Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 (9. časť)

Čitateľom Slova prinášame na pokračovanie štúdiu prof. Ivana Laluhu Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Od federácie k vzniku samostatných republík SR a ČR. Štúdia, uverejnená v prvej časti dvojdielnej publikácie Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989, je na úrovni samostatnej monografie.

Štúdiu uverejňujeme aj ako pripomenutie, že od opisovaných udalostí uplynulo už viac ako štvrťstoročie; a v tomto roku môžeme v štúdii krok za krokom sledovať, čo sa dialo v našej spoločnosti práve pred 25 rokmi až po vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993. 

pohlady_na_slovensku_politiku.jpgDvojdielna publikácia Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989 vychádza vo Vede, vydavateľstve SAV ako výsledok viacročnej cieľavedomej práce Ústavu politických vied SAV. Základom pre vznik publikácie bola vedecká konferencia pri príležitosti 20. výročia nežnej revolúcie v Československu na tému Slovensko a odkaz novembra 1989, ktorá sa konala 13. novembra 2009 v Bratislave. V nadväznosti na ňu sa 13. – 14. decembra 2012 sa uskutočnila vedecká konferencia Pohľady na politický vývoj Slovenska po vzniku samostatného štátu v roku 1993. Okrem príspevkov, ktoré odzneli na konferenciách, sú v publikácii aj ďalšie pohľady na skúmanú tému; obohatili ju aj príspevky o kultúrnej politike, o funkcii prezidenta v slovenskom politickom systéme a iné.

Videozáznam z prezentácie publikácie, ktorá bola 25. mája 2017 v Univerzitnej knižnici v Bratislave: Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989

Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (1)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (2. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (3. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (4. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (5. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (6. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (7. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993–  (8. časť)

Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993

3. 2.     Voľby v lete 1992 a víťazstvo HZDS a ODS

Neúspech milovských rokovaní mimoriadne zvýraznil význam volieb 5. – 6. júna 1992, ktoré mali určiť tie politické subjekty, ktoré budú rokovať a na základe mandátu, ktorí dostali od voličov, v skutočnosti rozhodovať o ďalšej úprave štátoprávnych vzťahov Čechov a Slovákov.

ODÚ-VPN napriek v podstate mizerným preferenciám po rozpade pôvodnej VPN bola s podporou Hradu a českej politickej scény v koalícii a pri výkone moci reálne stále dominujúca aj napriek vyšším preferenciám KDH a postu predsedu vlády (J. Čarnogurský), resp. chcela mať takúto pozíciu – a tak sa správala. Pri príprave predvolebnej kampane, za ktorú zodpovedal M. Čalfa, si otvorila vlastnú kanceláriu v Prahe, ale neschválila návrh J. Kučeráka, aby „navrhla ODS predvolebnú koalíciu a rokovanie o vytvorení spoločnej kandidátnej listiny“, súčasne konštatovala, že „ODÚ-VPN má záujem na vzájomnej podpore predvolebnej kampane a posúdi i možnosť zaradiť niektorých kandidátov ODÚ na kandidátku ODA a opačne“.[1]

Z týchto námetov je evidentné, že ODÚ-VPN podceňovala slovenskú otázku, ako aj sociálne problémy Slovenska v kontexte ČSFR, a tým vlastne aj realitu slovenského voliča, v ktorej sa on pohyboval a žil. Dokresľuje to najmä uznesenie jej výkonného výboru ešte zo 14. decembra 1991, ktorým „zaväzuje členov ODÚ-VPN, aby pri rokovaniach o kompetenciách republík a federácie považovali za štandard o ich účelnom rozdelení stanovisko federálnej vlády“.[2] Uznesenie prispieva aj k ujasneniu dôvodov, prečo sa delegáti Predsedníctva SNR v komisii pre záverečné spracovanie návrhu zmluvy z Milov vzdali pôvodného stanoviska Predsedníctva SNR. Pri jednom z posledných rokovaní (27. 2. 1992) Slovenskú národnú radu zastupovali F. Mikloško, P. Tatár, P. Zajac a I. Čarnogurský.[3]

Len pre zaujímavosť, čo sa týka vnútorného kvasenia v ODÚ-VPN, uvádzame, že výkonný výbor „vyslovil súhlas s iniciatívou J. Langoša pri formovaní kresťansko-liberálnej názorovej platformy vo vnútri ODÚ-VPN“.[4] Právoplatná zmena názvu Občianskej demokratickej únie VPN (ODÚ-VPN) na Občiansku demokratickú úniu (ODÚ) sa uskutočnila v súvislosti s voľbami do zákonodarných zborov v apríli 1992. Predvolebný snem ako Republikový snem ODÚ bol zvolaný na 29. marca 1992 do Bratislavy. Z nového názvu strany tak zmizol súvis s Novembrom ´89 a tiež nebolo zrejmé, že ide o slovenský politický subjekt či subjekt pôsobiaci na Slovensku (napr. ako pri SDSS).

Republikový snem schválil návrh volebného programu Cesta k úspechu, ktorý vychádzal zo skutočnosti, že ODÚ sa jednak stáva pravicovou a po druhé – že sa orientuje na spoločný štát Čechov a Slovákov prostredníctvom federácie. Najväčší priestor návrh venuje programu radikálnej ekonomickej reforme, pričom národná otázka nie je v centre záujmu.

Funkčnú pravicovú stranu, resp. jej vytvorenie Slovensko už v tom čase potrebovalo – a potrebovalo by ju aj dnes. Nádejať sa však, že získajú podporu väčšieho elektorátu pri skromnom rozvoji trhového mechanizmu, bolo nereálne. A najmä bolo nereálne očakávať záujem obyvateľstva o takýto volebný program v čase prudko stúpajúcej nezamestnanosti. Predstavy o úspechu ich volebného programu boli teda politicky naivné, ba priam sebazničujúce. „Všetko nasvedčovalo, že sme na správnej ceste k prosperite, že sme už prekročili priepasť neúspechu a že v najbližších štyroch rokoch môžeme dosiahnuť základný obrat (…) k úspechu: Sme presvedčení, že môžeme dosiahnuť hospodársky úspech porovnateľný s hospodárskym zázrakom v Nemecku, Japonsku a v niektorých krajinách východnej Ázie. Máme na to dosť síl a kvalitnejších ľudí.“ [5]

Program vytýčil tri základné ciele:

  1. pokračovať v ekonomickej transformácii;
  2. stabilizovať parlamentný demokratický systém;
  3. udržať spoločný štát v podobe federácie dvoch rovnoprávnych republík.

Podľa tohto programu je dôsledná a rýchla privatizácia a najmä kupónová privatizácia základom ekonomickej transformácie, ODÚ je jej garantom, iniciátorom a realizátorom. Do konca roku 1992 sa má skončiť malá privatizácia (maloobchodná sieť, drobné prevádzky), v rokoch 1994 – 1995 sa nezamestnanosť zníži na 5 – 6 % a porastú nielen minimálne, ale aj reálne príjmy.[6]

V závere návrhu programu v časti „Štátoprávne usporiadanie ČSFR ako základ rozvoja Slovenska“ sa konštatuje, že cesta k úspechu nie je automatická, ale jej základnou podmienkou je udržanie spoločného štátu.[7] V programe sa ignorujú hospodárske a sociálne problémy Slovenska, dôsledky konverzie priemyslu, viac ako 10%-ná nezamestnanosť, problémy s dostavbou Vodného diela Gabčíkovo a ďalšie, ku ktorým sa česká strana stavala vágne. Program sa vyslovuje za demokratickú a funkčnú federáciu dvoch rovnoprávnych republík. Cieľom je zvýšiť účasť Slovenska na spoločnom štáte, presunúť niektoré ďalšie federálne orgány na Slovensko, dosiahnuť pomerné zastúpenie občanov SR a ČR v orgánoch ústrednej štátnej správy a zvyšovať kvantitatívne i kvalitatívne účasť občanov SR na realizácii československej zahraničnej politiky. V zahraničnej politike sa budú podporovať medzinárodné vzťahy Slovenskej republiky v rámci jej pôsobenia a podporovať integračné kroky ČSFR a SR (? – I. L.) do európskych spoločenstiev a inštitúcií.[8]

K pojmom ako zvrchovanosť, suverenita, konfederácia, federácia zdola a medzinárodná subjektivita SR, ktoré v tom čase boli nielen programom opozície, ale už aj súčasťou verejnej rozpravy o úprave spoločného štátu, sa návrh programu nevyjadruje.

Na kandidátnej listine ODÚ do orgánov FZ a SNR figurovali na popredných miestach zo známejších osobností napríklad M. Porubjak, Z. Mistríková, P. Demeš, H. Woleková, P. Tatár, F. Šebej, J. Langoš, M. Šútovec, M. Kusý, P. Hoffman, M. Čalfa, I. Mikloš, M. Strýko, L. Snopko, J. Bakšay.[9] Pôvodní zakladatelia VPN ako Gál, Bútora či Zajac ani v týchto voľbách nekandidovali.

Predvolebný snem HZDS sa konal 21. a 22. marca 1992 v Žiline. Programová orientácia vychádzala z pôvodného programu VPN Šanca pre Slovensko. Po neúspešnom rokovaní o kompetenciách a tvorbe autentickej federácie zdola prešlo HZDS na pozície vytvorenia konfederácie. Avšak HZDS v základnom programovom vyhlásení a v polemikách a diskusiách pripúšťala možnosť vytvorenia aj iných foriem vzájomných vzťahov – úniu, voľné spojenie na spôsob štátov Beneluxu, federáciu i samostatný štát.

Jednotlivé aspekty programu, najmä v oblasti štátoprávnej, boli operatívne akcentované a zvýraznené podľa podmienok, aké sa utvorili k dátumu volieb. Program oslovoval väčšinu rôznorodej populácie a reagoval na ich problémy a potreby. V základných tézach sa uvádza: „Naším cieľom je občan a spoločnosť, ktorá bude rešpektovať ľudské práva a slobody a dávať rovnaké príležitosti všetkým. Ponúkame program, ktorým chceme zvládnuť prechod na sociálne trhové hospodárstvo a zavŕšiť emancipačný proces získaním medzinárodnoprávnej subjektivity Slovenska.[10] Načrtáva potrebu zohľadňovať špecifiká Slovenska pri transformácii ekonomiky a dopĺňať zmenu vlastníckych vzťahov o reštrukturalizáciu nevyhovujúcej skladby priemyslu na Slovensku. V časti štát a občan uvádza: „Kľúčovou úlohou komplexnej národnej emancipácie je riešenie štátoprávneho usporiadania Slovenska. Budeme trvať na týchto krokoch zavŕšenia slovenskej štátnosti (zdôraznil I. L.):

  • vyhlásenie zvrchovanosti Slovenskej republiky,
  • prijatie plnej Ústavy Slovenskej republiky,
  • vykonanie opatrení na získanie medzinárodnoprávnej subjektivity Slovenskej republiky,
  • usporiadanie referenda o suverenite a novom usporiadaní vzťahov s Českou republikou,
  • uskutočnenie rokovania s Českou republikou o uzavretí zmluvy o budúcom vzájomnom vzťahu oboch republík.“[11]

Najväčší ohlas vo verejnosti mal predvolebný materiál – letáčik Päť krokov od zvrchovanosti po uzavretie zmluvy.[12] Na kandidátnej listine HZDS boli V. Mečiar, M. Kováč, M. Kňažko, R. Filkus, A. M. Húska, M. Čič, I. Gašparovič, R. Zelenay, O. Keltošová, H. Kočtúch, M. Sečánsky a ďalší. Bol záujem zaradiť na ňu aj A. Dubčeka, avšak neúspešne.[13]

Podľa J. Rychlíka HZDS ignorovalo „…námitky, že všechny Mečiarovy varianty ,společného státu´ vyžadují souhlas české politické reprezentace, která napříč stranickým spektrem jasně řekla, že odmítne-li Slovensko federaci (ale v ich unitárnom chápaní – pozn. I. L.), bude trvat na rozdělení státu.[14] Autor konštatuje, že väčšina slovenských voličov nemá predstavu, čo konfederácia je, myslí si, že ide o voľnejšie spojenie ako federácia, v ktorej sa Slovensko zviditeľní vo svete, bude môcť vykonávať vlastnú politiku, a pritom nestratí výhody plynúce zo spoločného štátu. Konštatuje, že HZDS tak získalo určitý počet hlasov stúpencov spoločného štátu, predovšetkým voličov s nižším vzdelaním.[15]

Predvolebný program SNS jasne deklaroval, že jej ide o štátnu samostatnosť Slovenska a jeho zapojenie sa do európskej spolupráce, SKDH (J. Klepáč) požadovalo minimálne konfederáciu, DS – rovnoprávnu federáciu, KDH proklamovalo pokračovanie v systematickej práci pri reálnom zrovnoprávnení ČR a SR v spoločnom štáte. Za federáciu sa vyjadrovala SDSS, SDĽ bola za suverénnu republiku v spoločnom štáte a kladne sa stavala k referendu. Proti konfederácii sa – ako vždy – vyjadrovali maďarské politické subjekty.

Tesne pred voľbami vystúpil 2. júna 1992 s prejavom prezident V. Havel, ktorý bol zameraný na slovenských voličov. Síce nepriamo, ale zreteľne varoval pred V. Mečiarom. Prejav sa ukázal ako kontraproduktívny a velká část slovenských voličů jej považovala za české vměšování se do vnitřních záležitostí Slovenska a jako projev protičeského odporu odevzdala hlas právě HZDS“.[16]

Ako sme už uviedli, prieskumy verejnej mienky na Slovensku už od jesene 1991 avizovali priam katastrofálny pokles preferencií profederálnych strán. Politikom týždňa v máji 1992 (20. týždeň) sa stal V. Mečiar. Medzi prvými pätnástimi sa okrem J. Budaja na 13. mieste nenachádzal žiadny ďalší politik ODÚ-VPN, KDH ani DS.[17] Katastrofálny pokles preferencií vládnych strán a nárast opozičných potvrdil aj prieskum uskutočnený v týždni, keď sa začala predvolebná kampaň (11. – 14. máj 1992).[18]

Predvolebná kampaň bola ostrá, pritom vecná stránka sporu a problémov, napríklad ako ďalej v spolunažívaní Čechov a Slovákov, a ďalšie nemenej dôležité otázky týkajúce sa úpadku ekonomiky a nárastu nezamestnanosti, s ktorými sa spoločnosť ťažko vyrovnávala, boli počas kampane zastierané rôznymi senzáciami a špekuláciami, vyvolávajúcimi vášne a zlú atmosféru, ktorá pretrvávala aj po voľbách.[19] 

Tabuľka č. 7: Získané hlasy (v %) a počet poslaneckých kresiel
strán a hnutí v SNR, ktoré vo voľbách 5. – 6. júna 1992 uspeli.
[20]
tabulka_7.jpg
Dovtedajšie opozičné strany HZDS, SDĽ, SNS získali spolu cca 60 % hlasov (bez SDĽ 45,19 %). Do SNR nepostúpili ODÚ (4,03 %), SDSS (4,0 %), DS-ODS (3,31 %), SKDH (3,05 %), ako aj ďalších 14 subjektov, ktoré nezískali ani tri percentá voličov. Voľby boli jasným víťazstvom politických subjektov, ktoré reprezentovali nové riešenia národnej otázky v prospech zvrchovanej SR a zohľadňovali sociálne dimenzie ekonomickej reformy. Profederálne strany získali v celoslovenskom priemere 27,89 % hlasov.

Čo sa týka mocenského rozloženia mandátov, opozícia mala spolu 32 poslancov, HZDS 74 poslancov, SNS 15 poslancov, takže koalícia HZDS so SNS mala vysoko nadpolovičnú väčšinu a spolu s SDĽ to bolo 118 poslancov.

Voľby 5. – 6. júna 1992 do zákonodarných zborov nesplnili optimistické stanoviská niektorých politických subjektov, predovšetkým vládnych, ale i časti verejnosti. Potvrdenie preferenčných trendov však vytvorilo kvantitatívne inú, novú situáciu a podmienky na štátoprávnu úpravu vzťahov Slovákov a Čechov.

Tabuľka č. 8: Výsledky volieb v % do SNR (5. – 6. júna 1992)
podľa hlavných politických strán a hnutí v členení podľa krajov[21]
tabulka_8.jpg
Vo voľbách do SNR sa výrazne prejavili regionálne rozdiely. Ak napríklad celoslovenský priemer hlasov pre HZDS bol 37,26 %, tak v Stredoslovenskom kraji to bolo rekordných 51,14 % a najmenej vo Východoslovenskom kraji 28,18 %, v Bratislave 30,05 % a Západoslovenskom kraji 33,62 %.

ODÚ (VPN) dosiahla celoslovenský priemer 4,04 %, hranicu na vstup do SNR prekonala v Bratislave – 6,84 % a Východoslovenskom kraji – 5,95 %. Naopak na strednom Slovensku dosiahla len 3,02 % a na západnom Slovensku 2,70 %. SNS dosiahla najlepší výsledok v Bratislave 17,42 % a ocitla sa na druhom mieste za HZDS. Dovtedajšie opozičné strany SNS, SDĽ a HZDS dosiahli v Bratislave až 61,65 %. Z toho vyplýva, že Bratislava nepreferovala ani federáciu, ani pravicovú ekonomickú reformu. Celoslovenský priemer týchto strán bol 59,89 %. V stredoslovenskom kraji trojuholník uvedených strán dosiahol až 70,59 % hlasov a spolu so SKDH 73,64 %.

KDH malo svoju voličskú základňu najpočetnejšiu vo Východoslovenskom kraji – 12,79 %, priemer SR tvorilo 8,88 % a najslabšie výsledky dosiahlo v Bratislave – 6,74 %. SNS pri priemere 7,93 % v SR a vo Východoslovenskom kraji s výsledkom 4,10 % by sa nedostala ani do SNR.

Výsledky volieb vyjadrujú v regionálnych rozdieloch ich rôznosť v sociálno-ekonomickom postavení, v životných podmienkach v prepojení so stupňom národného povedomia, vplyv volebného programu HZDS a osoby V. Mečiara. Bola to reťaz rôznorodých súvislostí, ktoré vyvolali „volebný efekt 1992“. Tvrdenia, že voliči podľahli len populizmu V. Mečiara a jeho manipulátorstvu, sú mierne povedané zjednodušené a účelové. Podceňovali sociálne, ale aj národné cítenie a povedomie občanov SR.

Voľby do Federálneho zhromaždenia (SĽ a SN) v podstate zopakovali vzorec výsledkov do SNR, ale s tým rozdielom, že ak sa do SNR dostala na tretie miesto KDH s asi 1%-ným predstihom pred SNS, pri voľbách do snemovní Federálneho zhromaždenia zasa SNS predbehla KDH tiež v rozpätí 1 % hlasov. Ak strana, ktorú celé obdobie oficiálna tlač a politici obviňovali z nacionalizmu, zo snahy rozbiť spoločný štát a revitalizovať režim z rokov 1939 – 1945, bola v rovnakej pozícii dôveryhodnosti voličov ako KDH, ktorá sľubovala postupné zrovnoprávnenie a samostatnú hviezdičku, svedčí to o tom, že názory veľkej časti verejnosti boli diametrálne odlišné od programu a politiky vládnych strán a hnutí. Podrobnejšie výsledky volieb do FZ sú uvedené v nasledujúcej tabuľke:

Tabuľka č. 9: Výsledky volieb za SR do federálneho zhromaždenia, 1992[22]
tabulka_9aa.jpg
tabulka_9b.jpg

Názvy politických strán a koalícií: HZDS – Hnutie za demokratické Slovensko; SDĽ – Strana demokratickej ľavice; SNS – Slovenská národná strana; KDH – Kresťanskodemokratické hnutie; MKDMESWS – Koalícia Maďarské kresťanskodemokratické hnutie, Együttelés-Spolužitie-Wspolnota-Soužití, Maďarská ľudová strana; SDSS – Sociálno-demokratická strana na Slovensku; ODÚ – Občianska demokratická únia; DS-ODS – Koalícia Demokratická strana, Občianska demokratická strana; SKDH – Slovenské kresťanskodemokratické hnutie; SZS – Strana zelených na Slovensku; MPP-MOS – Maďarská občianska strana; D92 – Demokrati 92 za spoločný štát; SPI – Strana práce a istoty; ZKS – Zväz komunistov Slovenska; ROI – Rómska občianska iniciatíva; NEI – Nezávislá iniciatíva; ZPR-RSČ – Združenie pre republiku – republikánska strana Československa; SĽS – Slovenská ľudová strana; HSS – Hnutie za sociálnu spravodlivosť; HSD-SMS – Hnutie za samosprávnu demokraciu – Spoločnosť pre Moravu a Sliezsko; NALI – Národní liberáli; HZSP-SRÚ – Hnutie za slobodu prejavu, Slovenská republikánska únia 

Tabuľka č. 10: Výsledky volieb ČR do Federálneho zhromaždenia, 1992[23]
tabulka_10a.jpg
tabulka_10b.jpg 

Tabuľka č. 11: Voľby do Českej národnej rady, 1992[24]
tabulka_11.jpg

Vo svojom súhrne Slovensko napriek jazykovej a duchovnej príbuznosti vytváralo vo vzťahu k českej spoločnosti osobitný celok. Riadiť ho z jedného centra, ktoré pôsobilo v danostiach a v historickom prepojení s iným, i keď blízkym spoločenstvom, bolo v podmienkach tranzitívnych premien stále zložitejšie a v čase ukončovania národno-emancipačného pohybu Slovenska (v období, keď česká spoločnosť ho už mala dávno za sebou) a rozvoji jeho potenciálov menej efektívne. A ako ukázali voľby, aj menej akceptovateľné.

Voľby do ČNR a do FZ v Čechách a na Morave[25] mali okrem svojich daností aj spoločný trend s voľbami na Slovensku. Po rozpade politických subjektov, ktoré sa pokladali za iniciátorov novembrovej zmeny a v roku 1990 zvíťazili vo voľbách (OF a VPN), vznikli totiž prevažne z ich voličskej základne nové subjekty, ktoré sa stali víťazmi volieb v roku 1992. Víťaz v ČR mal však výrazne pravicovú orientáciu (najmä ekonomickú), ale aj malé porozumenie pre nové usporiadanie slovensko-českých vzťahov. Ide o ODS-KDS, ktorej 55 % voličov z roku 1992 hlasovalo pred dvoma rokmi krátko po Novembri ´89 za Občianske fórum (OF). Na Slovensku po rozdelení VPN hlasovalo vo voľbách v roku 1992 za HZDS 50 % tých, ktorí v roku 1990 hlasovali za VPN. Rozdiel je však v tom, že v SR to bola stredoľavá a národne orientovaná strana požadujúca zohľadniť slovenské špecifiká v ekonomickej reforme i novú úpravu slovensko-českých vzťahov, ktorá zásadne prekročila rámec vtedajšej federácie. Tá časť pôvodných strán, ktoré boli spojené s Novembrom ´89 a zvíťazili vo voľbách v roku 1990, sa vo voľbách 1992 do zákonodarných orgánoch nedostali (OH v Čechách a ODÚ-VPN na Slovensku) a neskôr zanikli.[26] V danom parametrickom prostredí a v daných podmienkach začínali po voľbách v júni 1992 ODS a HZDS – tieto nanajvýš „protichodné“, ale i na jednej strane i „súzvučné“ subjekty – rozhovory o ďalšom osude spoločného štátu.


[1] Uznesenie Výkonného výboru ODU-VPN, december 1991 – február 1992. Archív autora.

[2] Uznesenie zo zasadania VV ODÚ-VPN zo 14. 12. 1991. Archív autora.

[3] KUBÍN. Ľ. a kol.: Dva roky politickej slobody…, c. d., s. 77.

[4] Uznesenie Výkonného výboru ODÚ-VPN Bratislava 16. 2. 1992. Archív autora.

[5] Občianska demokratická únia. Cesta k úspechu (návrh predvolebného programu). Bratislava marec 1992, s. 1. Archív autora

[6] Tamže, časť „Cesta k prosperujúcemu občanovi – československý hospodársky zázrak“. Archív autora. Návrh programu pri vytyčovaní cieľov v hospodárskej oblasti kritizuje ľavicovú politiku.

[7] Tamže, s. 12.

[8] Tamže, s. 11 – 12. Archív autora. Väčšina spomenutých zámerov a cieľov bola typická aj pre predmníchovskú ČSR, avšak s minimálnym efektom pre Slovensko. Typicky populistickým postojom ODÚ bolo v školskej oblasti „prispôsobenie siete škôl požiadavkám rodičov a žiakov – chceme, aby deti mali možnosť navštevovať školu, o ktorú majú záujem“.

[9] Veríme v úspech, kandidátna listina pre voľby konané 5. – 6. júna 1992. Archív autora.

[10] Politický program, časť Tézy volebného programu HZDS. Schválené na Republikovom sneme HZDS konanom v Žiline 21. a 22. marca 1992. Materiál obsahuje nasledujúce časti – Tézy, Hlavné črty a Desatoro volebného programu HZDS. Archív autora.

[11] Tamže, s. 21.

[12] Populárny letáčik Desatoro volebného programu. Archív autora.

[13] Na zasadaní Predstavenstva HZDS bol schvaľovaný aj návrh, že „Predstavenstvo súhlasí s kandidatúrou p. A. Dubčeka na kandidátnej listine HZDS a poveruje predsedu HZDS p. V. Mečiara, aby s ním jeho kandidatúru prerokoval“. Pozri Uznesenie z rokovania Predstavenstva HZDS v Topoľčanoch 18. 1. 1992. Archív autora. A. Dubček kandidatúru neakceptoval, onedlho vstúpil do SDSS a stal sa jej predsedom.

[14] RYCHLÍK, J.: Rozdělení Česko-Slovenska1989 – 1992, c. d., s. 296.

[15] Tamže.

[16] RYCHLÍK, J.: Rozdělení Česko-Slovenska1989 – 1992, c. d., s. 297-198.

[17] Slobodný piatok, 22.5.1992.

[18] Pravda, 22.5.1992

[19]J. M. informoval o poznatkoch zo služobnej cesty v ČR. Občania ČR sú dezinformovaní čo sa týka situácie na Slovenku. V tlači sú vykresľované také scenáre, že ľudia majú obavy ísť na Slovensko. Poznamenal, že namiesto dvojdňového pracovného rokovania, dva dni vysvetľoval českým kolegom situáciu na Slovensku a vyvracal ich demagogické predstavy o SR (nepustia nás cez hranice, neobslúžia nás na benzínových čerpadlách, reštauráciách a iných zariadeniach a pod.).“ Prameň – Zápisnica OP HZDS Senica 24.6.1992. Archív autora.

[20] Štatistická ročenka Slovenskej republiky 1992 Bratislava : Štatistický úrad SR 1993, s . 443-451.

[21] Zápisnica Slovenskej volebnej komisie o výsledku volieb do Slovenskej národnej rady 5. – 6. júna 1992. Bratislava 1992. Archív autora.

[22] Štatistická ročenka Slovenskej republiky. Bratislava : Štatistický úrad Slovenskej republiky, 1992, s. 443 – 451.

[23] Štatistická ročenka Slovenskej republiky. Bratislava : Štatistický úrad Slovenskej republiky, 1992, s. 443 – 451.

[24] Tamže.

[25] Bližšie pozri tabuľky č. 11 a 12.

[26] Bližšie pozri – Výsledky volieb do FS a ČNR 5. – 6. júna 1992. Politické strany. Praha : Český štatistický úrad, 1992, s. 7 – 103.

(Celkovo 4 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter