Okolnosti vzniku našej prvej národnej opery siahajú do roku 1940, keď vtedajší vládny komisár Slovenského národného divadla Dr. Úradníček, pozval básnika Jána Smreka, literárneho vedca Andreja Mráza a hudobného skladateľa Eugena Suchoňa na stretnutie, kde ich vyzval vytvoriť slovenskú národnú operu. Skladateľ po dlhšom neúspešnom hľadaní predlohy natrafil počas pobytu v Korytnických kúpeľoch na Urbanovu novelu Za vyšným mlynom. Dielo ho oslovilo natoľko, že základnú osnovu budúcej opery vypracoval ešte tam. Jeho primárna predstava teda vychádzala z hudby a libreto prišlo na rad až potom a vypracoval ho on sám v spolupráci s režisérom Jánom Jamnickým, básnikom Jánom Poničanom a najmä s operným spevákom, publicistom a dramaturgom Štefanom Hozom, ktorý je uvedený i v záhlaví partitúry ako spoluautor libreta a bol i prvým predstaviteľom postavy Ondreja Zimoňa. Krútňava mala v SND pod režijným vedením Karla Jerneka premiéru 10. decembra 1949. Katrenu stvárnila Margita Česányiová, Ondreja Štefan Hoza a Štelinu František Zvarík. Unikátnu historickú nahrávku tejto pôvodnej verzie Krútňavy archivuje Slovenského rozhlasu. Profesor Černušák, známy český publicista napísal, že „niet pochýb, že slovenské umenie tu má konečne prejav zvrchovane závažný v tom odbore, v ktorom sa doteraz nemohlo vykázať činom rýdzich hodnôt. Krútňava ho prináša v takej miere, že sa javí celkom zaslúžený jej prenikavý úspech. Jej hudba preniká k samej podstate psychologického diania, činí tak s pálčivou citovou vernosťou a výraznou intenzitou“. Krátko po premiére si však Suchoňa predvolali na vtedajší Ústredný výbor KSS s tým, že ak operu neprepracuje a nezbaví akýchkoľvek nánosov kresťanstva, z ktorého ideálov dielo vyrastá, nebude sa ďalej uvádzať. Tlak sa vyhranil až do požiadavky zmeniť dej tak, aby Katrenino dieťa bolo nemanželským synom Jána Štelinu, a nie Ondrejovým legitímnym dieťaťom, ako je to v pôvodnej i dnes hrávanej verzii. Starý Štelina tak mal byť „odškodnený“ vnukom od Katreny. Táto verzia mala v SND premiéru roku 1952. K pôvodnému deju sa odvážili vrátiť až v roku 1963 v Banskej Bystrici, ale ešte vždy nie s úplne pôvodným textom. A aj na nahrávke z roku 1988 takmer nezaznieva slovo Boh, hriech a už vôbec nie farár. Badať to najmä badať v parte strého Štelinu, ktorý sa v origináli stále utieka k Bohu a k motlitbe, čo zaznelo po rokoch až na premiére v roku 1999 v podaní Jozefa Špačka. (mm) Spracované podľa Wikipédie
