveta dokopy. A predsa sa pri divadle v Iraku a Afganistane ukázalo, že americká vojenská sila, technicky veľmi sofistikovaná, môže byť celkom neefektívna či dokonca zbytočná. Dva hlavné piliere americkej hegemónie sa otriasli v základoch. Ako tieto zmeny ovplyvnia geopolitické rozpory?
– Áno, to je rozumná otázka. Podľa mňa je teraz na svete asi osem alebo desať centier geopolitickej moci. A to je príliš veľa. Každé z nich sa pokúša uzatvoriť dohodu so všetkými ostatnými a zistiť, ktorý typ usporiadania je optimálny, pretože keď ich je desať, žiadne z nich nemá dostatočnú moc. Sme v prechodnom období. Ľudia skúšajú rôzne možnosti a zisťujú, čo môžu robiť. Podľa mňa je napríklad Šanghajská organizácia spolupráce jedna z možných kombinácií, ale v Rusku, Indii a asi dokonca ani v Číne, si tým nie sú istí. Dobre. Možno Rusko a Čína koketujú s Brazíliou a Latinskou Amerikou, aby zistili, či sa dokážu dohodnúť. Spojené štáty americké túto hru môžu hrať tiež. Dlho som tvrdil, bolo to už v článku z roku 1980, že pravdepodobná kombinácia je spojenie východnej Ázie s USA a Európy s Ruskom, s tým, že India sa nebude vedieť rozhodnúť, kam chce patriť.
Jeden z rozporov, o ktorých ste písali, je priepasť medzi Davosom a Svetovým sociálnym fórom (ATTAC). Davos a Porto Alegre: podoba budúcnosti?
– Súvisí to so skutočnou krízou. Ak sa nachádzame v období bifurkácie, čo znamená dva možné výsledky, potom Davos predstavuje jeden možný výsledok a Porto Alegre druhý. Vôbec nie je jasné, kto zvíťazí, sú to však evidentne veľmi rozdielne vízie. Dôležité je, že ľudia z Davosu sa nesnažia obnoviť kapitalizmus. Snažia sa nájsť alternatívu, ktorá by zachovala pravidlá – nerovnosť, hierarchiu atď. Môžeme mať systém odlišný od kapitalizmu, ktorý to dokáže. Porto Alegre sa zameriava na vytvorenie relatívne demokratického a relatívne rovnostárskeho systému. Ani jedna strana nemá jasnú predstavu, aký druh štruktúry to bude vyžadovať. Žiadna zo strán nie je celkom jednotná. Tábor Davosu sa delí na tých, ktorí majú dlhodobú víziu a tých, ktorí sa obávajú len najbližších troch rokov. Uberajú sa rôznymi smermi. Ľudia z tábora Porto Alegre si nie sú vôbec istí, ako by mal systém v „inom svete“, o ktorom hovoria, vyzerať. Predovšetkým nevedia, akú stratégiu by mali použiť, aby svoj cieľ dosiahli. Neviem, ako to dopadne. Neviem, kto bude mať jasnejšiu stratégiu, aká bude a tak ďalej. Nachádzame sa v období veľkej neistoty, pokiaľ ide o odhad, čo sa stane. Rozhodujúce asi bude, či má jedna alebo druhá strana lepšiu stratégiu alebo jasnú víziu, ktorá môže zvíťaziť.
Rozhovor bol uverejnený na www.zmag.org Preložil a upravil Peter Vittek
