Najdôležitejší zo všetkých týchto faktov je totiž ten, že po štyroch desaťročiach intenzívneho židovského osídľovania území získaných vo vojne z roku 1967 Izrael drží pod kontrolou územia, na ktorých mal vzniknúť palestínsky štát. Šesťdesiat rokov po tom, ako vznikol Izrael a bola zničená Palestína sme tam, kde sme začali: dva národy obývajú jednu krajinu. Situácia bez východiska Je mi jasné, že zastávanie názoru jedného štátu prekvapí mnohých. Po tom, ako dlhé roky prevláda úsilie o riešenie dvoch štátov a neustále sa objavuje pocit, že konflikt sa už-už vyrieši, je ťažké vzdať sa ho ako bezvýchodiskového riešenia. Lenže situácia je naozaj bezvýchodisková. Podľa jednej správy oddelenia OSN pre koordináciu humanitárnych záležitostí zaberá 40 percent západného brehu izraelská infraštruktúra – cesty, osady, vojenské tábory – nič z toho nie je prístupné pre Palestínčanov. Izrael systematicky rozdelil zvyšné územie na desiatky enkláv a uzavrel ich voči vonkajšiemu svetu zónami, ktoré sám kontroluje (vrátane 612 kontrolných bodov a cestných uzáverov). Podľa tejto správy sa počet židovských osadníkov blíži k pol miliónu a rastie ďalej. Áno, prírastok obyvateľstva je trikrát rýchlejší ako v samotnom Izraeli. Ak to bude pokračovať, počet osadníkov sa zdvojnásobí na jeden milión už za 12 rokov. Mnohí z nich sú ťažko ozbrojení a ideologicky motivovaní. Je veľmi nepravdepodobné, že sa dobrovoľne vzdajú krajiny, o ktorej tvrdia, že im ju dal Boh. Tieto fakty robia z mierového procesu čisto akademickú debatu. Od začiatku 90-tych rokov, keď sa začali ďalšie kolá rokovaní, Izrael nezastavil výstavbu osád. Krátko pred summitom v Annapolise v USA minulý rok v novembri prišlo oznámenie o odobratí ďalšieho územia na Západnom brehu, potom nasledovalo vyhlásenie o rozširovaní osád, napríklad v Har Homa a mnohých ďalších. Izrael osídľuje obsadené územia nie preto, že by potreboval väčší priestor, ale preto, že v mnohých panuje viera, že územie im patrí, pretože sú Židia. „Táto krajina patrí izraelskému národu – a len izraelskému národu“, vyhlasuje Moledet, jedna z politických strán patriacich do národno-náboženského bloku, ktorý má v parlamente silné zastúpenie. Pozícia Moledetu nie je veľmi cudzia tej, ktorú zastáva ministerský predseda Ehud Olmert. Aj keď Olmert hovorí, že teoreticky by Izrael mal odovzdať územia na Západnom brehu a v pásme Gazy, husto obývané Palestínčanmi. V roku 2006 však povedal aj to, že každý kopec v Samárii a každé údolie v Judei je súčasťou historickej domoviny a že Izrael zotrváva na pozícii historických práv národa v celom Izraeli. Demografický problém Judea a Samária sú staré biblické názvy, ktoré oficiálni predstavitelia Izraela ešte stále používajú. Po viac ako desiatich rokoch od mierového procesu z Oslo, ktorý predpokladal mierové riešenie dvoch štátov, ukazujú mapy v izraelských učebniciach Západný breh ako Judeu a Samáriu – nie ako obsadené územia, ale ako integrálnu súčasť Izraela. Koľko miesta ešte pri takýchto územných nárokoch Izraela zostáva pre Palestínčanov? Žiadne, stanú sa len súčasťou demografického problému. Myšlienka na Palestínčanov ako na „problém“ nie je nová. Izrael bol v roku 1948 založený ako židovský štát s plánom vysťahovať, aj nútene, tak veľa Palestínčanov, ako to len bude možné. Práve tento proces nazývajú Palestínčania slovom Nakba – katastrofa, pohroma. Izraelský historik Benny Morris hovorí, že„židovský štát by bez vyhnania 700-tisíc palestínskych Arabov nevznikol. Nebola žiadna iná možnosť“. Podľa Morrisa to bola „jedna z tých dejinných okolností, ktoré ospravedlňujú etnické čistky“. Tento konflikt je od svojich počiatkov živený sionistickými nárokmi na pôdu. Existovalo aj palestínske násilie? Áno. Je vždy ospravedlniteľné? Nie. Ale čo môže človek urobiť, keď sa mu povie, že v jeho vlastnej krajine preň niet miesta, že problémom je už len jeho existencia? Žiadny národ v dejinách neodišiel dobrovoľne iba preto, že si to želal iný národ – a pocity, ktoré zažívali Divoký Kôň či Sediaci Býk (severoamerickí indiánski náčelníci bojujúci o prežitie svojho národa v 19. storočí), prežívajú medzi Palestínčanmi dodnes. Koniec násilia a spravodlivý mier prídu len vtedy, keď bude obidvom stranám jasné, že tí druhí tam zostanú. Veľa Palestínčanov to už začalo akceptovať a vzrastajúci počet je pripravený vzdať sa myšlienky na nezávislý palestínsky štát a prijať koncept jedného, sekulárneho, demokratického štátu. Väčšina Izraelčanov však tento postoj ešte neprijala. Vzdať sa myšlienky židovského štátu a uznať realitu, že Izrael nikdy nebol výlučne židovský a že táto myšlienka privilegovanej skupiny je nespravodlivá a nedemokratická, je príliš ťažké. Lenže práve takto Izrael postupuje aj voči vlastným občanom – niektoré zákony odopierajú nežidovskému obyvateľstvu práva, ktoré Židom priznávajú. Pri najlepšej vôli Izrael nie je žiadnu pravou demokraciou: je to etnicko – náboženský exkluzívny štát, ktorý sa pokúša znevážiť svoje mnohokultúrne dejiny. Pravdepodobne jediný možný spôsob, ako vyriešiť konflikt s Palestínčanmi spočíva v tom, že sa izraelskí Židia vzdajú svojich privilégií a umožnia návrat vyhnaných Palestínčanov do ich domovov. To, čo za to získajú, je možnosť žiť v bezpečí. Nemajú žiadnu inú alternatívu. Ako prednedávnom varoval Ehud Olmert, čoraz viac Palestínčanov dáva svojmu boju iný smer. Od boja za nezávislý štát preorientovali po vzore Juhoafrickej republiky svoju úsilie k realite jedného štátu, ktorý je sekulárny a poskytuje rovnaké práva všetkým svojim občanom. Článok vyšiel na www.zmag.org Redakčne krátené
