(Bill Milkowski: JACO. Hevhetia 2003, 270 s. + CD kompilácia Jaco is not Dead) Vydávať tituly s nekomerčnou hudobnou problematikou sa u nás v posledných rokoch „nenosí“. Niet sa čomu čudovať, skúsenosti ukázali, že šancu na úspech majú populárnym štýlom predkladané profily či pikantérie zo života (akosi však príliš rýchlo zapadajúcich) hviezdičiek. Na východnom konci republiky sa na nevďačnú, doslova „pioniersku“ cestu podujal Ján Sudzina a jeho HEVHETIA RECORDS. Nezávislé vydavateľstvo so zameraním na jazz a alternatívu sídli v Košiciach a po necelých troch rokoch existencie predkladá rozrastajúcu sa zbierku titulov. K prvým „úlovkom“ patril renomovaný český virtuóz bezpražcovej basgitary Pavel Jakub Ryba s nekonvenčným M. T. S. Art Ensemble (trio v zložení basgitara, husle, perkusie). V ponuke je tiež súbor archívnych nahrávok tria slovenského „Oscara Petersona“ – klavíristu Ernesta Oláha – s názvom Oscar on my Mind, alebo spontánnejší projekt zoskupenia Oskar Rózsa Sextet. Štýlový diapazón prednedávnom rozšírila výborná nahrávka Goldbergových variácií Johanna Sebastiana Bacha v interpretácii Mikuláša Škutu (ten mimochodom participuje aj na zázname spomínaného sexteta). Knižný titul JACO – Výnimočný a tragický príbeh Jaca Pastoriusa bol slovenskej verejnosti predstavený v rámci košického festivalu Jazz For Sale. Rovnomenné podujatie bolo zároveň spomienkovým koncertom formácií basgitaristov krajín Vyšegrádskej štvorky. Kompilačné CD týchto zoskupení s názvom Jaco is not Dead je prílohou knihy. „Takýto projekt nemôže byť návratný, o ziskovosti ani nehovorím“, konštatuje Ján Sudzina: „Nešli sme do toho kvôli obchodu, je to otázka hobby.“ Vydanie knihy podporilo Americké veľvyslanectvo v Bratislave. Financovalo väčšiu časť prekladu, ten sa však javí ako rozpornejšia zložka projektu. Petra Burzová sa snaží podľa pôvodnej predlohy predostrieť čitateľovi rozprávačsky uvoľnený príbeh, slovenčina však miestami pôsobí skôr banálne a amatérsky (ten chlap bol vážna haluz, funkovalo to silou úderu, výberom tónov a celkovým prístupom k rytmu…). Dôkazom, že hovorový a slangový štýl americkej angličtiny je možné presvedčivo transformovať, je napríklad česká verzia autobiografie Milesa Davisa (Silberman, 2000). Autorom originálu je Bill Milkowski, renomovaný jazzový publicista, hudobným priaznivcom známy z magazínov Down Beat, JazzTimes, Guitar Player. Bol Pastoriusovým osobným priateľom a spoločníkom, akousi „bútľavou vŕbou“ v období jeho temných rokov, čo značne nahráva autentickosti výpovede. Životné osudy Jaca Pastoriusa boli výnimočné a tragické. Čitateľ na jednej strane sympatizuje s otvorenosťou a dobrosrdečnosťou, s odporom a znechutením však zároveň vníma jeho správanie sa k okoliu. Ochota prehliadnuť, povzniesť sa nad čudáctvo je neustále konfrontovaná s túžbou odsúdiť. Pohľad na živoriacu trosku je však bolestný za hocakých okolností a mnohí z jeho priateľov túto skutočnosť v knihe komentujú. „Volám sa John Francis Pastorius III. a som najlepší basgitarista na svete!“ Spôsob sebaprezentácie vlastnej osoby bol u Pastoriusa vždy zaujímavý a zároveň poburujúci. Titul „najlepšieho“ nad ním visel ako Damoklov meč a ventiláciou boli rozličné, často absurdné excesy. „Jaco sa na japonskom turné väčšinu času správal ako šialenec. Je jedno, či to bolo na koncerte, v hoteli alebo vo vlaku. (…) Raz odišiel do zákulisia v polovici setu. Potom zas hodil basu do hirošimského zálivu (táto správa sa ocitla v Tokiu na titulných stranách novín)“, spomína bubeník Al Foster. Hranie bolo pre neho paradoxne tým najjednoduchším a najprirodzenejším momentom, mal ho akoby zakódované. Problémy mal len s „tým ostatným“, so životom. Manicko-depresívna psychóza, duševná choroba charakterizovaná prudkými zmenami nálad, našla v alkohole a drogách hojnú podporu. Súputnik, gitarista Mike Stern poznamenáva: „Obaja sme sa vtedy správali nenormálne. Ale ja som sa snažil zachrániť si život. Jaco nie.“ Uvedomelá nevedomosť sa týka temných rokov, ktoré podrobne mapuje druhá polovica knihy. Predchádzajú im však obdobia plnej vitality, mladíckej výbušnosti a hudobnej nápaditosti, ktoré mýtus o „najlepšom“ predchádzali. Autor sa usiluje o pochopenie rozporuplnej osobnosti, predkladá paralelu s drogovými excesmi Charlieho Parkera: „Počkaj si, kým všetci zbohatnú na tvojom vlastnom štýle a ty nebudeš mať ani na chlieb. A potom dávaj kázne o drogách.“ Epilógom sú memoáre blízkych priateľov, titulované Jacovou obľúbenou frázou „Bejby, kto už len teba miluje?“ Pútavé a zároveň smutné čítanie uzatvára podrobná a obsiahla diskografia Pastoriusa ako lídra, respektíve spolupracovníka (Weather Report, Joni Mitchell, Brian Melvin, Birelli Lagrene, Pat Metheny…). Niet pochýb, že hudobný jazyk Jaca Pastoriusa inšpiruje dodnes nielen basgitaristov. Jeho príbeh ponúka množstvo nepochopiteľných aspektov, ktoré auru okolo „najlepšieho“ ešte väčšmi rozžarujú: „Na šnúre s Joni Mitchell mal Jaco každý večer svoje sólové basové číslo. Využíval echo digitálneho delaya. Zahral ostináto, pustil ho ako slučku a hral nad ním sólové linky. Počas tejto exhibície, samozrejme, korčuľoval po detskom púdri rozsypanom po podlahe. Zvykol roztlieskať obecenstvo a do toho tancovať a prevádzať jamesbrownovské pohyby. Keď sólo nabralo obrátky, Jaco naplno vytočil skreslený zvuk v zosilňovači, strieľal salvy spätnej väzby a citoval z Third Stone from the Sun, The Star – Spangled Banner Jimiho Hendrixa. Šou zavŕšil tým, že položil basgitaru na pódium (snímače stále zavýjali), vyšplhal sa na aparát a skočil rovno na nástroj.“ Autor je hudobný publicista
