Zabudol vôl, že teľaťom bol

Redakcia Slovo vo veľkonočnom dvojčísle vypísala pre svojich čitateľov mimoriadnu súťaž. Mali ste uhádnuť, kto zo súčasných politikov napísal ako stredoškolský študent na počesť 25. výročia Februárového víťazstva ľudu báseň Pomník vďaky, ktorú nám poslal Andrej Selecký z Banskej Bystrice. Dostali sme mnoho odpovedí, viacero z nich obsahovalo aj poznámku navyše. Niektoré z nich uvádzame. Pomník vďaky napísal žiak III. AE triedy Strednej priemyselnej školy v Spišskej Novej Vsi Mikuláš Dzurinda. Táto báseň bola uverejnená v Almanachu stredoškolákov 1973. Našiel som ju v knihe Michala Holováča Tradičné kresťanské hodnoty alebo Asertivita naruby. Na záver možno dodať ľudovú múdrosť: Zabudol vôl, že teľaťom bol. Viliam Vančo, Banská Bystrica Vidíte, aký básnik, a zapojil sa do bombardovania Juhoslávie. Ján Šimko, Stará Kremnička Autorom týchto veršov nie je nik iný ako bývalý dvojnásobný predseda slovenskej vlády, pravičiar, Mikuláš Dzurinda. Radoslav Sloboda, Banská Bystrica Chvalabohu, že sa náš expremiér nestal bardom slovenskej poézie, ja ho už neberiem ani ako politika. Dzurindu však treba brať športovo. Je slabší lyžiar, dobrý cyklista a verme-neverme výborný futbalista. Kopal už za rozličné tímy. Ako dorastenec si obliekal červený dres Spartaka Moskva, neskôr sa mu zapáčili žltobieli. Ani pri nich dlho nevydržal, lákala ho modrá. Keďže pojem Slovan mu už dlho nič nehovoril, prestúpil k iným modrým a k iným Talianom. Byť majstrom sveta je príjemné a za prestup sa dobre platí. Túto sezónu síce zabaletil, zamával bielou a na modrú si navliekol dres Realu, no nevzdal sa. Ofenzívny aj defenzívny hráč, kapitán, záložník i pomocný tréner. Navždy ostáva dobrým vlastencom. Gólov do vlastnej brány už nastrieľal požehnane. Nadežda Pechová, Bratislava Autorom je Mikuláš Dzurinda. Ide iba o malý hriešik z mladosti, ktorý dobehol nášho slávneho maratónca. Spáchal ho v čase, keď mu ešte pod modrou košeľou búšilo tak trocha červené srdiečko. Pod modrou farbou svojej partaje však napáchal so svojimi kumpánmi oveľa viac a ťažších hriechov, ktoré ho už tiež dobiehajú. Zatiaľ sú to iba preferencie svedčiace o jeho obľúbenosti a dôveryhodnosti. Rudolf Slezák, Vysoká pri Morave Predpokladám, že to bude náš proamerický expremiér Dzurinda, keďže Vladimír Palko je Bratislavčan a o Františkovi Mikloškovi by som istotne ani neuvažoval. Ale po bitke je každý generálom rozdávajúcim boľševické biľagy! Roman Ujbányai, Bratislava Pekne to spísal ten Miki Országh Hviezdny Dzurinda. Miloslav Šípka, Banská Bystrica Túto ódu na slávny Február napísal náš najväčší mág v prekrúcaní svojich vyhlásení, ktoré kedy povedal. Štefan Dubovický, Lučatín Správna odpoveď: Autorom básne je Mikuláš Dzurinda. Zo súťažiacich, ktorí odpovedali správne, sme vyžrebovali Viliama Vanča, ktorému posielame sľúbenú publikáciu Silvestra Lavríka Slovensko v lete, záznam letného putovania s Mikulášom Dzurindom (vyd. Koloman Kertász Bagala). Mimoriadnu cenu, knihu vydavateľsva Ikar, získava autorka aktualizovanej básne Pomník vďaky II – Helena Marková. Obom blahoželáme. Máte, vážení čitatelia, nejaký iný obdobný typ na súťaž? Pošlite ho do redakcie Slova. Pomník vďaky II Teraz, keď už som starší, sebaistý, a dokázal som viac než som v pochabosti mohol sniť, nesmiem sa viac zamýšľať a dozadu hlavu obrátiť. Hľadím len vpred, čo vidím? Svoj život bohatý, plynúci v šťastnej istote, veselá mužná zrelosť, v slobodnej, šťastnej elite. Čím rokov viac, čím starší som, tým viac sa predsa zamýšľam: Ako to, že domov môj, teplučký stále mám?! Za to, že dobre viem, čo zrada, klam, že život to pre mňa dar, nie utrpenie, lež vznešené klamstvo, mar, vďaka ti, slávny novembrový Liberál! Vďaka ti, strýčko Sam, aj tebe robotnícka i roľnícka luza, vďaka ti, otec, mať, že nepremkla vás „hrúza“, veď môžem rojčiť, stále sniť, neslobodnej zeme plody brať. Premnoho pýchy v srdci mám, že môžem šťastne dnešok žiť, z koláča stále odtŕhať, potom zas večer s milými byt‘. Nuž počuj, otec, drahá mať, počúvaj moja vlasť, keď toľkú radosť v duši mám, čo všetkým sľúbim darovať. Nechcem byt‘ lúzer večitý, chcem polia, lúky mať a zlaté zrno svojho šťastia, istoty, do všetkých hriadok zasievať. Helena Marková, Ružomberok