Slovenská republika z rokov 1939-45 bola uznaná aj Sovietskym zväzom a udržiavala s ním diplomatické styky. Tento fakt síce nebol počas bývalého režimu zatajovaný, ale rozhodne sa ani nezdôrazňoval. Pritom ide o dost zaujímavú epizódu.
NADVIAZANIE DIPLOMATICKÝCH STYKOV
Dohoda o vzájomnom uznaní a ochote vymeniť si vyslancov bola sprostredkovaná berlínskymi diplomatickými zástupcami oboch strán (velvyslancom Škvarcevom a vyslancom Černákom) medzi 14. až 16. septembrom 1939. Následne sovietsky Narkomindel prerušil styky s Fierlingerom, československým vyslancom v Moskve. Ťažko povedať, nakolko sa ZSSR cítil byť viazaný týmto uznaním. Hneď treba poznamenat, že po 23. júni 1941 (prerušenie diplomatických stykov) došlo k veľmi rýchlemu a z hľadiska medzinárodného práva raritnému „oduznaniu“ a opätovnému nadviazaniu stykov s československou emigračnou vládou v Londýne (18. júl 1941).
Vtedajšia bratislavská vláda sledovala nadviazaním stykov so Sovietskym zväzom niekoľko cieľov: zvýšiť vlastnú medzinárodnú prestíž, využiť vplyv ZSSR na niektoré menšie štáty, aby uznali SR, pokúsiť sa vymaniť z jednostrannej závislosti na Tretej ríši prostredníctvom inej veľmoci (to bola predovšetkým ambícia Ďurčanského – vtedajšieho ministra zahraničných vecí) a v spolupráci s Moskvou docieliť návrat južného Slovenska z Budapešti. Niektorí dokonca dúfali, že ZSSR na Maďarsko priamo zaútočí. Je samozrejmé, že sa udržiavali normálne obchodné a diplomatické vztahy.
SOVIETSKI DIPLOMATI V BRATISLAVE
Aké boli zámery Moskvy, nie je ľahké odhadnúť. Možno len chcela mať primerané styky so štátom, ktorý v danom období reálne existoval. Veď posunom sovietskej hranice na západ sa ZSSR priblížil k podunajsko-karpatskej oblasti. Navyše to bolo obdobie nemecko-sovietskych medových týždňov a ZSSR vtedy fakticky uznal nemeckú „reorganizáciu“ Strednej Európy. Personálne nadmerné obsadenie sovietskej misie v Bratislave môže nasvedčovať aj niečomu inému. Bratislava mohla pre Moskvu slúžiť ako istá pozorovateľňa v Strednej Európe. Nesmieme zabúdať, že vtedy boli v krátkom čase zatvorené sovietske misie vo Viedni, Prahe a Varšave.
Sovietsky vyslanec Georgij Maximovič Puškin pricestoval do Bratislavy 2. februára 1940. Treba povedať, že na Slovensku sa mu pracovalo pomerne dobre. V spoločnosti boli prítomné silné rusofilské a slavianofilské tendencie, hoci na počudovanie ignorujúci bol bolševický charakter sovietskeho režimu. Slovenskí politici a úradníci boli pomerne komunikatívni (žiaľ, predvádzanie sa pred cudzincami patrí k tradičným vlastnostiam českých a slovenských politikov). Dokonca Puškin bol v roku 1941 niekoľkokrát informovaný o možnosti nemeckého vpádu. Raz o tom hovoril aj s posledným slovenským vyslancom v Moskve, dr. Juliánom Šimkom.
Sovietske vyslanectvo sa nachádzalo v Bratislave na Gunduličovej ulici. Po 23. júni 1941 príslušníci sovietskej misie odcestovali cez Turecko domov.
EKONOMICKÉ VZŤAHY
Aj slovensko-sovietske obchodné rokovania museli byt podmienené predchádzajúcim nemeckým súhlasom a Slovensko bolo nútené vždy uprednostniť nemecké ekonomické požiadavky. Pomocou Slovenska a slovenského vyslanectva v Moskve sa Nemecko snažilo kamuflovať dodávky strategických materiálov pre vlastné potreby (napríklad tranzit japonských pneumatík, dodávky ropy a pod.).
Obchodná zmluva medzi Slovenskom a ZSSR bola prerokovaná v Moskve v priebehu novembra 1940 a podpísaná 6. decembra. Mimochodom, vedúci slovenskej delegácie a šéf hospodárskeho oddelenia NZV Ján Országh bol členom odbojovej organizácie Flóra a v roku 1945 zahynul v koncentračnom tábore. Celkový obrat bol odhadnutý na 150 miliónov Ks (asi 4.8 milióna vtedajších dolárov). Slovensko malo dodávať meď, káble, elektrotechnické výrobky, rozbušky do delostreleckých granátov, umelý hodváb atď. Za to dostávalo obílie, surovú bavlnu, ropu, chemikálie a kože. V skutočnosti sa pre rôzne príčiny obchod nerozbehol tak, ako sa plánovalo. Obchodovať na sovietskych trhoch bolo pre súkromné slovenské firmy už aj vtedy veľmi náročné.
So znalosťou neskorších udalostí sú pozoruhodné šifrované telegramy, ktoré sa vymieňali medzi ústredím v Bratislave a vyslanectvom v Moskve v prvej polovici roka 1941. Bratislava žiadala urýchlenie sovietskych strategických dodávok a naopak – dodávky do ZSSR boli brzdené. Druhého mája bolo dokonca zastavené udeľovanie víz.
SLOVENSKÍ DIPLOMATI V MOSKVE
Prvým vyslancom v Moskve bol dr. Fraňo Tiso (bratranec prezidenta J. Tisu). Do Moskvy dorazil 11.decembra 1939 spolu s legačným tajomníkom dr.Jozefom Bellaiom. F. Tiso bol „človek z hospodárskych kruhov rázneho vyjadrovania“ (servítku pred ústa si nebral ani v oficiálnej korešpondencii) a istej životaschopnosti. Osobne napríklad chodieval meniť doláre za ruble na neoficiálny trh, kde bol kurz šesťkrát výhodnejší ako v banke.
V máji 1941 sa Tiso vrátil do Bratislavy a na poste vyslanca ho vystriedal dr. Julián Šimko. Vtedy už bolo cítiť nepokoj a mnohé zastupiteľské úrady v Moskve redukovali svoje stavy. Na slovenskom ZÚ okrem Šimku zostal iba G. Krno a dvaja zriadenci. Devätnásteho júna 1941 obdržali depešu, že v prípade vojny prevezme ochranu slovenských záujmov v ZSSR Švédsko a 21. júna 1941 príkaz, aby v prípade konfliktu postupovali ako nemecké veľvyslanectvo. O prerušení stykov medzi SR a ZSSR sa obaja diplomati dozvedeli z rádia. Rýchlo skoncipovali o tom nótu a 23. júna 1941 ju osobne odovzdal i Molotovovi. Slovenský personál misie bol po istých prieťahoch dopravený do Turecka a koncom júla sa dostal do Bratislavy.
Pri hodnotení činnosti diplomatickej služby SR v rokoch 1939-45 treba zdôrazniť počiatočnú malú profesionalitu (amaterizmus, istá naivita, ťažkosti so šifrovaním, uvravenosť, atď.). Kariérnych slovenských diplomatov bolo totiž v predmníchovskej republike málo a ešte menej sa ich rozhodlo v roku 1939 slúžiť režimu vtedajšej Slovenskej republiky.
Autor je publicista
