O lono ide aj v Tanci toreadorov, ako komédiu francúzskeho autora Jeana Anouilha (1910 – 1987), ktorá je však skôr hĺbkovou sondou do ľudského vnútra, nazval prekladateľ a režisér Ľubomír Vajdička. Jej premiéra v jeho naštudovaní, s dramaturgiou Petra Pavlaca, na scéne Jozefa Cillera, s kostýmami Milana Čorbu a hudbou Petra Mankoveckého bola v Štúdiu činohry Slovenského národného divadla 24. januára. O lono ide, hoci zdanlivo celkom inak, rovnako, ako oň ide v muzikáli Adam Šangala, o ktorom je reč na inom mieste našich novín, a pritom to ani v jednom ani v druhom prípade to nie je nič lascívne a už vôbec nie lacné.
Ide o lono – a občas aj o lásku, ktorú lono symbolizuje či reprezentuje, ide o naše najvnútornejšie ja. Ide oň všeobecne, ale ide aj o celkom konkrétne loná, konkrétne ja a konkrétne tajomná zdanlivo celkom netajomných ľudí.
O lono generála, ktorý je v zrelom, ale ešte nie prezretom veku a ktorý si pretrvávajúcu duševnú, ale aj telesnú sviežosť dokazuje tvorbou pamätí. O lono jeho manželky, ktorá vo svojej nepredstieranej (?) neurotickosti predstiera nemohúcnosť, a pritom generálovi, ako možno vytušiť, zahýba so svojím lekárom, ako mu predtým zahýbala s mnohými inými mužmi. Ide však aj o lono tridsaťpäťročnej panny, ktorá si ho, ako tvrdí, uchovala nedotknuté pre generála, do ktorého sa zaľúbila pred sedemnástimi rokmi a teraz prišla svoj sen o láske k nemu nečakane a trochu preštylizovane zhmotniť. A ide aj o loná komorných, priateliek, slúžok aj cudzích manželiek, ktorých prostredníctvom sa generál, jeho tajomník, generálova manželka, jej lekár, ale v podstate každý z nás (čo ako to navzájom, ale aj sami pred sebou tajíme) realizuje a – zhodnocuje. Lebo vzťahy (a s erotickými to ide najľahšie, lebo prozreteľnosť to tak zariadila, len aby sme nevymreli) sú tým, čím sami seba zhodnocujeme. Naozaj a predovšetkým sami seba. A práve to je výsledok poznania, na ktoré zvyčajne po rokoch romantického snívania možno aj trochu rozčarovane prichádzame a veľmi neradi to pripúšťame. Ba možno si aj smutne uvedomíme, že to, čo by sme azda mohli nazvať ozajstnou láskou, prichádza zriedkavo, ak vôbec prichádza. A ešte zriedkavejšie to prichádza len tak, bez toho, aby to prešlo fázou sebalásky, ktorej vznešene hovoríme zaľúbenosť.
Azda je to tak preto, lebo je to namáhavé, neraz vyžadujúce sebazaprenie a nie vždy prinášajúce také ovocie, aké sme si mysleli, že nám bude dané ochutnať. Namiesto toho, zvyčajne trochu zaskočení, okúsime, ako chutí klamaním seba samých milosrdne nezahalené poznanie. Takmer vždy menej sladko či menej vzácne, ako sme si predstavovali, zato takmer vždy skôr trestajúco. Otvorením očí. Otváranie očí a rozkrývanie poznania, že dobré v našom živote je to, čo dobrým urobíme vlastným úsilím, krásne to, čo skrášlime tým, že to na krásne povýšime my sami, sa medzi riadkami nesie celým Tancom toreadorov. Umožňuje to nielen Anouilh, ale aj do hĺbky poznania vzťahov ponorení predstavitelia jednotlivých postáv.
Najmä Marián Geišberg, žijúci v živote a životom generála „až do dna“, a predsa s nadhľadom presviedčajúci, že poznanie, ktoré človeku v istých fázach života stŕha z očí beľmá ružových okuliarov, falošných nádejí a nereálneho (iba) snenia je veličina, o ktorej čosi vie. A načiera do toho poznania s humorným nadhľadom, s byľôčkou milosrdnej blahosklonnosti, ale aj s láskavým pochopením. Lebo čosi z jeho generála je v každom z nás. Takisto, ako je v každom z nás trocha generálky, ktorá prostredníctvom Kamily Magálovej vykričí a prezradí, čo (a najmä prečo) môže znamenať pre manželku aj nenaplnený vzťah a aj nemilovaný (naozaj?) manžel. A rovnako je v nás aj štipka naivizujúcej starej panny či mladého panica, ktorí ako Zuzana Fialová a Ľuboš Kostelný veria v lásku, aj keď, ako ich všetko okolo presviedča, neexistuje v nami vysnívanej podobe. Lebo tá vysnívaná, tá, ktorú by chcel prežiť azda každý, má nádej na život len vtedy, ak sa jej obetujeme. Bez zvyšku a bez zadných dvierok na vycúvanie, keď sa nám stane nepohodlná. Bez útekov do iných náručí a iných lôn, keď si myslíme, že sme nenašli to pravé, zabúdajúc, že pravé povyšujem na pravé, alebo naopak, odvrhnutím ponižujeme – len my sami. V Tanci toreadorov nasadí autor korunu rotácii medzi rôznymi lonami vo chvíli, keď na scénu privedie kňaza, ktorý generálovi príde oznámiť, že jeho mladý tajomník, ktorý práve zviedol generálovu „pannu“, je jeho nemanželský syn. Kruh sa uzavrel. A generál sa môže pokúšať o ďalšiu komornú, paničku či novú mladú slúžku. O ďalšiu lásku a ďalší pokus naplniť si život Čímsi s veľkým Č.
Život beží podľa svojho prapôvodného určenia a derie sa všade tam, kde je zaručené jeho pokračovanie. A najmä pokračovanie túžby.
Pretože je napriek všetkému, ba práve pre to všetko – krásny.
