Vzdušný tieň v sofijskom parku
V auguste pred západom hudby
park tancoval s čiernymi záhonmi
pri ktorých som sa mala stretnúť
s básnikom Nikolajom Kančevom
nepamätám si o čom hrkútali zvony
na Chráme svätého Juraja
a čo priviali k nám svetlá
z neverných lások
„ešte sme nevečerali“
povedal a podával mi zbierku básní
Horčičné zrno
prázdny park sa nachvíľu stal galaxiou
po ktorej sa plavili odkazy chodcov
a vĺn pravdepodobnosti….
V prezradených rukách
Trpké jablká
predpovede jaziev
akoby sa opakovali v gestách
snímajúcich predpovede
a nehybnosť stávala sa telom
ale to len odchádzanie
od jednostranných predstáv
nadobudnutých v tme
predbieha hlasy detstva
ktoré som si zabudla
v čerešňovej aleji
spolu
s nostalgiou
utekajúcou k zabudnutým
poliam…
Lesné studničky
Mávajú mi
vodnými čiapkami
pri stretnutiach a rozlúčkach
odtekajú i pritekajú späť
poumývať detstvo
bez pamätných tabúľ
bez pesničiek koscov
bez trávnic
objímajú mach
chodím popri ich zurčaní
ktoré už neviem naspamäť….
Izby
kráčajú
naslepo
zvýrazňujú siločiary
pri fikuse
ktorý som videla rásť
s dlážkou ktorú som počula
praskať
keď si sa ku mne rozbehol
z predstáv
z popísaných zápisníkov
prinášal si mi dôveru
v pohári s vínom
nebola som si istá
aký ti nechám odtlačok
z omylov
v prvočíslach….
Adagio lamentosso
Teš sa láska
za ružovými okuliarmi
dospieva netopier
pred vchodom do jaskyne
pomiloval sa s tieňmi
splodil ostrý kameň
rozbije ti ho o čelo
plné červených oblakov
s ktorými odletíš
sama sebe v ústrety…
Foto: Emil Polák
(Celkovo 6 pozretí, 1 dnes)
