Odchádzajú nám kamaráti… Po Ľubošovi Juríkovi si smrť vyvolila aj Jula Balca. Spoznali sme sa v redakcii Romboidu na Štefánikovej ulici, v roku 1974 som tam uverejnil prvé recenzie, tie mal na starosti práve Julo. Vždy vedel pre mňa vybrať titul, ktorý by mi „sadol“. Recenzoval som aj jeho prózy, ako novelista bol skutočne skvelý, málokto vedel navodiť pulzujúcu atmosféry v pár vetách ako on, nielen preto, že využíval originálnym spôsobom trebárs výjavy zo života Rómov. Našiel sa aj v tvorbe pre deti, jeho strigôňovská séria výrazne obohatila túto našu tradične výbornú časť literárnej produkcie.
Naposledy sme sa videli zoči-voči v Skalici, bolo to asi v roku 2015. Išlo o výjazdné podujatie Spolku slovenských spisovateľov, na ktoré nás prizvali aj s Mirkom Brückom. Na záver podujatia sme mali pohostenie v jednej skalickej búde, kde sme pri poháriku skalického červeného zaspomínali najmä na tie romboidovské časy. Venoval som mu svoju knihu V ulitách, on mne jeho posledný román Kliatba žltých ruží. Na druhý deň mi volal, čo ma veľmi prekvapilo, reagujúc na pasáže z môjho románu, dosť otvorene erotické, aby som túto časť prepracoval do samostatnej novely, lebo sa mu to veľmi páčilo. Potešilo ma to, dokonca volal ešte aj na ďalší deň, aby som sa do toho naozaj pustil. Dal som naňho, napísal som novelu Plachá vášeň, zaradil do knižky Pascalov tieň, dedikoval som ju práve jemu… Keď knižka vyšla, poslal som mu ju do Pezinka. Dozvedel som sa však, že Jula postihla mozgová príhoda. Po istom čase som mu zavolal, už mohol komunikovať, hoci veľmi ťažko, spýtal som sa, ako sa mu novela páčila, pochválil ma. Párkrát som mu ešte volal, statočne bojoval so svojím hendikepom, ale tieto nedobré časy nás pripravili aj oňho, o dobrého kamaráta, dobrého prozaika a predovšetkým dobrého človeka.
Julo, odpočívaj v pokoji! Nemožno na Teba zabudnúť! Česť Tvojej pamiatke.
Foto: Martin Bauman – TASR