Istý indický novinár mi raz povedal: „Nesnaž sa porozumieť Indii. Zbláznil by si sa.“ Jeho rada mi pri cestách krajinou krásy a hrôzy, mudrcov a démonov, dych berúcich dobrodružstieva odpornej nespravodlivosti neprestávala znieť v ušiach. India pozostáva z mnohých národov a kmeňov, ktoré majú vlastnú kultúru a jazyk a žijú v celkom odlišných storočiach. Len niekoľko kilometrov od niektorých miest nájdete kmene žijúce v prehistorických dobách. Mnísi s tvárou posypanou popolom a vozíky ťahané somármi na krajoch diaľnic, kam ich zatlačili rachotiace kamióny. Všade sú deti, stovky miliónov detí. Nájdete tu talentovaných liečiteľov a nebezpečných podvodníkov. Po ceste nekonečnou chudobou sa vám pred očami zjaví Tádž Mahál. Na pláži vidíte kúpať sa dámy v plnom oblečení, kým erotické scény na stenách niektorých chrámov neponechajú nič predstavivosti. India je krajinou nepochopiteľných kontrastov. Rozložili sme si stany na tichej pláži na západnom pobreží. Raz sa v našom tábore zjavil obrovský, dlhovlasý suddhu. Bol zahalený v pomarančových šatách a na čele mal znaky potulných mníchov. Privítali sme svätého muža a ponúkli mu čaj. Neskôr sa s nami najedol a vyfajčil si popoludňajšiu fajku. Na naše prekvapenie sa potom vybral k studni, nabral vodu a poumýval riad. Rozum nám z toho išiel zastať. Pocestný svätý obor, ponúkajúci svoje služby výmenou za jedlo, to musí byť súčasná forma Boha, pomysleli sme si. Džaggernath, ako si tento muž hovoril, bol nevýslovne silný, bez námahy niesol päťdesiat litrov vody. Keď bol na dohľad, nemuseli sme sa báť zlodejov. Okrem toho to bol skromný chlapík. Dokázal byť neviditeľný a zdalo sa, akoby vedel, čo treba urobiť, skôr, ako to ktokoľvek vyslovil. „Som policajt Boha,“ vyhlásil jednoducho, keď som sa ho spýtal, kto vlastne je. „Kamkoľvek prídem, veľmi pozorne sa okolo seba rozhliadnem. Keď zbadám zlo, ohlásim to Bohu.“ „Vynikajúce,“ odpovedal som. „A čo na to Boh?“ „Som nebezpečný muž,“ odvetil a strašným spôsobom prevrátil oči. Nikto z nás o tom nepochyboval, hlavne po tom, ako si našiel ťažkú železnú tyč, ktorú nosil ako meč. Niekoľko týždňov bol Džaggernath príkladným spoločníkom. Hoci suddhovia sa so svojou minulosťou musia úplne rozlúčiť, opustiť svoje rodiny aj priateľov, predsa sa nám podarilo dozvedieť sa útržky jeho osudu. Narodil sa v divej oblasti centrálnej Indie a prihlásil sa do armády, kde jeho sila a odvaha vzbudili pozornosť. Stal sa pretekárskym bežcom. Počas jednej z vojen proti Pakistanu bol ťažko ranený a takmer zomrel. Svedčili o tom obrovské jazvy, ktoré mal na hrudi a bruchu. Rozprával nám, že keď sa zotavil, rozhodol sa zasvätiť život bohu Šivovi a stal sa potulným suddhom. Hoci sa jeho pôvod veľmi odlišoval od nášho, Džaggernath sa v našej skupine cítil celkom voľne. Na tejto tichej pláži sme sa správali rovnako slobodne, ako sme sa cítili, oblečení ako miestni rybári v jednoduchých ľanových odevoch. O niečo neskôr sa úplne oholil. Vyhlásil, že sa zrieka života suddhu a chce žiť ako my. Tento náhly zvrat nás ohromil a vyplašil. Prečo túžil po živote, akým sme žili? Čo sa dialo v jeho obrovskej hlave? Miestni obyvatelia nás varovali, aby sme sa ho zbavili. Ale dokázal tak ťažko pracovať, že sme sa rozhodli ponechať si ho až do odchodu. Jedného dňa mi Džaggernath vyrazil dych prosbou o dovolenie oženiť sa s mojou šestnásťročnou dcérou. Myslel to smrteľne vážne. Nemohol som tomu veriť, ale pochopil som, že tento vývoj udalostí si vyžadoval veľmi opatrné zaobchádzanie. „Na Západe si dievča vyberá ženícha samo,“ povedal som mu. Oči sa mu rozžiarili. „Znamená to, že nemáš námietky?“ vykríkol, padol mi k nohám a bozkával ich, čo ma poriadne znervózňovalo. Nebolo času na slušnosť. „Nemôžeš sa s ňou oženiť,“ klamal som, „lebo je už vydatá. Jej muž za nami čoskoro príde.“ Rozzúrene sa na mňa pozrel, a keď som o jeho návrhu porozprával priateľom, rozhodli sme sa, že zašiel priďaleko. Dali sme mu dary a malú sumu peňazí a povedali, že musí odísť. Odmietol však pobrať sa preč. Namiesto toho sa presťahoval na miesto oproti stanu mojej dcéry a zabýval sa tam. Nemohli sme si pomôcť. Boli sme predsa len cudzinci v neznámej krajne. V ten večer zrazu pribehol k mojej dcére, odstrihol jej prameň vlasov a obviazal si ho okolo členka. Rozzúril som sa a žiadal ho, aby mi vlasy okamžite vrátil. Ináč, povedal som mu, s ním už nikdy neprehovorím ani slovo. Musel ma ešte stále považovať za potenciálneho svokra, lebo bez odvrávania privolil. Nasledujúci deň sme si u jednej z miestnych rodín prenajali dom a nasťahovali sa doň. Keď som sa v prvé ráno v novom dome zobudil a otvoril dvere, sedel Džaggernath pod obrovským mangovníkom oproti. Radostne ma pozdravil: „Aj ja som si našiel nové miesto.“ Celé dni sledoval každučký pohyb mojej dcéry. Onedlho mala taký strach, že sa takmer neodvážila vychádzať z domu. Opäť som ho požiadal, aby odišiel, ale on vytasil svoj meč. „Toto je moja krajina,“ vyhlásil. „Môžem ísť alebo byť kdekoľvek, kde sa mi zapáči.“ Neskôr vytiahol malú flautu a začal na nej neznesiteľne falošne hrať. Zdalo sa, že sa vrátila jeho identita suddhu. Hral celé hodiny, akoby si našu prítomnosť ani neuvedomoval. Keď padol súmrak, začal vyspevovať akúsi hrozivú pieseň, v ktorej dominovalo meno mojej dcéry. Trvalo to celú noc, takže sme nezažmúrili oka. Nasledujúce ráno som ho našiel sedieť v polohe jogína, s očami vyvrátenými tak, že bolo vidieť len beľmá. Bol to strašný pohľad. Niekoľko dní sme ho nevideli jesť ani piť, a bolo jasné, že sa na niečo chystá. Ale potom ho znenávidel domorodý rybársky kmeň Ramponkar. Z diaľky naň vrhali opovržlivé pohľady, ale nikto sa neodvážil fyzicky ho napadnúť. Takéto divadlo pokračovalo šesť dní. Hoci sme sa zo všetkých síl snažili nevšímať si to a v ušiach sme nosili štople, napätie sa stalo neznesiteľným. Vyskúšal som každú lesť, ktorá mi zišla na um. Celé hodiny som presedel oproti nemu, hľadel som mu hlboko do očí a pokúšal sa nadviazať s ním kontakt, nakoniec som mu nadával, ale on sa ani nepohol. Jeho vyspevovanie nemalo konca. Čím ďalej sa postil, tým vyzeral šialenejší. Keď sme boli s rozumom v koncoch, stiahli sme na dome žalúzie a zvažovali, že sa tajne odkradneme. Potom, úplne neočakávane, pricestoval z Európy priateľ mojej dcéry. Podľahol náhlemu popudu pridať sa k nám a prišiel do Indie. Ako v rozprávke stál párik v objatí pred domom oproti Džaggernathom. Pri tomto pohľade prestal Džaggernath spievať a hodil sa na zem. Priplazil sa ku mne, vzal moju nohu a položil si ju na hlavu. „Si príliš mocný. Som tvoj sluha,“ povedal. Povedal som mu, že všetko bude v poriadku, ak odíde. Ale on prisahal, že to neprichádza do úvahy, lebo mi bude nadosmrti slúžiť. Od toho okamihu ma nasledoval ako psík s rovnakým odhodlaním ako predtým moju dcéru. V noci spal pred mojimi dverami a cez deň zo mňa nespúšťal oči. Nakoniec, keď som to už nemohol vydržať, prijal som radu miestnych obyvateľov a zavolal mocnú čarodejnicu. Prišla raz neskoro v noci, keď Džaggernath už spal. Zašepkala zaklínadlo a vycikala sa mu k hlave. Potom ho štuchla do rebier s tvárou blízko jeho, keď sa prebudil. Vyskočil a v hrôze na ňu vyvaľoval oči. Kývala sa dopredu a dozadu a opakovala akési zaklínadlá. On sa zrazu rozbehol preč a nikdy viac sme ho nevideli. Zdroj: Die Bunte Zeitung (obdoba slovenského Nota Bene), 5/2006 Preložila Svetlana Žuchová
