Andrew Hillard, fotograf
Pochádza z Veľkej Británie. Vyštudoval grafický dizajn a potom aj fotografiu na Kentskom inštitúte umenia a dizajnu (The Kent Institute of Art and Design). Od roku 2004 žije v Bratislave. Zaujíma sa o vzťah medzi ľuďmi a ich rýchlo sa meniacim prostredím. Jeho dlhodobý projekt Okolia (Neighbourhoods) dokumentuje dosah rozmáhajúcich sa kapitalistických vzťahov a konzumerizmu na malé komunity v hlavnom meste Slovenska. Navštevuje aj slovenské regióny, niekoľkokrát napríklad fotografoval v dedine Dobrá Voda, naposledy cez Veľkú noc. Jeho fotografie z Bratislavy vybrali v roku 2006 do prestížnej publikácie vydavateľstva Humble NYC a boli vystavené v 3rd Ward Gallery v Brooklyne. Výber z projektu Okolia vydal nedávno čínsky časopis Vision. Svoj záber Andrew Hillard nedávno rozšíril aj na ďalších nových členov Európskej únie, Rumunsko a Bulharsko. S hosťom Slova sa zhováral Michal Polák Vo svojej práci sa zaoberáte priestormi a ľuďmi, ktorí nepatria k tým spoločensky uznávaným. Bolo to pre vás prirodzené? Pútali vás takéto témy odjakživa? – Nuž začal som pracovať ako fotograf, ešte kým som skončil vysokú školu. Mal som šťastie, pracoval som v Londýne, asistoval som celkom známym fotografom. Sústreďoval som sa na portréty a hudbu, fotil som skupiny – pracoval som pre časopis ID. Fotografoval som producentov, mechanikov, skupiny, celé to spektrum. A potom som sa akosi dostal až k móde, lebo moja práca bola v podobnom štýle. Mal som teda možnosť vidieť pri tejto práci štýl života v módnom priemysle. Robil som to tak dva-tri roky, keď som si zrazu uvedomil, že je to strašné. Že pre toto som pôvodne fotoaparát do ruky nechytil. Mal som pocit, že sa čoraz väčšmi vzďaľujem od vecí, ktoré mám rád a od ľudí, s ktorými rád som. Od objavovania. Čo teda pre vás bolo zaujímavé, keď ste fotoaparát vzali prvýkrát do ruky? – Vyrástol som v Yorkshire na severe Anglicka. Jeden z priateľov mojej mamy bol baník a zároveň bola jeho koníčkom fotografia. Strávil som dôležité roky svojho života – medzi štrnástimi a šestnástimi – v malej dedine, jednej z viacerých okolo bane. Baníctvo bolo hlavným priemyslom. A v tom čase Thatcherová vystúpila proti odborom a smerovala k tomu, aby ich zničila. Na baníkov sa zamerala osobitne. V takej situácii má človek dve možnosti: buď uverí tomu, čo vravia politici, alebo sa môže presvedčiť na vlastné oči. Ja som teda išiel so spomínaným človekom a s fotoaparátom na niekoľko štrajkových akcií. To muselo byť pre päťnásťročného chlapca veľmi vzrušujúce… – Vzrušujúce? No, bola tam kopa adrenalínu. Lebo som videl ani nie tak to, čo ukazovali v telke, ako to, čo sa naozaj dialo. A bol to oveľa mocnejší zážitok. Medzi štrajkujúcimi baníkmi a políciou dochádzalo k veľmi ostrým fyzickým zrážkam. Policajti tam totiž boli na to, aby umožnili štrajkokazom, ktorých prichádzali plné autobusy, prístup do bane. Štrajkujúci baníci tam stáli dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni, aj v zime. Postávali, fajčili, rozprávali sa, nič sa veľmi nedialo – a potom dorazili autobusy a vtedy sa začalo nadávať a policajti začali tiež byť agresívni. Ako keď v škole jedna skupina detí provokuje druhú. Bolo to obojstranné. Lenže väčšina ľudí by bola očakávala, že policajti budú akísi sporiadaní občania. A to teda neboli. Pochádzate aj vy z baníckej rodiny? – Baníkom bol môj dedko a takisto všetci z jeho strany. Ako dieťa som prežil dosť veľa rokov u starých rodičov. Dedko hral na saxofóne v jazzovom orchestri, bola to jeho veľká vášeň. Od začiatku na mňa teda vplývala hudba a akási pevná, tradičná, severská robotnícka rodina. Tam, kde som vyrastal, to bolo takto bežné. Kým neprišiel štrajk, bol to taký idealistický život. A potom sa to všetko zmenilo. Tú idealistickosť vidím aj v tunajších dedinách – každý poznal každého, ľudia sa o seba navzájom starali, nezamykali dvere, každú chvíľu mohol prísť sused na kus reči. Bolo to prostredie hlbokej dôvery. A jedným z veľkých negatívnych dopadov štrajku bolo, že tá dôvera sa stratila. Pretože šlo o naozajstný konflikt, a ako každý konflikt, aj tento vyvolal neistotu, až určitú paranoju. Bolo to tým, že štrajkujúci aj štrajkokazi žili bok po boku v tej istej dedine? – Áno, a niekedy to boli dokonca členovia tej istej rodiny. Chalani o niečo starší ako ja išli zo školy rovno do bane – bol to miestny priemysel, dobre platený – takže povedzme pätnásť-, šestnásťroční chalani robili v bani, mali dobré platy, založili si rodiny… Potom prišiel štrajk, a oni museli platiť hypotéku na dom a živiť dve malé deti, nuž tak sa z nich stali štrajkokazi. V niektorých rodinách sa dodnes spolu nerozprávajú. Otrávilo to atmosféru. Na druhej strane, pre Slováka, ktorý sa niečo dozvie o baníckom štrajku, musí byť najsilnejším dojmom skôr sila solidarity, ktorá medzi baníkmi bola. Jediný dôležitejší štrajk u nás bol zlomený v priebehu pár dní. Banícky štrajk proti Thatcherovej trval jeden a pol roka, hoci tí ľudia často doslova nemali z čoho žiť, a získali si aj obrovskú podporu v širšej verejnosti… – Áno, tá solidarita bola veľmi silná. Ale nakoniec ľudí zlomili. To bol strašne silný okamih. A jeho dopady cítiť dodnes. Lebo keď zlomili ich vôľu, nastala akási reťazová reakcia a ľudia sa už zmierili so všetkým. Čoskoro sa úplne zmenili celé komunity. Ak bol človek povedzme drobný podnikateľ, žil z toho, čo mu za jeho služby zaplatili miestni ľudia. A keď zrazu nemali z čoho míňať, o svoj podnik prišiel. Mnohí ľudia vtedy zbankrotovali. Existuje celá generácia štyridsiatnikov, päťdesiatnikov, ktorým sa už nikdy nepodarilo dostať sa na pevnú pôdu. Vidím to dodnes, kedykoľvek sa vrátim. Bol to vlastne pravý opak toho, čo sa na Slovensku často vydáva za liek na nezamestnanosť – nielenže sa z nezamestnaných nestali živnostníci a podnikatelia, ale utrpeli dokonca aj tí, ktorí podnikateľmi boli… – Malo to dopad na všetkých. Bežne sa to vykresľuje tak, že tu bol určitý prvok spoločnosti, ktorý už nefungoval, takže do budúcnosti nepomôže Británii k pokroku – tak ho teda zničme. Lenže tým zničením sa spustil celý cyklus. Dopadlo to aj na mňa osobne. Môj otec predával ojazdené autá – ľuďom v dedine a v okolitých dedinách. Lenže oni zrazu nemali peniaze, aby kúpili auto synovi, ktorý práve urobil vodičák. A tak jeho podnik začal upadať a nakoniec zbankrotoval. Ja som tomu do istej miery unikol, lebo som odišiel študovať na juh Anglicka, ale zakaždým, keď som sa vrátil domov, videl som v dedine miesta, na ktorých som vyrastal – a ony v podstate zmizli. Zmizli obchody, zmizli ľudia, úplne sa zmenil zemepis toho miesta. Po nejakých desiatich rokoch sa trocha začalo investovať a položila sa nová dlažba a nové obchody a pokúsili sa ich pripodobniť iným miestam, nie baníckym dedinám. Dať im akýsi štandardný výzor. Ale ľudia sa nezmenili. Stále ešte pociťujú hnev, až nenávisť, to na nich vidieť. Vráťme sa k vašej profesionálnej kariére. Keď ste sa prestali venovať módnemu priemyslu, odsťahovali ste sa do Škótska – no tam nebolo dosť časopisov, ktoré by uverejňovali vaše fotografie. Ako ste sa tým vyrovnali? – Keď nebolo dosť práce, nejako som sa živiť musel. Tak som umýval riady v reštauráciách, pracoval na stavbách. Pekných pár rokov som sa fotením neživil. Ale obohatilo to moju životnú skúsenosť. Zistil som napríklad, že veľmi ľahko komunikujem s ľuďmi, že si ľahko získavam ich dôveru. A všimol som si podobnosti medzi ľuďmi, ktorí sa mi páčili a tými, s ktorými som vyrastal v našej dedine, silu ich charakteru – u bežných ľudí, ktorí sú zvyčajne prehliadaní. Začal som ich fotiť, chodil som z Edinburghu na sever, na vysočiny a ostrovy a fotil povedzme rybárov, začal som dokumentovať ich spôsob života. A po pár rokoch som si uvedomil, že nejde ani tak o portréty, ako o ten život. Bol to vplyv môjho detstva, ako keď som si všimol, že pozor, tento obchod zmizol, tamtá vec sa stratila – a uvedomil som si, že mám určitý zmysel pre miesta, ktoré sa vytrácajú. Že nech som išiel kamkoľvek, cítil som, že tie miesta nie sú večné – hoci ľudia ich za také zo zvyku považujú. Pre ľudí, ktorí niekde žijú, je to taká rutina, že ich vlastne ani nevidia. A to je pre mňa na fotografovaní úžasné – že možno urobiť snímku, a to miesto zostane na filme, a časom si to ľudia pozrú a povedia si, fíha, áno, toto si pamätám, to tam bývalo! A už tam nie je… – Presne tak. Vtedy som si ešte myslel, že portréty a situácie sú dve rôzne veci a hľadal som spôsob, ako ich spojiť. Až som si uvedomil, že s ľuďmi je to presne to isté, ako s miestami. Sú tam po celý váš život – až tam zrazu nie sú. Až sú len spomienkou, rozhovorom, niečím takým. Spomeniete si, ako ten či onen človek vyzeral. Uvedomil som si teda, že u oboch je to vlastne to isté, u miest i u ľudí. To ma doviedlo k práci, ktorú robím teraz. Keďže v tom čase vás fotografovanie nemohlo uživiť, prečo ste v ňom pokračovali? Dúfali ste, že sa jedného dňa k tejto práci vrátite, alebo to bola skôr iba zábava, koníček? – Dnes, ale vlastne vždy, ma strašne bavilo fotiť – je to veľká radosť. Dalo by sa teda povedať, že to bolo pre zábavu. Nevadí mi to, nechcem sa nejako veľmi tváriť. Bolo ťažké sa rozhodovať, či si kúpim alebo nekúpim film, niekedy som nemal veľa peňazí, niekedy to šlo. Zmenil som spôsob práce. Vždy som fotil na čiernobiely film, a zistil som, že keď niečo obetujem – nemal som vlastnú tmavú komoru, napríklad – že pri konkrétnom čiernobielom filme si to môžem dať vyvolať v bežnom expresnom fotoobchode. A keď som nemal fotoaparát, tak som si kúpil jednorazový. Je jeden skvelý jednorazový fotoaparát, so zabudovaným bleskom, citlivým filmom, vynikajúci – s týmto papierovým fotoaparátom sa mi podarilo nafotiť úžasné snímky. To znie až neuveriteľne… – Páči sa mi, ako to povedal slávny vojnový fotoreportér Don McCullen: Fotoaparát je ako kefka na zuby. Je to len nástroj. A to je pravda – ľudia vyhodia svoje tvrdo zarobené peniaze na veci, čo vidia v katalógoch na kriedovom papieri, a myslia si, že vďaka tomu urobia lepšie fotky – ale neurobia, to je úplný omyl. Áno, keď je človek profesionál, potrebuje výbavu, ktorá bude spoľahlivá. Má klienta a musí mu poskytnúť kvalitný produkt – lenže ten produkt, ten vychádza z vás. Keď som začal používať tieto jednorazové fotoaparáty, veľa som sa vďaka tomu naučil. Lebo ľudia si ich nevšímajú. Človek teda môže byť hocikde s aparátom, ktorý vyzerá, že je skoro zadarmo – čo je vlastne pravda – a ľudia sa nijako nezačnú tváriť, sú stále takí, akí naozaj sú. A takých ich možno odfotiť. Ake ak príde človek s nejakou obrovskou digitálnou opancierovanou mašinou, ľudia sa začnú správať inak. Preto ich často nevidno, akí naozaj sú. Ten aparát ich zastraší. Také niečo vás na univerzite nenaučia, tam vám povedia, že treba tú najlepšiu výbavu, že sa musíte aj zadlžiť, len aby ste ju mali. A potom nemôžete ani nikoho odfotiť, lebo sa s aparátom za tritisíc libier bojíte ísť v noci na londýnske sídlisko. Rozbijú vám ho, alebo ukradnú. Dodnes teda nemám výbavu, ktorá pôsobí draho. Ešte raz by som sa opýtal, čo vás motivovalo, kým ste sa nemohli fotografovaním uživiť, aby ste v ňom pokračovali? Bol za tým nejaký dlhodobý plán? – Neviem, či som mal nejaký plán, ale poznám sa a vedel som, že aj keby som nemal aparát, videl by som niečo a pozeral sa na to spôsobom typickým pre fotografa. Videl by som nejaký životný okamih a ak by som nemal aparát, bola by to škoda, že mi to ušlo. Takže v tom čase som nemal nejaký plán, ale mal som pocit, že aj tak by som mal fotiť, lebo je to môj záujem. Zaujíma ma zachytávať takéto veci. Iba neskôr som si uvedomil, že toto je jediná vec, ktorú viem robiť naozaj dobre, pri ktorej mám naozaj príjemný pocit. Ako sa vám nakoniec podarilo vrátiť sa k fotografovaniu profesionálne? – Stalo sa, že som sa niekam prisťahoval a jeden zo spolubývajúcich bol hudobný novinár, ktorý videl nejaké moje práce. Tak mi ponúkol, aby som šiel nafotiť hudobné scény v Škótsku. „Nevynesie to veľa peňazí, pokryjú ti náklady vrátané cestovného, ale cestovať budeš so mnou, lebo ja o tom píšem. Mal by si záujem?“ Bolo to iné ako skupiny, čo som fotil v Londýne – tu to boli snímky samotných scén, na ktorých sa hrávalo. Mnohé z nich upadali, niektoré už boli zatvorené. Bola to taká archeológia (smiech). Cestovali sme teda po Škótsku a fotili tieto scény, interiéry. Niektoré boli naozaj krásne. Miesta, kde si slávne skupiny urobili meno. Fotografie potom publikoval časopis NME či Music Weekly. A ja som si uvedomil, že mám vlastne výstavu. Tak som ju počas Edinburghského festivalu niekomu vnútil. Ľuďom sa to páčilo. Páčilo sa im, že niekto si dal tú námahu a nafotil to. To bol pre mňa bod obratu. Čo prišlo potom? Ako ste sa dostali až na Slovensko? – V tej chvíli som si uvedomil, že sa chcem odsťahovať zo Škótska. Získal som odtiaľ, čo som potreboval, a vrátil som sa na juh. Nakrátko do Londýna, ale tam som si pripadal ako duch, prechádzal som sa vo vlastnej minulosti – a potom som sa usídli v Brightone na južnom pobreží. Považujem Brighton za jedno z najlepších miest v Británii. Je veľmi kozmopolitné, má úplne inú atmosféru ako hocikde inde v krajine. Tam som sa zoznámil s ľuďmi najrôznejších národností – Španielmi, Latinoameričanmi, Poliakmi, Čechmi, Slovákmi… Väčšina mojich priateľov a známych neboli Briti. V Brightone, pri mori, sa im páčilo, ale vždy to boli ľudia, ktorí robili čosi zaujímavé. Mali dáku nudnú, bežnú prácu – v kuchyni, v kancelárii, pri upratovaní – ale vždy popritom robili aj čosi iné. Zoznámil som sa tak so skupinou filmárov zo Španielska. Jeden z nich bol režisér, ktorý si tam robil doktorát – mal nakrútiť krátky film. Ten sa ma spýtal, či by som nechcel urobiť snímky z tohto filmu. To bolo prvýkrát, čo som niečo také urobil. A zrazu sa to všetko pre mňa konečne spojilo, fotografie a rozprávanie. Bolo to dosť úspešné, mal som potom výstavu. To ma chytilo. Pozvali ma do Španielska a dostal som chuť navštíviť aj ďalšie miesta. Čo je dnes podstatou vašej práce? – Uvedomil som si, že to, o čo sa snažím, je zdokumentovať vzťah ľudí k prostrediu, v ktorom žijú. Celkový pracovný názov mojej tvorby znie Okolia (Neighbourhoods). Zaujíma ma prostredie, ktoré sa mení – prudko mení. Uzavrel sa tým akýsi kruh z čias, keď som mal pätnásť, cítim vplyvy svojej minulosti – lebo som videl, ako prudko sa zmenilo moje vlastné prostredie, tak ako aj ľudia v ňom. Existujú ústne podávané dejiny, o ktorých sa nepíše v učebniciach, dejiny, ktoré sa podávajú z generácie na generáciu. Ale keď sa prostredie prudko zmení, tieto ústne dejiny zanikajú. Toto, ľudia a ich meniace sa prostredie, sa stalo stredobodom mojej práce. A mám sklon venovať sa skôr tým, ktorí sú vytláčaní na okraj. Svoje mestá totiž považujeme za dané. Pritom sa postupne homogenizujú, začínajú sa v dôsledku politiky, architektúry a podobných síl na seba podobať. To dnes vidno v Bratislave, kde sa stavajú všetky tie mrakodrapy… – Áno, práve preto ma tu prepadá úplná záplava nápadov. Na jednej strane je to tu pre mňa ľahšie, pretože nie som odtiaľto, a tak sa na veci dívam inými očami. Na druhej strane je to ťažšie, lebo nepoznám jazyk. Učím sa po slovensky tým, že sa s rozprávam s ľuďmi, zapisujem si slovíčka… Ale ľudia a ich príbehy sú tu pre mňa silnejšie, viac sa ma dotýkajú. Sú tu ľudia, ktorí to nevzdali a nevzdávajú sa. Možno, pravdaže, nájsť príklady rôznych osudov. Sú ľudia, ktorí pracujú niekde v kancelárii, zarábajú slušné peniaze, ale nie sú šťastní, cítiť z nich negativitu. A sú tu iní, ktorí nemajú skoro nič, ale stále majú energiu, dôraz, silu na to, aby prežili. Tí ma zaujímajú. A keď pracujem, ľudia často ani nerozoznajú, že sú to snímky odtiaľto. Robíte len fotografie, ktoré vás zaujímajú? Koniec koncov, z niečoho musíte žiť. Ako sa vyrovnávate so známym rozporom medzi umením a peniazmi? – Je to jednoduchá rovnica. Človek musí jesť, musí mať strechu nad hlavou. Musím sa uživiť. Ale vyhýbam sa čisto komerčnej práci. Čas je dôležitý faktor, viem, že ho mám len obmedzené množstvo, a som oddaný svojim dlhodobejším projektom. Ako sa vám v tom darí? – Vlani som mal asi veľké šťastie. Začal som spolupracovať s istou spoločnosťou v New Yorku, akýmsi fotografickým centrom, ktoré sa zaoberá výstavami a knihami nových fotografov. Sústreďujú sa na súčasnú novú vlnu dokumentárnej práce, ktorá sa zo stránok časopisov dostáva do galérií – a tým samozrejme aj získava na hodnote, keďže to už nie je len papier. Dostal som sa do úžasnej knihy trinástich nových fotografov, zaoberajúcich sa rozprávačskými dokumentmi, niečím, čo kedysi na začiatku robieval časopis Life. Fotografie, ktoré sa naozaj hlboko sústreďujú na človeka a jeho život. Vznikla z toho aj celkom úspešná výstava v New Yorku. Váš prístup je akoby na opačnom konci spektra od povedzme vojnových fotografov, ktorí urobia snímku a potom hneď z miesta odchádzajú – pochopiteľne, keďže to je ich práca. – Áno, ale mnohé slávne mená fotografov konfliktu sa posunuli od čistých snímok konfliktu k sociálnejšej reportáži, k hlbšej zainteresovanosti. Môj prístup je však pomalší, je to proces, ktorý viac človeka pohltí. Keď sa po tejto honbe všetko prestavať veci opäť upokoja, moje fotografie aspoň ukážu, aké to tu kedysi bolo – pravdaže, síce len pred štyrmi rokmi, ale aj za posledné štyri roky sa tu už udialo veľmi veľa zmien. Je zaujímavé, že väčší záujem vyvolávajú tieto snímky v zahraničí. Tu nie. Rôzni ľudia, ktorí ich videli – nechcem menovať, ale patria dajme tomu ku „kultúrnej elite“ – tým sa veľmi nepáčia. Svojím spôsobom sa to dá očakávať. Keď Robert Frank fotil pre svoju knihu Amerika – cestoval s Jackom Kerouacom a dokumentoval život v USA v päťdesiatych rokoch – prvotnou reakciou bolo absolútne rozhorčenie a šok. Toto predsa nie je Amerika, to je nejaká krajina Tretieho sveta! A dnes je z tejto knihy akási biblia pre mnohých fotografov a fotožurnalistov – ukazuje, ako povedať pravdu, ako ukázať veci také, aké sú. Možno, že človek potrebuje mať aj dostatočný odstup. Mnohí ľudia z „kultúrnej elity“ možno v hĺbke duše nechcú, aby krajina pôsobila zaostalo, naopak, majú pocit, že napreduje, že sa modernizuje, a že práve to je to podstatné. – Tomu rozumiem, ale ak sa aj veci zametú pod koberec, ony pod tým kobercom zostávajú. A to nie je napredovanie, to je len neochota vedieť o nich. Sú tu problémy, ktoré majú dopad na ľudské životy. Ľuďom sa často hovorí, čo majú robiť a ako sa majú správať. A podľa mňa je dôležité, aby tí, ktorých nepočuť, mali svoj hlas, aby bolo vidieť tých, ktorí obyčajne zostávajú nepovšimnutí. Tieto problémy majú v konečnom dôsledku dopad na všetkých, lebo z toho vznikajú reťazové reakcie. Mňa to teda neodrádza. Áno, človek sa môže k tomu otočiť chrbtom a ísť sa domov dobre navečerať. Alebo môže zostať vonku s takýmito ľuďmi, robiť fotky – a keď treba, začať utekať. Okrem snímok miznúcich miest ste na Slovensku urobili aj cyklus fotografií s názvom Ťažký kov (Heavy Metal). Ako ste sa k nemu dostali? – To je zaujímavý príbeh. Zaujíma ma kov ako taký, oceľ. Nielen na Slovensku, ale v iných krajinách strednej a východnej Európy vidno ľudí s kárami, ktorí zbierajú staré železo, recyklujú. Je to zaujímavé aj v súvislosti so všetkými tými mrakodrapmi, čo sa stavajú, vzniká akýsi cyklus. Tohto konkrétneho človeka som objavil, keď som fotil staré autá. Jeden z mojich susedov sa so mnou dal do reči, že prečo to robím, pozval ma na pivo, zoznámil s ďalším, ktorý zase kohosi poznal, kto má vraky všade okolo seba. Zobrali ma k nemu, a naozaj, má tam celú obrovskú zbierku. Mňa ohromila energia toho chlapa, jeho sústredenosť – jeho múdrosť, to ako rozprával, ako gestikuloval, ako hovoril o živote, jeho pozitívny náhľad… Bolo to celé neuveriteľné, vidieť takéto človeka, ktorý pritom žije podobným spôsobom. Viedlo ma to k tomu, že som sa sústredil aj na ďalších ľudí, ktorí žijú oveľa bližšie k okraju spoločnosti – tých, ktorých „nepozvali na hostinu“, chudobných Európy. Domnievate sa teda, že za fasádou prosperity je ich veľa? – Určite. Poznám to zo svojej vlastnej krajiny. Osemdesiate a deväťdesiate roky sa tam často vykresľujú ako obdobie bohatstva a zámožnosti. Ale keď sa vrátim domov, stačí sa poobzerať, a človek hneď vidí, že to tak celkom nie je. Veľa ľudí na Slovensku by povedalo, že aj britskí chudobní sú na tom lepšie ako tu. – Ale štandard určuje prostredie, v ktorom človek žije. Jeho susedia, všeobecná sociálna úroveň v krajine. Ak je hlboko pod touto úrovňou – a je jedno, či je to v severnej Amerike, alebo západnej Európe, alebo inde – tak je chudobný. A pociťuje to. Pýtam sa na to preto, lebo u nás sa niekedy tvrdí, že ľudia sa nemajú na čo sťažovať – že sa vlastne majú dobre v porovnaní s inými, a tak by mali byť ticho. – Nuž moja skúsenosť je taká, že tí naozaj chudobní sa zvyčajne ani nesťažujú. Nemajú hlas, ktorý by niekto počúval. Sťažujú sa skôr tí, ktorí sú nejakým spôsobom nespokojní. Niežeby som chudobu vyhľadával. Hľadám ľudí, zaujímajú ma ich príbehy. Okrem Ťažkého kovu ste urobili aj cyklus fotografií z dediny Dobrá Voda. Čo vás na nej zaujalo? – Dobrá Voda predstavuje pre mňa niekoľko rôznych vecí. Zakaždým, keď tam idem, viem trocha lepšie po slovensky, takže zisťujem o nej viac. Jedna z vecí, o ktorej sa tam stále rozpráva, sú dopady reštitúcií. Otázka pôdy. Keď sa štátna pôda odovzdávala späť pôvodným vlastníkom – ak ešte zostali. Niečo som si o reštitúciách a ich dopade načítal – nechcem zachádzať do politiky, ale myslím, že sme si to dobre nepremysleli. Existuje teda otázka ľudí a pôdy – tak ako všade na svete, od Západného brehu Jordánu po Nikaraguu. Otázka pôdy a identity. Myslíte, že je to tak stále? Slovensko už nie je natoľko poľnohospodárskou krajinou, ako bývalo. – To sa už teraz netýka poľnohospodárstva, ale pozemkov pre nehnuteľnosti, ako aj v mojej krajine. Ak človek žije v dedine neďaleko veľkého mesta alebo diaľnice, jeho pár hektárov, ktoré by predtým stáli dvetisíc korún, má zrazu hodnotu dvoch miliónov. A pri starších ľuďoch je tam aj pozostatok poľnohospodárstva, či už ide o vinohrad, alebo kus zeme na pestovanie zeleniny. Zaujímajú vás ľudia, ktorí nie sú na tom vždy práve najlepšie, ktorí sa v dôsledku systému ocitli v ťažkom položení – ale ktorí sa zároveň nevzdávajú, nejakým spôsobom so životom zápasia… – Niekto môže povedať, že za ich položenie môže spoločnosť. To je politický postoj, a je ľahké sa k nemu pridať. Ale aj keď si tento postoj niekto vyberie, musí hovoriť pravdu. Musí ísť do hĺbky. Nemôže to robiť len preto, aby sa stal známejším. Nemôže len chcieť, aby z toho bol plagát na stene – a ďalej sa nezaujímať. To je falošné a to odmietam. Ak človek niečo robí, musí sa do toho pustiť zo všetkých síl a nájsť odpoveď. Alebo sa k nej aspoň čo najviac priblížiť.
