V tých dňoch sa mi často zdalo, že predmety okolo mňa neustále frflú, akoby boli mojou vinou navzájom znepriatelené. Pripadalo mi, akoby som ich, hoci neúmyselne, proti sebe hecoval. Len čo som si sadol na jednu stoličku, už začala druhá hrešiť: Na tamtú si sadáš! Prečo nie na mňa? Načo prvá jedovato odpovedala: Kto by si už chcel sadnúť na takú kaliku ako si ty? Potom som rýchlo vstal a posadil sa na tú, ktorá bola taká urazená. Ale keď som sedel na nej, začala druhá fňukať, vraj som nevďačný a ju, ktorá mi bola tak dlho verná, zrádzam, kým tá, na ktorej som sedel, ju nazývala obyčajnou ničomníčkou, ktorú by bolo najlepšie roztĺcť sekerou. Keď som sa teraz posadil na tretiu stoličku, ktorá bola až doteraz pokojná, vyrazila zo seba víťazný pokrik a obe zvyšné sa na ňu vrhli, vraj čo je ona za sprostý hokerlík, a vraj nech len počká, kým vyjdem von, takže nakoniec som si už vôbec nesadal, ale postával som v byte ako cudzinec. A rovnako ako so stoličkami to bolo aj s ostatnými predmetmi. Keď som z police vzal šálku, už aj ostatné mrnčali, čím si len zaslúžili moje opovrhovanie, takže som si zvykol kávu rovnomerne deliť do všetkých šálok, ale potom rýchlo chladla a mrnčanie aj tak neprestalo, lebo teraz sa hašterili, z ktorej sa asi napijem ako z prvej, a len čo som po jednej zo šálok siahol, začali ostatné zlostne vrieskať, takže som vybehol z kuchyne, schmatol z vešiaka bundu a utekal do kaviarne. Ale keď som sa vrátil, vládla v predsieni zlá nálada, lebo ostatné bundy, mám tri, sa rozhorčovali, či by ma vraj nezohriali rovnako dobre ako tá, ktorú som pred nimi uprednostnil, a keď som zavesil bundu, ktorú som mal na sebe, hneď začali vešiaky, na ktorých ešte žiadny odev nevisel, frflať, že sa kvôli mne krčia zbytočne. Veľa som vtedy chodil ulicami a želal som si byť niekým iným. Ľudí, s ktorými som sa chcel vymeniť, som si po jednom predstavoval, ale zakaždým, keď som si už-už pomyslel: tým by som chcel byť, vystrašil som sa, akoby ma sama myšlienka mala na neho premeniť. Veď čo, premýšľal som, viem skutočne o tom, ktorým sa chcem stať? Možno si práve balí tašku do nemocnice, lebo ho požiera nejaký nádor, alebo práve v tomto okamihu, keď som sa s ním chcel vymeniť, stojí na stoličke a kladie si okolo krku slučku. Veď či sa naposledy, keď som ho videl, prihlasno nesmial, neodpovedal prirýchlo na otázky, nepil príliš chtivo? A prečo prestal fajčiť? A ten druhý, ktorým som sa tiež chcel stať, ten s tou krásnou ženou, po ktorej všetci túžia, môže si byť naozaj istý, že sa nevyspí s každým taxikárom? Vie už o tom, alebo sa to ešte len dozvie? Čím dlhšie som premýšľal o ľuďoch, ktorí pre mňa prichádzali do úvahy, tým zreteľnejšie som si uvedomoval, ako málo o nich viem. Skôr, ako som si na plecia vzal možno ešte horší osud, vrátil som sa radšej do svojho kričiaceho bytu. O tom som premýšľal, keď som kráčal začínajúcim súmrakom. Naplnil ma chladný, takmer by sa mi žiadalo povedať pekný pokoj, ako po poriadnom kuse koláča. Cesta, čoraz tmavšia, viedla cez bohatú štvrť so záhradami pripomínajúcimi parky a tichými, bezpečne postavenými domami obrastenými zeleňou, a to som už vedel, že koláč je strávený a vo mne sa ako prázdny priestor rozpína závisť. Rozprával som vám, komu predsa rozprávam takmer o všetkom, už o svojej závisti? Prichádza ako záchvat. Potom chcem podísť k prvému, čo mi príde do cesty, zraziť mu klobúk z hlavy a povedať: Teraz patrí mne. Keď na semaforoch zastane auto, aké si nikdy nebudem môcť dovoliť, mám chuť otvoriť dvere a schmatnúť chlapíka, čo sa rozvaľuje za volantom, sám si sadnúť na jeho miesto a ísť ďalej. Niekomu by som len tak dokázal rozopnúť futrovaný kabát, nechať ho napospas zime a sám si ho obliecť. Závidím potom všetko, upravené ženy, s ktorými vidím tých chlapíkov, čo sa vedia k peniazom dostať len špinavými špekuláciami, na nedeľnej popoludňajšej prechádzke, dobre vychované deti, ktoré vedú za ruku, ba dokonca ich psov, ktorí okolo nich elegantne dovysoka poskakujú a na ktorých im stačí písknuť, aby k nim s vrtiacim chvostom pribehli. Tak to je, a ani trošku sa za to nehanbím, lebo veď som to predsa ja, kto tým trpí, a keby tí vedeli, ako lačne ich sledujem, ešte viac by ich to potešilo. Z Volltext – Zeitung für Literatur, 6/2006 vybrala a preložila Svetlana Žuchová Gert Loschütz sa narodil v roku 1946 v Genthine v Sasku-Anhaltsku. Od roku 1966 študoval na Slobodnej univerzite v Berlíne a od roku 1970 bol ako spisovateľ na voľnej nohe. Publikoval niekoľko rozhlasových hier, krátkych textov a básní, ktoré vychádzali vo vydavateľstve Suhrkamp Verlag. Ako dvadsaťsedemročný získal v roku 1973 uznávané štipendium Nemeckej akadémie Villa Massimo v Ríme. Bol ocenený mnohými literárnymi cenami, absolvoval štipendijný pobyt Nemeckého literárneho fondu v New Yorku, jeho divadelné hry sa hrali na javiskách v Nemecku aj zahraničí. Vo vydavateľstve Luchterhand vyšla jeho novela Eine wahnsinnige Liebe (Šialená láska, 1986) a román Flucht (Útek, 1990). Až do roku 1998 sa Loschütz ako autor odmlčal. V tomto roku mu vyšla kniha kratších a dlhších autobiografických skíc Unterwegs zu den Geschichten (Na ceste za príbehmi). V rokoch 2005 a 2006 Loschütz oslávil svoj literárny návrat: najprv románom Dunkle Gesellschaft (Tmavá spoločnosť) a potom príbehom Die Bedrohung (Ohrozenie). Je to rozprávanie o bývalom redaktorovi významného časopisu, ktorý je pozvaný na botanickú konferenciu. Hoci chce zo začiatku odmietnuť, dozvie sa, že v lese neďaleko miesta konferencie sa v poslednom čase udialo niekoľko samovrážd. Fascinovaný absurditou tejto správy sa rozhodne si miesto obzrieť. Gert Loschütz žije v súčasnosti v Berlíne.
