Predstava
Občas si ľahnem do vysnívanej postele,
v nej nechcem počuť,
čo nechcem počuť.
Zo záhybov pod tvojimi plecami
vychádza chodník,
tadiaľ sa pohnem.
Tenučkou šnúrkou rozviažem jazyk,
lebo chcem počuť,
čo chcem počuť.
Hlasy a šumy postrehnem,
najpodstatnejšie zostáva
uzavreté v tmavej kocke.
Takou sa mi zdá podmesačná zem.
Nepravé svetlo,
clona a stena,
predstava,
aj tá odchádza.
Hra – nehra
Dieťa poskladá papier do vtáčieho tvaru
a nechá ho letieť
na pár krokov od strechy.
Obyčajná vertikála
pre bielu lastovičku.
Bojím sa všetkého, čo ju stretne,
s úzkosťou medzi plecami sa krčím,
zahladzujem stopy.
Na strach sa zvyknúť nedá.
Zdržanlivo vybehnem
k tisícemu pádu.
Na kosť zodratými rukami
zdvihnem pokrčený papier,
vyberiem lastovíča.
Dieťa ho vysoko povedie,
hlboko tiež.
Podobnosť
Z hlbokého neba
vyletujú krídla s čiernym perím.
Zopár havranov predvídavo hľadá zem.
Len jeden s chromou nohou
zostáva vo vzduchu.
Nerozhodný a znetvorený
kráka strach bez ľudí,
kráka strach s ľuďmi
a hoci má plný zobák hladu, nezosadne.
Želané je zároveň varovaním,
lebo nádej nepozná záruku.
A tak sa havranie telo priloží k oblaku,
odlieta späť do hlbokého neba.
Materstvo
V obrovskom svitaní vyčnieva
ženská postava.
Ešte živé priedušky
hrajú na tabakovej píšťale,
s kostrnkami vo vlasoch vypiskujú.
Poníženie má mnoho tvárí,
tlačia sa v nenákupných taškách,
ženine prsty ich pridržiavajú.
Aké má roztrhnuté ruky,
toľko pridrží,
potom motúzom previaže
svätý mlynský kameň,
čo poniže rebier
tlačí na dieťa.
Vyčerpanosť
Voňavú živicu
mi vtieraš do pokožky
i do hlbokoustatého vnútra.
Nahmatáš niť
dlhšiu než únava.
Stoč ju do klbka
a odkotúľaj.
Mňa nečaká rovná cesta,
lebo ženská duša je labyrint, v ktorom blúdi jej telo.
Z pootvorených úst
mi vychádzajú slová
prekvapivo obtočené čiernym súknom.
Povyzliekaj ich
a také nahé
rozlož do farebných vrstiev.
Zatrblietam sa ti.
Pokus
Som najmenšou ženou na svete.
Stočená do oblúka
pripomínam prsteň panny zázračnice
visiaci nad chladným
neprehliadnuteľným ľadovčekom.
Máš ho v očiach,
je stenou,
priestorom i nekonečnom,
kĺžem po ňom
navonok ľahostajnými pohybmi
trieštivo nadol.
Len málokomu sa podarí
pri voľnom páde zachytiť.
Budem výnimkou
s nedbalým krídlom,
zhavranená.
Iný rozmer
Starnúca žena sa vracia na úpätie,
kde ju pohrýzli psie zuby,
nanovo rozdeľuje kopy kameňov,
posledný vynecháva.
Čo je to zvyšok života?
Veď vtáky naďalej roznášajú vodu,
čiara z ruky ju môže piť.
Už len vyhľadať dieťa
narodené v blízkosti,
potajomky ho ponárať
z jednej uspávanky do druhej,
spievať uprostred seba.
Zdvíhať oči,
oči zmenené.
Inšpirované aforizmami (vyznačené kurzívou) z knihy Miroslava Danaja Niečím ťa možno liečim a z pripravovanej zbierky Onaqjšia káva.
