Rukopis románu medzivojnového prozaika G. Vámoša (1901 – 1956) Hrušovianski hriešnici (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2015, doslov Mária Stanková) svojou do istej tajomnou či dlho neznámou existenciou pripomínal dobrodružný život samotného autora. Ako je známe, G. Vámoš emigroval zo Slovenska v roku 1939 cez Francúzsko do Číny a na Taiwan, potom sa dostal do Brazílie, kde aj zomrel. Obával sa, že na Slovensku doplatí na svoj židovský pôvod; oprávnenosť jeho konania potvrdila smutná skutočnosť, že jeho otec po deportácii zahynul v koncentračnom tábore.
Spomenutý román je zrejme posledným uceleným textom, ktorý Vámoš stihol napísať na Slovensku a usiloval sa o jeho vydanie. Poslal ho do Prahy vydavateľovi L. Mazáčovi, u ktorého vyšiel celý rad kníh vtedy popredných slovenských autorov v známej edícii EMSA. Nepresvedčil však tým rukopisom ani L. Mazáča, ani J. Smreka, vtedajšieho redaktora toho vydavateľstva, ktorý mu o. i. napísal: „Aby si si však nemyslel, že na prekážku sú tuná len tie takzvané nemravné partie, dodávam, že aj inak sa tá vec ťažko číta, je absolútne nezáživná. Literatúrou to nazvať nemožno.“ (s. 192, citované z doslovu). Po tomto zamietnutí sa rozhodol Vámoš román publikovať v denníku A – Zet ako román na pokračovanie; vychádzal v roku 1938. Na základe skúmania v Literárnom archíve SNK v Martine prišla M. Stanková k záveru, že Hrušovianski hriešnici sú textom, ktorý G. Vámoš odvodil od predchádzajúcich svojich rukopisov, nazvaných Zlatý vek (nevydaný ako kniha) a Odlomená haluz (román vyšiel v roku 1934). To už nie je pre dnešného čitateľa až také dôležité, podstatnejšie je, čo tento dlhé roky zabudnutý či v archíve ukrytý rukopis prináša, akú kvalitu v sebe má. V tejto súvislosti sa prikláňame k postoju J. Smreka, ktorý román ako taký odmietol. So známym románom Odlomená haluz majú Hrušovianski hriešnici spoločné najmä vek mladých hrdinov a prostredie, v ktorom sa dej odohráva. Ďalej je to trápenie na ceste do dospelosti a túžba po naplnení mýtu o „zlatom veku“, v ktorom by sa dalo žiť bez negatívneho pôsobenia „večných“ ľudských vlastností, ako sú závisť, intrigánstvo a krutosť, či už v medziľudských vzťahoch alebo voči zvieratám. Problematika asimilácie židovskej komunity do slovenského prostredia tu už nehrá takú úlohu ako v predchádzajúcom románe, pokračuje však v rozvíjaní myšlienok o výchove nového človeka, hoci to neraz vyznieva skôr parodicky ako seriózne. Prejavuje sa to o. i. aj v situáciách, kedy mladí študenti „experimentujú“ so svojimi domácimi miláčikmi, psíkmi alebo mačkami, v snahe docieliť ich „výchovou“ či krížením dokonalejšie tvory, no bez zjavných výsledkov, čo tvorí humornú líniu románu, ktorá sa Vámošovi osvedčila vo viacerých jeho kratších či obsažnejších prózach.
Čo však je už ťažko pre čitateľa prijateľné, to je autorov zápas o formu tohto textu. Dej sa mu rozlieva príliš do šírky, pridáva ďalšie a ďalšie postavy bez patričného funkčného ukotvenia v nie celkom zreteľnej hlavnej románovej línii, v podstate nemožno ani určiť hlavnú postavu či rodinu, na ktorú upiera prvoradú epickú pozornosť. Čitateľ nemá v podstate dostatočne ujasnené kto je kto, dokonca ťažko rozlišuje, ktorá postava patrí do sveta dospelých a ktorá do sveta mladých študentov. Tento román je zo všetkých jeho publikovaných próz najviac poznačený tiež skutočnosťou, že G. Vámoš sa narodil v maďarskej židovskej rodine v Dévabányi (Maďarsko), teda jeho rodnou rečou bola maďarčina a so slovenčinou v podstate zápasil po celý svoj život. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov však splatilo dlh voči tomuto autorovi, ktorého miesto v našej literatúre je neprehliadnuteľné a zaplnilo tak jedno z bielych miest na mape našej medzivojnovej literatúry 20. storočia.
Ďalšie články: JOZEF ŠPAČEK