4
Prečítal som knihu: musím prečítať ešte jednu, hrubšiu.
A po nej ešte jednu, ešte hrubšiu.
Potom zmením jazyky, abecedy, archetypy,
dokonca chcem vyskočiť z kože, vyočiť si oči,
prečítam vrásky na kôre olív a sekvojí, l
ávové polia pod Etnou a pod Stromboli:
a neskoro, na dne tmy, okamih pred polnocou
vzdychnem si:
Rád by som dočítal,
a potom si sadnem,
a všetko prečítané začnem zapisovať:
okamih pred polnocou.
3
Pod lipami, ktoré čoskoro rozkvitnú
a vyžiaria vône
ako svetielkovanie mora,
leží, čo ostalo z otca,
z budúceho prapraotca:
hoci sa stráca vo všeobecnosti pôd,
bohatne stávaním sa.
Stojím pri hrobe,
je prítulný akoby bol môj,
bohatnem stávaním sa:
hrob, prítulný akoby bol môj,
hovorí mi, lebo ho nechávam hovoriť:
bezstarostne čakaj, pracujem za teba.
9
Pri nebeskej bráne stojí záujemca o ubytovanie.
Zaklope: hoci neistý.
Mám právo zaklopať? Zaslúžim si strechu nad hlavou?
Budú ma skúšať, či obstojím? Budú ma súdiť?
Brána sa otvára, mierne vŕzga.
Záujemca rýchlo vojde, brána sa zatvára, je ticho.
Je prílišné ticho.
Záujemca je za ťažkou zavretou bránou.
Nevieme, ako pochodil za vysokým múrom.
Neplatia záruky, neplatia predpovede.
Rozprávame sa, aby sme počuli svoje hlasy,
ticho zabíjame, rozbíjame hlasmi,
mŕtve kúsky ticha škrípu ako črepiny.
11
Radšej sa vznášam, ako sa predieram cez tŕnie:
lastovička, nie krt.
Nevážna ľahkosť ma zakliala.
V mojich kostiach a myšlienkach sú dutiny,
v útrobách a v citoch sú mechúre.
„Nuž: Čo si vyhĺbil?“ opýtajú sa,
keď ich čas príde a môj odíde.
„Vyhĺbil som veľa tunelov do vzduchu,“
odpoviem, opovážim sa.
„Tunely do vzduchu? Videl už ktosi tunely vo vzduchu?“
Zosmiešňujú ma.
Akoby som zavinil, že tunely vo vzduchu zmiznú,
keď nimi veselo preleziem.
Zverejnené na Ars poetica 2005
