Za Ladislavom Ballekom – rok po…

Práve pred rokom odišiel… O týždeň na to sa slovenská verejnosť v bratislavskom krematóriu navždy rozlúčila s vynikajúcim spisovateľom, redaktorom, diplomatom a politikom Ladislavom Ballekom (2. 4. 1941 Terany – 15. 4. 2014 Bratislava). Hoci ho najviac preslávili romány z prostredia slovenského juhu v okolí Šiah, kde vyrastal, takmer šestnásť rokov bol nezabudnuteľne spojený s Banskou Bystricou.

Ladislav Ballek, vpravo s autorkou Janou Borguľovou.

l._ballek_1.jpgl._ballek_j._borgulova.jpg

Moja motivácia vrátiť sa v spomienke na tohto jedinečného prozaika je z veľkej časti nanajvýš osobná: mala som možnosť sledovať jeho banskobystrické pôsobenie pomerne zblízka, bývala som v tom istom paneláku na Triede SNP za vysokoškolským internátom, kde istú dobu Ballekovci ako mladí manželia žili, pani Anna tu vyrastala. Bola som tínedžerka, ktorú nemohol nezaujať príťažlivý mladý muž s umelecko-intelektuálnym imidžom v bledom plášti s čiernym baretom na hlave a v rukách s neodmysliteľnou diplomatkou. Pamätám si aj na ich malého syna Rasťa, bol to riadny valibuk. Prešli roky a ja som sa s tvorbou mladého autora postupne čoraz viac zoznamovala, pretože moja profesionálna dráha úzko súvisela s literatúrou. Dlhé roky som pracovala v banskobystrickom Literárnom a hudobnom múzeu, ktoré malo s Ladislavom Ballekom časté kontakty, chodieval k nám aj ako predstaviteľ Zväzu slovenských spisovateľov na významné podujatia (A. Matuška, Ľ. Ondrejov, J. Števček). Samozrejme, náš záujem smeroval aj k jeho prozaickej tvorbe, ktorú sme so záujmom dokumentovali. Rád k nám chodieval na besedy, využíval ich aj na stretnutia s dávnymi priateľmi a túlačky po miestach mladosti, neskôr najmä po miestnych cintorínoch, kde postupne jeho priatelia nachádzali miesto posledného odpočinku…

Vo svojej mailovej schránke si uchovávam našu vzájomnú korešpondenciu, správy od eldebe@post.sk boli predzvesťou ďalšieho kontaktu a návštevy. Potešila som sa aj odpovedi na moju ponuku banskobystrickej prezentácie čerstvej knihy Trojou a vŕškom pamäti. Pisárov dlhý zápis 2000 – 2008 z októbra 2013. Potešil sa záujmu, ale ospravedlnil sa zo zdravotných dôvodov s tým, že na jar 2014 určite príde… Prišla však už iba smutná správa!  

Tak si aspoň v krátkosti pripomeňme, ako sa rodený južan dostal na stredné Slovensko a čo všetko preňho znamenalo. Po maturite r. 1959 sa hlásil na bratislavskú vysokú školu, ale pre zamietavé stanovisko zo strednej školy nebol žiaduci. Zachránil ho oznam o dodatočných prijímacích pohovoroch na banskobystrickom Pedagogickom inštitúte, kde ho, našťastie, podmienečne prijali.

l._ballek_3a.jpg       l._ballek_a_i._v_kaviarni.jpg

Po krátkej študentskej brigáde v Podlaviciach začiatkom školského roka vstúpil som v meste na Hrone do časti mladosti, krásnej, nezabudnuteľnej, po detstve a dospievaní v Honte druhej z najurčujúcejších… Počas mojich banskobystrických štúdií začalo už svitať aj na lepšie časy. Slovensko začínalo písať svoj úvod do československej jari a Banská Bystrica naozaj v ničom tu nezaostávala. Naopak, menila sa očividne, v rokoch šesťdesiatych označovaná, a nielen v prostredí intelektuálov mesta, za druhé kultúrne centrum Slovenska. Áno, cítil som sa na akademickej pôde ako doma, a to predovšetkým pričinením našich profesorov, na ktorých nikdy nezabudnem.

Ballek rád konštatoval: V Banskej Bystrici som strávil roky, v akých, vedome, nevedomky, uzatvoríme všetky naše najdôležitejšie životné zmluvy a vykonáme určujúce rozhodnutia, spravidla už celoživotné. Do mesta pri Hrone prišiel som v roku 1959, osemnásťročný a vysťahoval som sa z neho na začiatku januára 1975. Súvisel som s ním šestnásť rokov. Môj život v Banskej Bystrici sa odvíjal vo viacerých uhloch: fakulta, profesori, rozhlas, v ktorom som prešiel od Rádia mladých po Rádiovíkend, Smer, vydavateľstvo, ihriská od Ľupče po Zvolen, galéria, ateliéry, škola umenia, kde som načas vyučoval maľbu, kaviarne Hungária a Národný dom predovšetkým, cesty krajom horami, salašmi, bábkové divadlo, tam jedno z najlepších miest umenia, scéna najmä mojich generačných druhov. Tu sme sa stretávali, hovoriac do úmoru najčastejšie o knižkách. Vtedy v Banskej Bystrici človek našiel na každom mieste sedieť toho, ktorý bol zaprisahaný urobiť všetko, aby sa pohronská metropola stala druhým slovenským centrom.

Banská Bystrica vstúpila napokon natrvalo aj do jeho najsúkromnejšieho života, našiel si tu manželku, Banskobystričanku Annu, tu sa im narodil syn Rastislav (dnes známy divadelný režisér). Po základnej vojenskej službe a krátkej učiteľskej epizóde na Orave nastúpil za redaktora banskobystrického štúdia Československého rozhlasu, kde mal na starosti reláciu Rádio mladých poslucháčov, tu založil aj doteraz vysielanú reláciu Rádiovíkend. Z rozhlasu prešiel do krajského denníka SMER, zlákala ho ponuka vydávania týždňovej kultúrnej prílohy. Tvorivo inšpiratívne bystrické prostredie s množstvom zaujímavých osobností umelcov mu dávali dostatok materiálu nielen na publicistiku, ale povzbudili v ňom vlastné literárne ambície. V našom meste mu vyšli prvé tri „farebné“ knihy (Útek na zelenú lúku, Púť červená ako ľalia a Biely vrabec). Augustová noc roku 1968 však zmenila pomery aj v meste pod Urpínom a zasiahla aj ďalší osud Ladislava Balleka. Existenčné trápenie ukončil odchodom z Banskej Bystrice. V spomienkach uvádza: rozhodol som sa odísť za vydavateľského redaktora do Bratislavy, čo by mi, nebyť tých dramatických zmien, určite nikdy ani len na myseľ nezišlo…

l._ballek_a_dalsi_x.jpg

Napriek vysokému pracovnému i tvorivému nasadeniu v rokoch nasledujúcich vždy si našiel čas na návštevu Banskej Bystrice, besedoval na pôde Literárneho a hudobného múzea, medzi vysokoškolákmi, prispieval spomienkami na svojich učiteľov i tunajšie pôsobenie. Banskobystrické vydavateľstvo Adade, s.r.o. roku 2000 vydalo knihu jeho esejí Zlatý stôl, Univerzita Mateja Bela svojmu absolventovi z roku 1963 udelila r. 2002 čestný doktorát a usporiadala literárnu konferenciu o jeho diele.   

Napriek intenzite zážitkov sa mesto pod Urpínom dlho nedostalo do miestopisu jeho románov. Stalo sa tak až v knihe Čudný spáč zo Slovenského raja (1990), kde sa hrdina v časti rozprávania ocitne v tomto meste, konkrétne v hoteli Lux a prejde sa po sídlisku pred železničnou stanicou popri kanáli s alejou vysokých topoľov. „Zaúradovala“ tu spomienková fixácia na časy, keď tu autor pôsobil – kanál je dávno zasypaný a topoľová alej vyrúbaná kvôli alergiám. Na ich mieste sa tiahne zelený pás s detskými ihriskami a odpočinkovými lavičkami. Zato spomínaný hotel stále funguje, Ladislav Ballek sa pri našich osobných stretnutiach neraz dozvedal, kto je jeho šéfom. Pri odpovedi, že stále pán Bočkay, spokojne reflektoval: tak je všetko v najlepšom poriadku! (Mimochodom, v súčasnosti hotel vedie Bočkay mladší!)   

On sám sa rád túlal po miestach, ktoré mu pripomínali časy štúdia i mladosti, ale aj posedenia s priateľmi. Jeden z nich, básnik Mikuláš Kováč (+ 26. 5. 1992), dvadsaťdva rokov naňho čakal v „nebeskej“ kaviarni, aby mohli pokračovať v nekonečných dišputách o tvorbe, umení, politike, o všetkom, čo tvorí tento svet…

Použité citáty: Z knihy esejí Ladislava Balleka Zlatý stôl, Adade, s.r.o., 2000, Banská Bystrica
Foto: Zo zbierok ŠVK – Literárneho a hudobného múzea

(Celkovo 10 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter