Kanceláriami veľkého úradu, ktorý sa zaoberal evidenciou a distribúciou „dedovho kvasu“, sa prehnal znepokojujúci chýr. Pracovníci „Dedokvasu“ začali vytvárať troj a štvorčlenné skupinky, a už samotný tento fakt poukazoval na to, že situácia v úrade je neuspokojivá. — Upadá! — smutne si šuškali jednotliví pracovníci „Dedokvasu“. — Spúšťa sa! — vyľakane šomrali v skupinkách. — Skĺza do prakticizmu! — tvrdil starý dedokvasovec Vývodov. — Padá do bahna oportunizmu! — bedákal pracovník Antipopov. — Všetkých nás privedie do záhuby, — otvorene povedala archivárka. — Poznám to z vlastnej skúsenosti. Asi pred štyrmi rokmi sme mali podobný prípad. Vtedy bol vedúcim úradu jeden súdruh, člen strany. Všetci sa pri ňom cítili bezpečne, a on sa zrazu morálne rozložil. — A čo potom? — naivne sa spýtal Vývodov. — A čo si myslíte? — s trpkosťou v hlase povedala archivárka. — Kamsi ho odpratali. Ja som prežila bez ujmy len preto, že som bola vtedy tehotná a podľa zákonníka práce ma nemohli vyhodiť. Z tohto príbehu sa pracovníci „Dedokvasu“ ľahko dovtípili, čo asi čaká tých, ktorí práve nie sú v druhom stave. — A potom sa čistilo? — spýtal sa roztrasený Antipopov. — Hej, drôtenou kefou, — bezcitne odvetila archivárka a odišla k sebe do suterénu. Všetci si všimli jej výrazne zhrubnutý driek. — Tej sa to hovorí! — povedal Vývodov. — Ani teraz ju nebudú môcť vyhodiť. Zákonník práce nepustí. Ale čo bude s nami? Náš milovaný vedúci sa spúšťa, upadá, beštia. A to nás zničí. On poletí — a my s ním. — Ale ja mám ženu a pôžičku na nábytok, – povedal Antipopov, — a dlhy. Všetci stíchli v nemom zúfalstve. Situácia zamestnancov „Dedokvasu“ bola dosť chúlostivá. Časy boli nepokojné — každého to mohlo postihnúť. Správu, ktorá dedokvasovcov tak rozrušila, rozšíril zriadenec. — Včera som nazrel do kancelárie a súdruh Chalupčenkov sedí v kresle a len tak iskrí očami. Pomyslel som si — už je to tu. Už je v tom. Videl som veľa takých. Takí, čo sedia v kresle a nepozrú sa človeku do očí, samozrejme, mravne upadajú. Elita „Dedokvasu“, ktorá sa pevne držala súdruha Chalupčenkova, dobre vedela, že ak vyhodia vedúceho, ani jeho obľúbení podriadení dlho nevydržia. — Treba ho na to upozorniť, — povedal napokon Antipopov. — Musíme naňho pôsobiť. Čo je to za nezmysel — zaoberať sa prakticizmom! Čo sa jemu stane? Preložia ho. A my, kam pôjdeme? Kde inde nájdeme taký mastný hrniec? — A ako budeme naňho pôsobiť? — spýtal sa Vývodov. — Veď ja som politicky negramotný. Treba ho zachrániť pred ideologickým tápaním. — Musí si priznať svoje omyly, — povedal Antipopov a zhlboka vydýchol. — Svoje principiálne omyly, — poopravil ho Vývodov. A obaja opatrne vošli do kancelárie svojho milovaného šéfa. Chalupčenkov sedel pred zasklenou knižnicou, v ktorej sa trblietali chrámovo zlaté chrbty encyklopedického slovníka, a pracoval. Tesne pri jeho tvári sa leskli čierne lakované uši telefónnych slúchadiel. — Dobrý deň, súdruh Chalupčenkov, — rozhodne povedal Vývodov. — Ako sa máte? — Nie je to bohviečo, — povedal vedúci. — Sadnite si. — Ach, súdruh Chalupčenkov, — pokračoval Vývodov, — práve som videl jedného usilovného pracovníka. Mal taký ideologicky zúfalý výzor, až bolo zle naňho pozerať. Nešťastný človek. Chalupčenkov zdvihol hlavu. — Pozrime sa, — povedal, — to je zaujímavé! — Áno, — Vývodov sa zatváril dôležito, — história neľútostne rozdrví všetkých, čo idú proti nej. — Veď uznajte, — pridal sa Antipopov, — takto zostať mimo diania. Všetci žijú, pracujú a človek sedí kdesi v kúte, vykorenený, a každému je nepríjemné sa naňho pozrieť. — Áno, áno, — rozčuľoval sa Vývodov, — hrôza! A najmä, človek zišiel na krivé ideologické chodníčky. Je v hroznom morálnom rozpoložení. Cíti sa ako dajaký vydedenec. A musím vám povedať celú pravdu. Nehnevajte sa, súdruh Chalupčenkov, ale nikto nie je vo svojej vlasti prorokom, prisámbohu, nikto. — Načo byť prorokom? – zamodlikal Antipopov. — Súdruh Chalupčenkov, nechcite byť prorokom! My tu pracujeme už roky a vieme, ako sa takéto žarty končia! — Prepáčte, o čo vlastne ide? — začudoval sa Chalupčenkov. — Čo to tu bľabocete? Kto je morálne rozvrátený? Čo za proroci? Vývodov štuchol lakťom do Antipopova, prudko zbledol a spevavo povedal: — Súdruh Chalupčenkov, veľmi vás prosíme… Máme rodiny. Antipopov má pôžičku na nábytok. Vonku je mráz. Neničte nás! Nedovoľte, aby vás meštiacke okolie morálne rozložilo… — Ničomu nerozumiem, — povedal Chalupčenkov. — Už kvôli deťom… Chráňte si svoju stranícku povesť. — A prečo stranícku? — s úsmevom sa spýtal Chalupčenkov. —Zrejme ste chceli povedať nestranícku? — Nezahrávajte sa s ohňom! — zvolal Vývodov. — Alebo vás už vyčistili? Potom musíte okamžite učiniť pokánie. — Nikto ma nevyčistil. Som starý nestraník. Naozaj ste si nevšimli, že som nikdy nebol na straníckej schôdzi? — Mysleli sme si, že ste priradený k inému podniku, — zvolal Antipopov, keď si uvedomil nové okolnosti. — Takto sa celá situácia mení! A starý Vývodov, natriasajúci sa od šťastného smiechu, podišiel k nestraníckemu vedúcemu a zašepkal: — Tak potom vám poviem vtip o istom židovi – zomriete od smiechu. Pohroma, ktorá hrozila „Dedokvasu“, pominula.
