Je známe, že keď autor surrealistického manifestu André Breton navštívil Mexiko a objavil tam obrazy dnes už aj u nás známej maliarky Fridy Kahlo, žasol nad ich surrealistickým nádychom nepodmieneným intelektuálnym francúzskym hnutím. Ten istý Breton napísal Pablovi Picassovi, že si všimol, že jeho záľuba v „primitívnych kultúrach“ je ovplyvnená priateľstvom s kubánskym maliarom Wifredom Lamom. Podľa neho spojenie „krásneho vnútorného primitivizmu“ so západnou európskou erudovanosťou a potrebou klasifikácie vedie k novému rozmeru umeleckého vedomia.
Lenže Bretonovi latinskoamerickí umeleckí súčasníci neprijímali salónnu európsku klasifikáciu a dokonca ňou často pohŕdali ako niečím neprirodzeným, studeno racionálnym a nezažitým. To, čo Európa nazývala primitivizmom, výrazné osobnosti latinskoamerického umenia ako Mexičania Frida Kahlo, Diego Rivera či David Álfaro Siqueiros vedno s Kubáncom Wifredom Lamom radšej nazývali indigenizmom.
Wifredo Lam je asi najznámejším výtvarným umelcom moderného kubánskeho umenia s ťažiskom v období surrealizmu. Narodil sa v roku 1902 ako Wifredo Oscar de la Concepción Lam y Castilla v provincii Villa Clara na Kube. Bol potomok čínskych a španielskych prisťahovalcov a konžských otrokov. Ako väčšina kubánskych rodín, aj Lamova rodina sa hlásila ku katolicizmu, výrazne ovplyvnenému synkrézou s prvkami afrických kultov a náboženstiev, z ktorých najznámejšie je santería a uctievanie afrických orišov (neraz splývajúcich s jednotlivými kresťanskými svätými). V Havane začal študovať právo a neskôr maliarstvo na Akadémii výtvarných umení, čoskoro však odišiel do Madridu a napriek odporu k akademickému konzervativizmu pokračoval v štúdiu. Ešte pred skončením španielskej občianskej vojny sa spriatelil s Picassom a v roku 1938 odišiel do Paríža, kde začal spolupracovať s Henrim Matissom, Georgom Braqueom či Joanom Miróm. S André Bretonom a Claudom Lévi-Straussom odišiel v roku 1941 na ostrov Martinique a odtiaľ sa vrátil na Kubu.
Lamovo dielo sa stalo charakteristickým zvláštnym spojením kubistických a surrealistických prvkov s výraznou dominanciou motívov kozmológie a rítov santeríe černošských potomkov etník Jorubov a Fon. Vďaka kultúrnym tradíciám svojho regiónu maliar začlenil do svojho diela nielen africké a európske tradície, ale aj prvky vychádzajúce z čínskej filozofie. Štylistický charakter „čiernej problematiky“ po návrate na Kubu bol výsledkom nie len imaginácie vyplývajúcej z tropického podnebia a kultúry čiernych obyvateľov, ale aj odpoveďou na sociálnu problematiku, a to nie iba na Kube. Lamovo kubánske obdobie v štyridsiatych rokoch 20. storočia zapadalo a dopĺňalo filozofickú ideologickú koncepciu hnutia Négritude, ktoré sa šírilo medzi černošskou inteligenciou v Paríži 30-tych rokoch vďaka afro-francúzskemu básnikovi a politikovi Aimé Césairovi, s ktorým sa Lam zoznámil na ostrove Martinique. Podobné úsilie kultúrnej národnej sebaidentifikácie v tom istom období rozvíjali na Kube napríklad básnik Nicolás Guillén či etnologička Lydia Cabrera. Americký historik umenia Michael Newman podotýka, že indigenizmus Latinskej Ameriky (najmä mexické muralistické hnutie) má vždy zreteľne nacionalistickú zložku, ktorou sa odlišuje od všeobecnejšieho európskeho „primitívneho“ umenia, pretože v latinskoamerickom kontexte je umelecká zodpovednosť voči spoločnosti obzvlášť angažovaná vzhľadom na neukončený proces národnej a štátnej sebaidentifikácie. Postoj Wifreda Lama k splývaniu umeleckej a politickej angažovanosti sa však líšil. Podľa jeho slov, politické umenie nie je umením, ale len formou sprostredkovania ideológie. Skutočné umenie si vyžaduje absolútnu slobodu, čoho hlavnou podmienkou je umelcov odklon od akýchkoľvek politických záujmov.
Niekoľkými obrazmi však Lam tematicky potvrdil svoj politický odpor voči Batistovej diktatúre a lojalitu ku Castrovej revolúcii. Väčšinu svojho tvorivého života však apoliticky prežil v Paríži, kde v roku 1982 zomrel. Jeho maliarske, sochárske a keramické diela sú súčasťami zbierok galérií v Paríži, Chicagu, New Yorku, Bruseli a v Havane.
