Začiatok konca veľkého rozvratu

V druhej polovici dvadsiateho storočia sa v Spojených štátoch a ďalších vyspelých krajinách uskutočnil posun k tomu, čo býva nazývané informačnou spoločnosťou, informačným vekom alebo postindustriálnou érou. Futurológ Alvin Toffler označil tento prechod ako Tretiu vlnu, naznačujúc, že bude mať rovnako závažné dôsledky ako dve predchádzajúce vlny v ľudských dejinách: posun od lovecko-zberačskej k poľnohospodárskej spoločnosti a od poľnohospodárskej spoločnosti k spoločnosti industriálnej.

Spoločnosť budovaná okolo informácií smeruje k produkcii väčšieho množstva dvoch najcennejších statkov v modernej demokracii – slobody a rovnosti. Sloboda voľby explodovala všade, od kanálov káblovej televízie až po lacné nákupné strediská alebo možnosti stretávania sa s priateľmi prostredníctvom internetu. Hierarchie všetkých druhov, či už politické alebo v korporáciách, sa dostali pod tlak a začínajú sa rúcať.

Tri desaťročia rozvratu

Ľudia spájajú informačný vek s nástupom internetu v 90-tych rokoch, ale posun z industriálnej éry odštartoval o viac ako generáciu skôr, a to deindustrializáciou Rust Belt v Spojených štátoch a porovnateľnými hnutiami smerujúcimi preč od výroby v industrializovaných krajinách. Toto obdobie zhruba od polovice šesťdesiatych po začiatok deväťdesiatych rokov bolo tiež poznačené vážnym zhoršením sociálnych podmienok vo väčšine industrializovaného sveta. Kriminalita a sociálny neporiadok začali rásť, robiac vnútorné oblasti miest najbohatších spoločností na Zemi takmer neobývateľnými. Úpadok príbuznosti ako sociálnej inštitúcie, ktorý prebieha o čosi viac ako posledných 200 rokov, sa prudko zrýchlil v druhej polovici dvadsiateho storočia. Svadby a narodenia upadli a rozvody stúpli, a jedno z každej trojice detí v Spojených štátoch a viac ako polovica všetkých detí v Škandinávií sa narodila mimo manželstva. A nakoniec, viera a dôvera v inštitúcie vstúpila do štyridsaťročného úpadku. Aj keď väčšina ľudí v Spojených štátoch a v Európe vyjadrila dôveru svojim vládam a spoluobčanom koncom 50-tych rokov, iba malá menšina tak urobila začiatkom rokov 90-tych. Podstata vzájomnej ľudskej spoluzodpovednosti sa zmenila a rovnako, aj keď nie sú dôkazy o tom, že by ľudia vzájomne menej spolupracovali, ich vzťahy sa stávajú menej častými, povrchnejšími a v rámci menších skupín ľudí.

Tieto zmeny boli dramatické, uskutočnili sa na širokom priestore podobných krajín, a všetky sa objavili približne v rovnakom čase v histórii. Ako také vytvorili Veľký Rozvrat v sociálnych hodnotách, ktoré prevažovali v spoločnosti industriálneho veku polovice dvadsiateho storočia. Je veľmi neobvyklé pre sociálne indikátory, aby sa menili naraz tak rýchlo a aj keď nevieme, prečo sa tak stalo, máme dôvod sa nazdávať, že príčiny môžu vzájomne súvisieť. Aj keď William J. Bennett a ďalší konzervatívci sú často napádaní pre opakovanie pesničky o morálnom úpadku, majú v podstate pravdu, vnímaný rozpad sociálneho poriadku nie je vecou nostalgie, slabej pamäti alebo ignorancie pokrytectva v minulých časoch. Úpadok je čitateľne merateľný v štatistikách o kriminalite, deťoch bez otcov, zničenej dôvere, zmenšených príležitostiach na vzdelávanie, nižšej vzdelanosti a podobne.

Kaskáda zmien

Bola to naozaj iba náhoda, že tieto negatívne sociálne trendy, ktoré dohromady odrážajú zoslabovanie sociálnych väzieb a spoločných hodnôt v západných spoločnostiach, sa objavili práve vtedy, keď ekonomiky týchto spoločností uskutočňovali prechod z industriálnej do informačnej éry? Hypotézou tohto článku je, že oba tieto procesy sú v skutočnosti úzko prepojené a aj napriek tomu, že je veľa výhod spojených s viac komplexnou, na informáciách založenou ekonomikou, určité zlé veci sa prihodili nášmu sociálnemu a morálnemu životu. Súvislosti boli technologické, ekonomické a kultúrne. Meniaca sa podstata práce smeruje k nahrádzaniu fyzickej práce duševnou, postrkujúc milióny žien k vstupu do zamestnania a podkopávajúc tradičné chápanie základov rodiny. Inovácie v medicínskej technológií viedli k tabletkám na kontrolu pôrodnosti a k rastu dlhovekosti, zmenšujúc rolu reprodukcie a rodiny v životoch ľudí. A kultúra individualizmu, ktorá v laboratóriách a na trhu viedla k inováciám a rastu, sa preliala do oblasti sociálnych noriem, kde skorodovala prakticky všetky formy autority a zoslabila väzby držiace rodiny, susedstvá a národy pohromade. Úplný príbeh je samozrejme omnoho zložitejší ako tento a líši sa od jednej krajiny k druhej. Ale zhruba povedané, technologická zmena, ktorá so sebou nesie to, čo ekonóm Joseph Schumpeter nazval kreatívnou deštrukciou na trhu, zapríčinila podobný rozvrat vo svete sociálnych vzťahov.

Prirodzenosť občianskej spoločnosti

Ale je tu tiež svetlá stránka: sociálny poriadok, raz rozvrátený, smeruje k tomu, aby sa obnovil a je veľa náznakov, že sa tak deje dnes. Môžeme očakávať nový sociálny poriadok z jednoduchej príčiny: ľudské bytosti sú od prírody sociálnymi bytosťami, ktorých najzákladnejšie pudy a inštinkty ich vedú k vytváraniu morálnych pravidiel, ktoré ich spájajú do spoločenstiev. Sú tiež od prírody racionálnymi a ich racionalita im umožňuje spontánne vytváranie ciest spolupráce jedného s druhým. Náboženstvo, aj keď často napomáha tomuto procesu, nie je sine qua non sociálneho poriadku, ako veria mnohí konzervatívci. Ani silný a expanzívny štát, ako argumentujú mnohí na ľavici. Prirodzeným stavom ľudí nie je vojna všetkých proti všetkým, ako to videl Thomas Hobbes, ale skôr občianska spoločnosť vytváraná prítomnosťou množstva morálnych pravidiel. Tieto tvrdenia sú okrem toho empiricky podporované obrovským množstvom výskumov, ktoré prebiehali vo vedách o živote v minulých rokoch v oblastiach ako neurofyziológia, behaviorálna genetika, evolučná biológia, etológia a v biologicky sformovaných prístupoch v psychológii a antropológii. Štúdium toho, ako sa vytvára poriadok, nie ako výsledok delegovania mandátu hierarchickou autoritou zhora nadol, či už politickou alebo náboženskou, ale ako výsledok samoorganizácie na úrovni decentralizovaných jednotlivcov, je jedným z najzaujímavejších a najvýznamnejších intelektuálnych podujatí našich čias.

Myšlienka, že sociálny poriadok pochádza od centralizovanej, racionálnej, byrokratickej hierarchie, bola vo veľkej miere spojená s industriálnym vekom. Sociológ Max Weber, pozorujúc industriálnu spoločnosť devätnásteho storočia, argumentoval tým, že racionálna byrokracia bola v skutočnosti základom moderného života. My teraz vieme, že v informačnej spoločnosti ani vláda ani korporácie sa nebudú spoliehať výlučne na formálne byrokratické pravidlá pre organizovanie ľudí. Namiesto toho budú decentralizovať a prenášať moc a spoliehať sa na ľudí, ktorí majú menovite autoritu pre samoorganizáciu. Podmienkou pre takúto samoorganizáciu sú internalizované pravidlá a normy správania, skutočnosť, ktorá naznačuje, že svet dvadsiateho prvého storočia bude významne závisieť na takýchto neformálnych normách. Tak, aj keď prechod k informačnej spoločnosti rozvrátil sociálne normy, moderná high-tech spoločnosť sa bez nich nezaobíde a bude čeliť značným stimulom na ich vytvorenie.

Rekonštrukcia sociálneho poriadku

Ako môžeme znovu vybudovať sociálny kapitál v budúcnosti? Skutočnosť, že kultúra a verejná politika dávajú spoločnostiam určitú kontrolu nad tempom a stupňom rozvratu, nie je v dlhodobom horizonte odpoveďou na to, ako sociálny poriadok môže byť ustanovený na začiatku dvadsiateho prvého storočia. Japonsko a niektoré katolícke krajiny sú schopné udržiavať tradičné rodinné hodnoty dlhšie ako Škandinávia alebo anglicky hovoriaci svet a toto im môže ušetriť čosi zo sociálnych nákladov neskoršími skúsenosťami. Ale je ťažké si predstaviť, že budú schopné držať bokom aj prichádzajúce generácie a ešte ťažšie, že budú schopné znovuzaložiť niečo podobné v nukleárnej rodine industriálnej éry s pracujúcim otcom a matkou v domácnosti vychovávajúcou deti.

Zisťujeme, že sa nachádzame vo veľmi nepríjemnom prostredí: idúc dopredu vidíme prísľub vzrastajúceho rozvratu prebiehajúceho na všetkých úrovniach a tiež sociálnu atomizáciu, v rovnakom čase, ako sa scvrkáva naša línia ústupu. Znamená to, že súčasné liberálne spoločnosti sú odsúdené na zostup do vzrastajúceho morálneho úpadku a sociálnej anarchie, až kým nejako neimplodujú? Mali Edmund Burke a ostatní kritici osvietenstva pravdu, keď tvrdili, že anarchia je nevítaným produktom úsilia nahradiť tradíciu a náboženstvo rozumom?

K porozumeniu, prečo súčasná situácia nie je taká beznádejná, ako vyzerá, potrebujeme rozvážiť pôvod sociálneho poriadku samého osebe na viac abstraktnej úrovni. Mnohé diskusie o kultúre považujú sociálny poriadok za statickú sadu pravidiel zdedených od predchádzajúcich generácií. Ak je niekto súčasťou slabého sociálneho kapitálu alebo krajiny s nízkou dôverou, nemôže s tým nič robiť. Je pravdou samozrejme, že verejná politika je relatívne limitovaná vo svojich schopnostiach manipulovať kultúru, a najlepšími verejnými politikami sú tie, ktoré sa vytvárajú uvedomením si kultúrnych obmedzení. Ale kultúra je dynamická sila, ktorá sa neustále pretvára – ak nie vládou, tak interakciami tisícok decentralizovaných jednotlivcov, tvoriacich spoločnosť. Aj keď kultúra sa vyvíja pomalšie ako formálne sociálne a politické inštitúcie, napriek tomu sa adaptuje na meniace sa prostredie.

Tendencia k usporiadanosti

Zisťujeme, že poriadok a sociálny kapitál majú dve rozsiahle bázy podpory. Prvá je biologická a vyrastá zo samotnej ľudskej prirodzenosti. Z vied o živote prichádza rastúce množstvo dôkazov, že štandardný model sociálnych vied je neadekvátny a že ľudské bytosti sa rodia s kognitívnymi štruktúrami, ktoré existovali už predtým, vekovo špecifickými schopnosťami na učenie, ktoré ich uvádzajú prirodzeným spôsobom do spoločnosti. Pre sociológov a antropológov existencia ľudskej prirodzenosti znamená, že kultúrny relativizmus potrebuje byť premyslený, a že je možné rozlišovať kultúrne a morálne všeobecnosti, ktoré, ak sú použité uvážlivo, môžu napomôcť vyhodnocovať partikulárne kultúrne praktiky. Navyše ľudské správanie nie je natoľko plastické a manipulovateľné ako ich disciplíny predpokladali väčšinu tohto storočia. Pre ekonómov ľudská prirodzenosť implikuje, že sociologické videnie ľudských bytostí ako inherentne sociálnych bytostí je viac primerané ako ich vlastný individualistický model. A pre tých, ktorí nie sú ani sociológmi ani ekonómami, základná ľudskosť potvrdzuje množstvo spoločných porozumení spôsobom myslenia a konania ľudí, ktoré boli rezolútne popierané predchádzajúcimi generáciami sociálnych vedcov – napríklad, že muž a žena majú rozličnú prirodzenosť, že sme politickými a sociálnymi bytosťami s morálnymi inštinktami a podobne. Tento náhľad je mimoriadne významný, lebo znamená, že sociálny kapitál bude mať tendenciu byť generovaný ľudskými bytosťami ako spôsob inštinktu.

Biologická revolúcia, ktorá sa rozvinula v druhej polovici dvadsiateho storočia, má násobné zdroje. Najpozoruhodnejšie pokroky boli dosiahnuté na úrovni molekulárnej biológie a biochémie, kde objav štruktúry DNA viedol k nebezpečenstvu zneužitia celého priemyslu na génové manipulácie. V neurofyziológii sa veľké pokroky urobili v porozumení chemickým a fyziologickým bázam psychologických fenoménov, zahrňujúc vynárajúci sa pohľad, že mozog nie je všeobecne účelový kalkulujúci stroj, ale vysoko modulárny orgán so špeciálne adaptovanými schopnosťami. A nakoniec, na úrovni makrosprávania, obrovské množstvo novej práce bolo urobené v animálnej etológii, behaviorálnej genetike, primatológii a antropológii, navrhujúc, že určité modely správania sú omnoho viac všeobecné, ako sa predtým verilo. Napríklad, generalizácia, že samice majú tendenciu byť viac selektívne ako samce v ich voľbe druha, sa ukázala byť pravdivá nie iba vo všetkých známych ľudských kultúrach, ale u všetkých známych druhov, ktoré sa rozmnožujú sexuálne. Vyzerá byť iba otázkou času, kedy sa mikro a makro úroveň výskumu prepoja.

Schopnosť vyjednávania

Druhou bázou podpory pre sociálny poriadok je ľudský rozum a rozumové schopnosti spontánne generovať riešenia problémov sociálnej kooperácie. Prirodzené schopnosti ľudstva na vytváranie sociálneho kapitálu nevysvetľujú ako sociálny kapitál vyrastá v špecifických podmienkach. Vytváranie partikulárnych pravidiel správania je oblasťou kultúry viac ako prírody, a v ríši kultúry zisťujeme, že poriadok je pravidelne výsledkom procesu horizontálneho vyjednávania, argumentácie a dialógu medzi jednotlivcami. Ale keď sa pozeráme naspäť do ľudskej histórie, vidíme, že samoorganizujúci jednotlivci nepretržite vytvárali sociálny kapitál pre seba, a riadili adaptáciu na technologické a sociálne zmeny, ktoré boli väčšie, než sú tie, ktorým čelia západné spoločnosti posledných dvoch generácií.

Podľa on-line verzie The Athlantic Monthly, May 1999 preložil Ivan Klinec, krátené