Stačilo rezervného systému
Existujú dva smery, ktorými sa môžu uberať riešenia. Jeden smeruje zhora dole (veľké zmeny pravidiel zo strany štátu a bankárov), druhý zdola hore (zmeny vynútené na základe občianskej aktivity, tvorba komunít s vlastnými pravidlami, nezávislými od systému).
Jednou z možností zmeny „zhora dole“ je prechod z rezervného systému na iný. Aby to, čo banka požičia, bolo na sto percent kryté. V zahraničí sa už o tom masovo diskutuje a myšlienka je veľmi rozšírená medzi bankármi.
Konkrétne by to vyzeralo tak, že by človek mal dva účty, bežný a investičný. Peniaze na bežnú spotrebu na prvom účte by neboli majetkom banky. (Nešli by do aktív banky.) Iba by ich spravovala a nemohla by s nimi nič robiť. Záležalo by na rozhodnutí vkladateľa, či si vloží peniaze aj na investičný účet, ktorý by už majetkom banky bol. S tým by banka mohla robiť investície, ktorá by boli konkrétne účtovne spravované. Každá investícia z investičného účtu by musela byť krytá so znížením presnej čiastky na konkrétnom bežnom účte. Banka by musela veľmi kooperovať s klientmi a presviedčať ich, že investícia je vhodná. Musela by sa doprosovať ľudí, aby mohla požičiavať. Pre porovnanie – keď si dnes založíme bežný účet, nemáme žiaden vplyv na to, čo s tými peniazmi banka urobí. Poskytne ich napríklad developerovi, ktorý nám predá byt za to, čo si my požičiate.
Tento elegantný nápad je už rozpracovaný na úrovni návrhov zákonov. Dá sa o ňom mnoho dočítať na www.penaznareforma.sk. Pri dobrej vôli by sa dal naštartovať v horizonte niekoľkých rokov. Odstránil by vytváranie peňazí ako dlhu a znížil by objem peňazí v ekonomike. Nové peniaze by sa nevytvárali a infláciu by to znížilo postupne možno až na nulu.
Oddeľme prácu od peňazí
Ďalšia vec, ktorá by sa dala urobiť v peňažníctve, je základný príjem. Veľmi sa o ňom diskutuje v Nemecku, kde je jeho realizácia zrejme len otázkou času. Základný príjem je bezpodmienečná peňažná dávka (nie sociálna dávka, na ktorú treba dokazovať nárok!), na ktorú bude mať právo každý občan štátu. V Nemecku jej výšku vypočítali na 700 eur. Jednotlivec či rodina by tak mali zabezpečené finančné minimum, vypočítané podľa možností štátu tak, aby pokrývalo základné výdaje.
Základný príjem má síce obrovské ekonomické dôsledky, bol by však najmä kultúrnym počinom: Oddelil by prácu od peňazí. No kde by štát nabral peniaze, aby vyplatil občanom základný príjem?
Pozrime sa na to, kto už dnes dostáva dávky. Na Slovensku žije päť a pol milióna ľudí. Z toho vyše milióna tvoria dôchodcovia. Detí, stredoškolákov a vysokoškolákov je ďalší milión. Ďalej tu máme ženy na materskej a nezamestnaných, invalidov, štátnych zamestnancov. Len zhruba 800-tisíc ľudí robí v súkromnej sfére a produkuje reálne hodnoty (myslene čisto ekonomicky) pre ostatných. Keby sa zrušili všetky sociálne dávky, penzie a podpory a namiesto nich by každý dostal základný príjem, u nás na chudobnom Slovensku by to vyšlo na 150 až 200 eur na hlavu. Žiadny zázrak. No pre štvorčlennú rodinu by to znamenalo aj 800 eur, čo je predsa len nejaký základ. Veď ľudia dnes robia za 400, 500 eur! A so základným príjmom by neboli vazalmi systému, ktorí si musia za každú cenu hľadať prácu len preto, aby uživili svoje rodiny.
Základný príjem dáva slobodu
Základný príjem by rozviazal ruky ľuďom, ktorí chcú byť v slobodných povolaniach alebo mimo systému. Znamenal by slobodu rozvíjať svoje aktivity, dobrovoľnú činnosť, súkromné priania a túžby. Spätne by ozdravil spoločnosť.
Predstavme si napríklad, že ktosi vyštuduje pedagogiku, no ako učiteľ dostáva len 500 – 600 eur a nestačí mu to. Preto prestane učiť a celý život robí niečo, čo ho nebaví. To je možno stav väčšiny ľudí. Keby tento učiteľ dostával dávku povedzme 400 – 500 eur, s učiteľským platom by mal aj dosť peňazí, aj prácu, ktorá ho uspokojuje.
Základný príjem vyvoláva otázku, kto by za takýchto podmienok ostal pracovať. V Nemecku sa robí už desať rokov výskum. Vyplýva z neho, že by prestalo pracovať len minimum ľudí, no desať až dvadsať percent by okamžite zmenilo pracovné zameranie a šlo by do sociálnych sfér, zdravotníctva alebo do kultúry. Vyprodukovali by hodnoty, ktoré by štátu ušetrili kopu peňazí.
Nakoniec sa možno ukáže, že základný príjem je nevyhnutnosť. Rieši totiž nezamestnanosť aj penzijnú krízu, ktorá sa prejavuje všade a pre nepriaznivý demografický vývoj sa bude zhoršovať. Ľudia sa už dnes búria pre reformy dôchodkového systému – buď sa penzia znižuje, alebo sa zvyšuje vek odchodu do dôchodku. Samozrejme, nič to nevyrieši, nie sú to na rozdiel od základného príjmu systémové riešenia. Keby ste mali garantovaných 700 eur a v päťdesiatpäťke by sa vám prestalo chcieť pracovať, tak by ste jednoducho prestali pracovať. Štát by pritom neprišiel ani o euro navyše.
Základný príjem je univerzálne riešenie pre krízu sociálneho systému. Kým to ľuďom nedôjde, štátne rozpočty nebudú stíhať, štáty budú bankrotovať, ľudia demonštrovať. Veď už minimálne dvadsať rokov si uťahujeme opasky, a napriek tomu dlh rastie a nožnice sociálnych rozdielov sa roztvárajú.
DPH – spravodlivá daň
Zhora sa dá zaviesť aj daňová reforma. Do troch alebo štyroch rokov by bolo možné aj v našich podmienkach zrušiť všetky dane tak, aby zostalo len čosi ako dnešná daň z pridanej hodnoty. Prečo? Lebo daň z príjmu je nezmysel.
Daň z príjmu platia zamestnanci a drobní živnostníci, stredná vrstva. No čím je väčší podnikateľ, tým menšie platí dane. Keď sa to tak vezme, veľkí podnikatelia NEPLATIA dane. Jednak si ich premietnu do ceny, jednak reinvestujú. Urobia novú investíciu a neplatia. Tí najbohatší sa udomácnia na Cypre, takže neplatia tiež. Ak takýto veľký podnikateľ vykáže dane napríklad sto miliónov, reálne ochudobní štát aj o päť miliárd. (Tie sú na v daňovom raji.) Takisto môže vykázať stratu.
Ani celosvetové zrušenie daňových rajov by však nevyriešilo podstatu problému. Podnikatelia by radšej postavili sto hotelov, v ktorých by nikto nebýval, len aby nemuseli zaplatiť dane. Preto sú dane z príjmu zbytočné a nespravodlivé – nikto bohatý ich neplatí.
Spravodlivá daň je DPH. Pretože spotreba je vec, ktorú môžeme sami regulovať. V Nemecku už existujú prepočty, ako by sa takáto reforma dala zrealizovať. Každý rok by sa znížila normálna daň a stúpla DPH, až by bola daň z príjmu nulová a DPH trebárs 38 percent. Ceny by, samozrejme, stúpli. Nie však dramaticky a bolo by to spravodlivé, totiž neovplyvniteľné: Podnikatelia by to nemohli obísť.
Ja tebe, ty mne
Zmenu smerom zdola predstavuje napríklad systém lokálnej meny – LETS. Funguje na princípe: ja pomôžem tebe, ty pomôžeš mne, niekto to eviduje a prípadne prevedie do nejakých jednotiek. Tieto jednotky sa nedajú požičiavať. Teda – vykopem jamu, dostanem 5 jednotiek a idem si za ne kúpiť chlieb.
Je to svojpomoc, aká bežne existovala v minulosti na slovenských dedinách, akurát že Angličania do toho vniesli systémový prístup. Na LETS alebo podobnom systéme sa dá vybudovať komunitná ekonomika. Na Západe takéto komunity už fungujú a ich počet rastie. No aby sa dal LETS zaviesť v mestskej časti alebo v mikroregióne, potrebuje veľkú mieru decentralizácie, ako majú napríklad v Holandsku alebo v severských krajinách. Naše podmienky nie sú ideálne, ale sú postačujúce. Treba len začať.
Svojpomoc funguje aj na úrovni podnikov. Vo Švajčiarsku vznikol systém WIR – vzájomné zúčtovanie pohľadávok. Jeden podnik dlžil druhému, druhý tretiemu a vykryli to tým, že si navzájom účtovali služby a produkty. Vynechali tak celý obeh peňazí. Evidovali si to a nevytvárali žiadnu menu. Najprv takto fungovalo len pár podnikov, neskôr sa WIR začal šíriť. Banky protestovali. Napadli to na súde, ale švajčiarski podnikatelia sa obhájili.
V súčasnosti je vo WIR systéme zapojených zhruba 70-tisíc malých a stredne veľkých podnikov, ktoré vôbec neriešia tok peňazí. Stabilita Švajčiarska spočíva okrem čokolád, bankových účtov a hodiniek práve na ňom: Keď je kríza, podniky zintenzívnia svoju činnosť vo WIR, keď kríza nie je, tak sú činní menej, každopádne WIR tvorí akýsi ochranný vankúš.
Muslimovia požičiavajú bez úrokov
Úroky sa v bankovníctve objavili v renesancii. Stredoveké lokálne meny fungovali na princípe starnutia peňazí. Mena platila len určitý čas, takže sa všetci usilovali peniaze minúť, respektíve premeniť na zmysluplnú investíciu. Nemalo zmysel hromadiť a požičiavať. Zhruba od 15. storočia sa začalo rozvíjať klasické bankovníctvo, v 18. a 19. storočí sa rozbehli cenné papiere a burzy. Na základe toho, že banky požičiavali, mohli vyrásť továrne a celá priemyselná revolúcia. Vznikla moderná spoločnosť. Úrokový systém však rozkrútil kolotoč zadlžovania a vytvárania peňazí ako dlh. Dá sa v dnešnej spoločnosti znova zaviesť bezúročný systém?
Kladnú odpoveď poskytuje napríklad bankovníctvo, ktoré funguje vo veľkej časti sveta – islamské bankovníctvo. Islam úrok zakazuje. V krajinách, ktoré dodržiavajú islamské právo (Napríklad Saudská Arábia, Sýria, Jordánsko, Irán), začali v 60. a 70. rokoch vyrastať banky na inom ako na anglosaskom systéme. Dnes rastú ako huby po daždi aj v ďalších štátoch.
Vkladateľ islamskej banky spolurozhoduje o tom, do akého konkrétneho projektu banka investuje. Tá sa následne s vkladateľom podelí o zisk z tejto investície. Je to založené na vzťahoch. Keď do islamskej banky príde žiadateľ o úver, právnici s ním najprv preberú projekt z náboženského hľadiska a prehodnotia jeho platobnú schopnosť. Vkladatelia na rokovania posielajú vlastných zástupcov, zúčastňujú sa osobne alebo ich zastupujú zamestnanci banky. Všetci diskutujú, až napokon dospejú k dohode: žiadateľ dostane úver a banka sa dohodne s vkladateľmi na podieloch zo zisku.
Islamské bankovníctvo vôbec nezasiahla kríza. Nemá žiadne straty a rozrastá sa. Pobočky islamských bánk vznikajú už aj Amerike a v Európe.
Projekty, ktoré pomáhajú
Užitočný nápad sú úverové družstvá: Ľudia si založia družstvo, poskladajú svoje peniaze a svojpomocne financujú projekty vo svojej komunite. Takto fungoval napríklad Gazdovský spolok Samuela Jurkoviča v Sobotišti, ktorý bol prvým úverovým družstvom na svete.
Potom sú tu etické banky. Sú to malé normálne banky, ktoré požičiavajú peniaze na eticky vhodné projekty (školy, škôlky, ekologické projekty). Fungujú napríklad v Nemecku. Nepočítajú si úroky a nerobia špekulácie, čiže vlastne vystúpili zo systému.
Mnohé životy zlepšili či dokonca zachránili mikropôžičky. Vymyslel ich Bangladéšan Muhammad Junus, ktorý za ne neskôr dostal Nobelovu cenu za mier. Junus začal požičiavať chudobným malé sumy na konkrétne veci. Hoci aj desať dolárov pomohlo chudobným preklenúť nepriaznivé obdobie. Na tomto princípe neskôr založil banku, ktorej pobočky s úspechom fungujú aj v mnohých vyspelých krajinách, napríklad v newyorskom v Bronxe medzi narkomanmi. U nás by sa iste uplatnili medzi Rómami.
Nový systém alebo kolaps
Starú myšlienka bezúročnej ekonomicky oprášil už na začiatku dvadsiateho storočia Rudolf Steiner. Jeho teória sa volala sociálna trojčlennosť. Mnoho prvkov mala spoločných s tým, čo v súčasnosti nazývame prirodzená ekonomika (ekonomika založená na sedliackom rozume, napr. LETS systém). Steiner bol vizionár – predpovedal krízu v 30. rokoch aj druhú svetovú vojnu. No aj druhú šancu, ktorú svet dostane zhruba o osemdesiat rokov. Čiže dnes. Ak túto šancu prepasieme, prejdeme cestou kolapsu. Ak ju využijeme, vznikne niečo nové. Poučíme sa?
Foto:
Autor foto:
