Východiskom našej úvahy bude pripomenutie problematiky vzťahu medzi politikou a politickým vedomím, ktorá bola u nás dlhé roky zavalená ťažkým bremenom mlčania. Rok 1989 otvoril priestor na odhaľovanie porúch v tomto vzťahu, ako aj na skúmanie toho, ako sú politické javy viazané na sféru ľudského vedomia.
Rozhodujúce je, či človek tieto javy len registruje, reprodukuje, sprostredkúva, teda či má k nim nezámerný postoj, alebo ich poznáva, rozlišuje, analyzuje, vysvetľuje, teda či má k nim reflexívny, poznávací, diskurzívny postoj. Z tohto hľadiska možno pracovne uvažovať o stupňoch rozvinutosti politického vedomia, resp. generovania politiky v ľudskom vedomí.
Stupne politického vedomia
Prvý stupeň označíme ako prirodzené, resp. insitné (naivné) politické vedomie. Nositeľ tohto vedomia si osvojuje sociálno-politické javy nezámerne. Z tohto dôvodu zložito rozpoznáva podstatu politických javov a procesov. Naopak, inklinuje k jednoduchým riešeniam komplikovanej skutočnosti a k rozličným formám tabuizovaného konania a správania sa.
Druhý stupeň zväčša nezámerných politických postojov, názorov a činností označujeme pojmom poučené politické vedomie. Jeho nositelia sú zvyčajne názorovo nevyhranení a nemajú vytvorenú takú hierarchiu hodnotových orientácií, ktorá by im umožnila dovidieť do podstaty komplikovanej politickej skutočnosti, nepodľahnúť dogmatickým normám politického správania, neupadnúť do malicherného politikárčenia, zvodom falošnej morálky a prejavom agresívnej politickej moci.
Politické vedomie, v ktorom predmet politiky je zámerným aktom, označujeme pojmom profesionálne politické vedomie. Jeho nositelia by mali byť väčšinou aktívni účastníci politického života s vyhranenými politickými a hodnotovými postojmi, ktoré sa usilujú presadiť na rozličných úrovniach praktickej politiky.
Za hodnotovo najvyspelejšie politické vedomie označujeme teoretické politické vedomie. Malo by patriť predovšetkým špičkovým politikom, teoretikom politiky, politológom, odborníkom v oblasti výskumu politických javov, u ktorých sú predpoklady, že politiku vnímajú ako poslanie v službách demokracie.
Popperovský variant
Popperovský variant demokratickej politiky preniesol politickú prioritu riešenia personálneho problému na inštitucionálnu rovinu. Základný princíp uvedenej politiky odvinul od odpovede na otázku, ako vytvárať, rozvíjať a ochraňovať politické inštitúcie, ktoré bránia prenikaniu negatívnych javov do prostredia otvorenej demokratickej spoločnosti. Zdôrazňoval, že z dlhodobého hľadiska sú všetky politické problémy inštitucionálnymi problémami, nie problémami osôb. Z tohto dôvodu žiadal inštitucionálnu kontrolu, aby sa zabezpečil pokrok smerom k väčšej rovnosti. Veľmi prezieravo upozorňoval, že žiadna z demokracií nie je vládou ľudu, len vládou strán, resp. vládou straníckych vodcov. Napriek tomu si uvedomoval nevyhnutnosť existencie politických strán a volieb. Kým masarykovská koncepcia nemala prioritu v obmedzovaní počtu politických strán v parlamente, Popper navrhol nahradiť pomerné zastúpenie systémom dvoch strán, ktoré považoval za najlepšiu formu demokracie.
Weberovská línia
Uvedený diskusný priestor, ktorý mohol aspoň predznačiť možnosti efektívnych spôsobov hľadania medzistraníckej komunikácie, resp. komunikácie medzi politikmi a občianskou verejnosťou, medzi politikmi a novinármi, sa nenašiel, a tak sa v tejto prechodnej fáze k demokracii objavili výrazné symptómy weberovskej línie vymedzenia politiky ako boja politických strán o moc v spoločnosti a štáte. Výsledkom tejto neštandardnej situácie v politike na Slovensku, ktorá sa, žiaľ, výraznejšie nezmenila ani po parlamentných voľbách v roku 1998, je prítomnosť viacerých negatívnych javov: polarizácia a rozštiepenosť politického priestoru, vysoká fragmentovanosť politických subjektov, nízka úroveň politickej kultúry, pomalé upevňovanie princípov právneho štátu, oslabený duch konštitucionalizmu, nárast korupcie, klientelizmu a ďalších javov súvisiacich s bujnením politického straníctva.
Negatívne javy, ktoré sú výsledkom partokratických a lobokratických tendencií v našej politike, svedčia o tom, že politika na Slovensku v otázke morálky a politickej zodpovednosti improvizuje. Volebné zákonodárstvo, ktoré by malo byť príkladom slušnej politickej súťaživosti, sa stalo jednou z najmenej stabilných zložiek budovaného politického systému. Všetky doterajšie úpravy volebného zákona č. 80 z roku 1990 totiž motivovali len straníckopolitické záujmy. Väčšinou v nich išlo o nesystémové zmeny, ktoré mali uprednostniť presadenie straníckej vôle pred vôľou voličov. Súčasné volebné pravidlá sú pre mnohých politikov iba stranícky účelovou, nie ústavnou normou, ako o tom svedčí výrok predsedu jednej koaličnej parlamentnej politickej strany z roku 2001: „Každý si musí uvedomiť, že ak nebude plniť uznesenie rady, môže sa mu stať, že nebude na kandidačnej listine pre budúce parlamentné voľby.“
Bez elementárnych pravidiel etiky by nemali zostať ani vzťahy medzi politickou a ekonomickou sférou. Výsledkom týchto vzťahov sú však – na jednej strane – nezákonné formy financovania alebo mediálnej prezentácie politickej strany jednou alebo viacerými záujmovými skupinami, a na strane druhej lobokratické formy zhodnocovania týchto finančných alebo mediálnych vkladov, napríklad v podobe účasti ich zástupcov na tvorbe straníckej politiky, alebo pri rozhodovaní o obsadzovaní manažérskych funkcií v štátom kontrolovaných podnikoch a pod.
Žurnalistika namiesto vedy o politike
Východisko z uvedeného stavu možno hľadať v zdokonaľovaní profesionálnej úrovne slovenskej politickej scény, ktorej výsledkom by bolo zredukovanie počtu nepríjemných negatívnych javov v spoločensko-hospodárskej sfére. Politická teória ponúka aj ďalšie riešenia, vrátane krajných futurologických vízií. Pre konkrétnu politickú prax sú oveľa prínosnejšie realistické riešenia.
Keďže veda o politike sa na Slovensku nemôže z rozličných dôvodov presadiť, jej poznávacie funkcie preberá, pritom nie vždy profesionálne, politická, resp. žurnalistická obec. Väčšina doterajších realistických riešení sa zameriava na čiastkové úpravy súčasného mechanizmu parlamentnej demokracie. Systémovejšie riešenie najnovšie ponúkol líder jednej z najmladších politických strán na Slovensku, ktorý sa oprel o poznatky vnútrostraníckej politiky. Ľahko prišiel k poznatku, že časť politikov s potenciálom európskeho štýlu politiky, najmä mladšej a strednej generácie, nemá u svojich intelektuálne opotrebovaných alebo utilitaristicky založených straníckych kolegov dostatok pochopenia pre uplatnenie vlastného politického myslenia a konania. Jeho riešenie v podobe „nových tvárí v politike na Slovensku“ je pokusom o hľadanie kompromisu medzi princípom radikálnej generačnej výmeny politických osobností a princípom profesionalizácie politickej scény.
Profesionalizácia politiky
Riešenie sa prikláňa k tomu, čo sme nazvali profesionalizáciou slovenskej politiky. Jej opodstatnenie vidíme z viacerých dôvodov. Hlavný dôvod možno hľadať v tom, že priestor rozhodovania politika je na Slovensku veľký. Za relatívne krátky čas a v nedobudovanom inštitucionálnom prostredí musí zvládnuť riešenie zložitých úloh inštitucionálneho, normatívneho, pragmatického a procesuálneho rozmeru. Uvedený prístup si vyžaduje porozumieť tomu, že politika je svojou podstatou humánna, zámerná a racionálna činnosť, ktorej výsledkom by malo byť zlepšenie životných podmienok určitého spoločenstva ľudí.
Z hľadiska zodpovednosti za efektívne riešenie celospoločenských problémov a za rozhodovanie o zásadných politických otázkach sa predpokladá jeho prirodzený kontakt s občianskym zázemím, ale i s poradnými tímami odborníkov a s poznatkami z vied o spoločnosti. Osobitnú úlohu by tu mal zohrať jeho neformálny kontakt s politológiou ako s vedou o politike. Je to dôležité najmä z dôvodu hľadania inšpirácií pri formulovaní odpovedí na problémy a výzvy modernej demokratickej politiky, osobitne na jednu z najvyšších politických cností a súčasti moderného práva – spravodlivosť.
Nemožno obísť ani fundamentálnu hodnotu slobody a modernú ideu tolerancie ako indikátora ohrozenia politickej, občianskej a ľudskej slobody. Všetky tri hodnoty patria do duchovného obzoru moderného politika-profesionála, podobne ako rešpektovanie názorového pluralizmu, diskusie, dialógu a diskurzu, uprednostňovanie konsenzu pred násilnou konfrontáciou a chápanie politiky ako poslania, bytostného angažovania sa v službe verejného záujmu. Takýto politik nemôže byť nositeľom insitného či poučeného politického vedomia.
V tomto kontexte si nemožno nepripomenúť jeden z odkazov Masarykovho politického realizmu: „Avšak politika státniků vzdělaných a uvědomělých – a to platí i o vzdělaných a uvědomělých stranách – nebude kompromisem mezi protivami a krajnostmi, nýbrž v hlavní věci prováděním programu, vytvořeného poznáním a pochopením dějín a celkové situace státu, národa, Evropy, světa. To znamená ten stálý požadavek politiky světové. Né zlatá prostřední cesta, nýbrž jasný cíl a jeho promyšlené stálé dosahování.“
Naznačený rozmer profesionalizácie slovenskej politickej scény prinesie novú kvalitu do politickej modernizácie. Ide len o to, ako dosiahnuť stav, aby tí, čo majú plniť výzvy demokracie, boli z radu duchovne a odborne dostatočne pripravených na toto poslanie. Jednou z ciest je nastaviť politike zrkadlo z politologickej obce a od žurnalistov, ktorí – ako strážcovia demokracie – by mali na výzvy demokracie reagovať vysokou kvalitou svojich výkonov. Žiaľ, nateraz ich výkony viac-menej odrážajú slovenskú politickú realitu, v ktorej pôsobia. Kritériá žurnalistickej profesionality spĺňa len časť z nich. Ostatní sa vyhovárajú na voličský rozmer svojej občianskej identity, na nedostatky v legislatívnej oblasti, na etické pravidlá súkromných médií, hoci základnú príčinu týchto výhovoriek treba hľadať v neochote alebo v neschopnosti nastaviť zrkadlo vlastným postojom a činom. Demokracia na Slovensku sa neupevní bez týchto sebareflexných počinov. Nie je podstatné, z ktorej strany vzídu. Podstatné je, aby sa tak stalo.
Autorka je vedúca Katedry politológie na FF PU Prešov
