Čitateľom Slova prinášame na pokračovanie štúdiu prof. Ivana Laluhu Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Od federácie k vzniku samostatných republík SR a ČR. Štúdia, uverejnená v prvej časti dvojdielnej publikácie Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989, je na úrovni samostatnej monografie.
Štúdiu uverejňujeme aj ako pripomenutie, že od opisovaných udalostí uplynulo už viac ako štvrťstoročie; a v tomto roku môžeme v štúdii krok za krokom sledovať, čo sa dialo v našej spoločnosti práve pred 25 rokmi až po vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993.
Prezentácia publikácie bude 25. mája 2017.
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (1)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (2. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (3. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (4. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993
2. 2. Programové rozdiely a neúspešná snaha HZDS o spoluprácu s KDH
Ohlasy verejnosti na vznik HZDS boli rôzne. Všeobecne sa prijímal s nádejou a očakávaním. Oficiálne tlač a predstavitelia novej vládnej moci sa uchýlili k „značkovaniu“ a osočovaniu, s ktorým už nie raz uspeli. Nie vždy však býva opakovanie matkou múdrosti. Podľa F. Mikloška (predseda SNR) sa mu na Slovensku vidí „dosť reálny“ návrat k boľševizmu. K obnoveniu diktatúry by mohlo podľa neho dôjsť v dôsledku toho, že „je tu generácia ľudí, ktorí boli v roku 1968 tzv. reformní komunisti a potom veľmi tvrdo odstavení“, príčina mala byť v spôsobe ich myslenia, ktoré bolo poplatné tzv. socializmu s ľudskou tvárou.[1]
Po novembrovom období bola tlač plná rôznych iracionálnych tvrdení a tendenčných obviňovaní, no s relatívne malým účinkom a vplyvom na občanov. V čase, keď bol napr. V Mečiar obvinený ako agent ŠTB (teraz nám nejde o skutkovú podstatu veci), jeho popularitu to v tom období nijako zvlášť nenarušilo.[2] V rôznych prieskumoch, ako napr. v ankete Politik roka za rok 1990 sa V. Mečiar umiestnil na prvom mieste.[3]
Obviňovania však boli vzájomné. Jedni (v podstate opozičné zoskupenia) boli obviňovaní z toho, že sú agentmi ŠtB napojenými na ruské (sovietske) tajné služby, že sú antisemiti, neofašisti usilujúci sa o samostatné Slovensko s nadväznosťou na jeho predchádzajúci fašistický režim počas druhej svetovej vojny alebo že sú radikálni nacionalisti, ktorí by nás izolovali od ostatných demokratických krajín, a okrem toho, že sú to osoby chorobne túžiace po moci.
Druhý, v podstate provládny tábor bol obviňovaný z toho, že sú Čechoslovákmi, ktorí ignorujú zákonité požiadavky a potreby slovenského národa, že stoja v službách pražského centralizmu, že sú zradcami slovenských záujmov, neveria v sily a schopnosti Slovenska, prisudzovali sa im nálepky elitárov, pravičiarov a liberálov, ktorí uprednostňujú svoje egoistické záujmy pred záujmami sociálne slabších vrstiev, atď…
Po vecnej stránke tieto dve zoskupenia rozdeľovala ekonomická reforma (jej tempo a radikálny prístup) a po druhé, a to predovšetkým, štátoprávne usporiadanie vzťahov Čechov a Slovákov. V zákulisí riešenia problematiky štátoprávneho usporiadania vznikalo od jari 1991 spoločenské napätie, ktorého príčinou bola zrejme otázka moci, znásobená začínajúcou privatizáciou a jej majetkovými súvislosťami. Animozita medzi predstaviteľmi týchto dvoch zoskupení bola taká veľká, že v daný moment bolo čoraz jasnejšie, že kompromis medzi nimi nemá nádej na úspech.[4] Preto aj také osobnosti, ako boli A. Dubček, M. Čič a iní, nemali už na pomery rozhodujúci vplyv a pomaly boli odsúvaní do úzadia. A istým spôsobom, najmä koncom obdobia spoločného štátu, aj keď sa to bude zdať paradoxné, môžeme k nim priradiť aj V. Havla (najmä po vzniku ODS). To sa však netýka ich obľúbenosti a dôvery vo verejnosti (pozri vtedajšie prieskumy popularity).
Médiá urobili z problematiky štátoprávneho usporiadania tému číslo jedna, ktorá permanentne neschádzala z prvých stránok novín, zamestnávali ňou verejnosť, často robiac z rokovaní a hľadaní východísk senzácie a vyvodzujúc pochmúrne prognózy o ďalšom vývoji spoločnosti. Iné dôležité témy, ako napr. ekonomická reforma, nezamestnanosť, výkyvy štandardu životnej úrovne či nárast sociálnej neistoty, zostávali v ústraní napriek tomu, že práve tie začali výrazne ovplyvňovať každodenný život občanov a vplývať aj na postoj k štátoprávnemu usporiadaniu a preferencie politických zoskupení, najmä na Slovensku, ktoré dôsledky transformácie pociťovalo vo väčšej miere.
Na druhej strane tlač je dnes významným pomocníkom pre bádateľov o peripetiách dozrievania slovenskej štátnosti v rokoch 1990 – 1992, zaznamenávala o tom aj zdanlivo parciálne javy, ktoré však už vtedy predznamenávali ďalší vývoj udalostí. Informácia „Protagonisti rozdelenia ČSFR sú V. Mečiar a V. Klaus“ bola zaznamenaná už 26. novembra 1991, v čase oficiálneho optimizmu z prípravy zmluvy medzi ČR a SR.
Odvolanie V. Mečiara z funkcie predsedu vlády SR a nastolenie vlády J. Čarnogurského situáciu v česko-slovenských vzťahoch, najmä na Slovensku, ani po prvých sto dňoch nového kabinetu neupokojilo. Oficiálna vládna moc v rukách umiernených „klasických federalistov“ si verejnú mienku nenaklonila.
Vplyv základného politického subjektu novembrovej zmeny – VPN – postupne po jeho rozpade a vzniku HZDS klesal a v ohlasoch verejnosti bol až zanedbateľný: pohyboval sa medzi 3 – 4 % preferencií. Zapríčinila to malá príťažlivosť ich programu, ako aj ich lídrov a ich postojov k sociálnej a národnostnej otázke. Väčší vplyv si udržiavali už len v Prahe vo vládnych kruhoch.
Zaujímavý pohľad na VPN podáva v širších československých súvislostiach analýza od českého experta, poradcu prezidenta republiky.[5] Ako z nej vyplýva, zaujímala ho možnosť aplikácie Klausovej reformy a jej politického zabezpečenia na Slovensku. Vidí ju vo VPN: „Na Slovensku okrem VPN nie je sila, ktorá by sa postavila za radikálnu transformáciu.“ Súčasne však má voči hnutiu celý rad výhrad a odporúčaní. Konštatuje, že politické strany, ktoré sa deklarujú ako pravicové, majú ľavicový ekonomický program (KDH). Na Slovensku sa Klausova reforma vníma ako komplot Prahy na jeho hospodárske oslabenie. Len štyria ministri Čarnogurského vlády, ktorí sú za VPN, majú k reforme pozitívny vzťah. Keďže na Slovensku je neprijateľný termín trhové hospodárstvo bez prívlastkov, je nevyhnutné akcentovať sociálne hľadisko, vytváranie nových pracovných príležitostí atď. Odporúča, aby VPN prešla ešte jasnou vnútornou diferenciáciou a z alternatív ODS, alebo OH si zvolila skôr druhú z nich, orientovanú napravo od stredu. VPN by mala vyzdvihovať výhody federácie, predovšetkým výhody vyplývajúce pre Slovensko, a súčasne odporúča presadzovať vlastnú profederálnu a tiež explicitne proslovenskú ekonomickú stratégiu (sám však uznáva, že „vypadá to ako konina, ale možné to je“). VPN sa musí prebrať z ilúzie o svojej vlastnej správnosti a nekompetentnosti slovenských politických protivníkov. Súčasne uvádza, že na federálnej úrovni musí existovať celý rad inštitúcií: „… na nešťastie sme už za kompetenčným Rubikonom, veľa vecí sa už asi nedá navrátiť späť.“ Expert tu potvrdzuje, že česká strana mala veľké výhrady ku kompetenčnému zákonu a v ďalšom období okrem iného žiadala, aby kompetencie ČNR, SNR a federálu boli vymedzené znovu.
Hlavným záverom z analýzy českého experta bolo, aby VPN okrem inovácie svojho programového zamerania našla a do svojho čela postavila osobnosť, ktorá nebude vzbudzovať negatívne asociácie. Nemusí to byť otvorene intelektuál (na Slovensku sa to vraj „nenosí“) a disidentská minulosť je na Slovensku tiež skôr mínus. „VPN potrebuje veľkého komunikátora, akoby váhu proti Mečiarovej charizme.“[6]
Napriek mnohým reálnym konštatovaniam, celkový zámer – „presadzovať na Slovensku výhodnosť federácie pri skôr obmedzovaní jej kompetencií“, súčasne „presadzovať Klausovu reformu a pritom získať slovenskú verejnosť na svoju stranu osobnosťou, ktorá by bola v tom období protiváhou V. Mečiara,“ [7] – predstavoval nereálny pohľad na možností VPN a jej postavenie na Slovensku a tiež nereálne videnie celkového trendu vývoja na Slovensku. Skôr to zaváňalo pokusom o presadenie starého pročechoslovakistického pohľadu a záujmov časti českej strany.
Slovenská spoločnosť po vzniku HZDS a ustanovení vlády J. Čarnogurského (VPN – KDH – DS) sa menila a na jeseň 1991 sa začína proces oslabovania provládnych politických subjektov. Aj keď mali vládu vo svojich rukách, ich preferencie vykazovali nižšie percento ako opozičné HZDS. Kresťanskodemokratické hnutie bolo známe relatívne stabilnou podporou s preferenciami na úrovni 10 %. Boli to predovšetkým ženy (56 %), z hľadiska vzdelania išlo predovšetkým o skupinu obyvateľstva s najnižším vzdelaním.[8] Ten istý zdroj uvádza, že preferencie HZDS sú výrazne vyššie, predstavujú 29 % a čo je zaujímavé, v začiatkoch, na rozdiel od neskoršieho obdobia, podpora tohto hnutia bola výraznejšia v mestách (Bratislava 40 %). Vzdelanie mali priaznivci HZDS skôr vyššie, dominovali kvalifikovaní robotníci (38 %).[9] Navyše rokovania o štátoprávnom usporiadaní v tomto období vyvolávali pnutie aj v stranách vládnej koalície. Ich epicentrom bolo v tomto prípade KDH. Začína sa utvárať proslovenskejšie krídlo v porovnaní s politikou J. Čarnogurského (Klepáč a ďalší). Údajne aj VPN prežila v tom čase pnutie, ktoré nie je zachytené v odbornej spisbe. Na zasadaní vedenia VPN v Sezimovom Ústí malo podľa tlače[10] dôjsť pred bratislavským rokovaním predsedníctiev ČNR a SNR (5. – 6. 9. 1991) k roztržke, ktorá sa pred verejnosťou utajovala. K nezhodám došlo medzi profederálnym krídlom (Kučerák, Zajac, Tatar, Szomolányiová) a osobnosťami túžiacimi po samostatnom štáte (F. Mikloško, M. Zemko).
Konštatovanie o túžbe po samostatnom slovenskom štáte bolo zrejme zveličeným konštatovaním, ale faktom je, že o pol roka M. Zemko a J. Klepáč hlasovali proti zmluve z Milov.
Až do leta 1991 dominovala v politike snaha o novú podstatu federácie, ktorá by umožňovala dovŕšiť náš národno-emancipačný proces na základe nových štátoprávnych vzťahov v spoločnom štátoprávnom útvare s českým národom. Ukazovalo sa však, že taká forma federácie, o akú sa snažili česká strana a politické subjekty VPN a KDH, to nezaručuje. F. Mikloško v tom čase (september 1991) prekvapivo konštatoval, že česká strana musí pochopiť, že tento štát je tvorený inak, ako si oni predstavujú, že jeho základom sú dve suverénne republiky (zdôraznil I. L.), ktoré sa dobrovoľne rozhodli žiť ďalej spolu, a varoval, že ak by sme to zanedbali, „tak v politickej integrácii Európy, kde nie je vylúčené, že budú vchádzať štáty, hrozí Slovensku, že by bolo politicky asimilované.“[11] Škoda len, že sám autor v ďalšom období ustúpil z týchto pozícií, ktoré vtedy poskytovali možnosť širšieho konsenzu politických subjektov SR.
Vo verejnej rozprave aj s podporou iniciatívnych združení získava na frekventovanosti tiež pojem zvrchovanosť Slovenska. S ním sa už začínajú spájať aj pojmy svojbytnosť a dokonca samostatnosť. Napríklad V. Mináč v rozhovore pre denník Pravda z aspektu historických dimenzií slovenskej otázky konštatoval: „Treba na zvrchovanosti trvať, je to skutočne prirodzené právo, ako ho nazývali štúrovci, je to najprirodzenejšie právo zvrchovanej vlády nad samým sebou… Keď rozmýšľame o akejkoľvek podobe samostatnosti, súčasne rozmýšľame aj o možnosti spolužitia s Čechmi… Vo veľmi voľnej podobe by to bolo spolužitie s Českou republikou asi výhodné. Ale bez ohľadu na to, bez ohľadu na spôsob možností budúceho spolužitia, bez ohľadu na všetkých cudzích a všetkých iných, treba najprv bojovať za vlastnú samostatnosť… národ sa môže rozhodovať pre spoluprácu alebo pre spolužitie iba ako samostatný národ. Takže prvým cieľom slovenskej politiky nevyhnutne je zvrchovanosť a samostatnosť. Znamená to aj platnosť iba tých zákonov na Slovensku, ktoré schváli slovenský parlament. To sú predsa samozrejmosti. Bez toho je všetko iba polovičatosť… Keď sa usilujeme o samostatnosť Slovenskej republiky, musíme sa súčasne usilovať aj o to, aby bola krajina demokratická a sociálne spravodlivá. Inak toto úsilie nemá zmysel.“ V politike, politických stranách by sa podľa V. Mináča malo na tento cieľ stále myslieť, „aby už prostriedky, ktoré sa používajú v politike, smerovali k tomuto cieľu a boli podriadené týmto cieľom“.[12] Logika úvahy: najprv sa stať zvrchovaným a až potom rozmýšľať o forme spolužitia, najlepšie s Čechmi. Slovensko má byť demokratické a sociálne a na to by všetky strany mali použiť adekvátne prostriedky. Uvedené zameranie politiky vyvolávalo už aj predtým a bude vyvolávať aj v druhej etape od leta 1991 viacej diskusií a polemík s českou stranou, ako aj s časťou slovenských politických síl orientovaných jej smerom.
V lete a na jeseň 1991 sa teda pokračovalo v rôznych diskusiách a polemikách o nových spôsoboch riešenia štátoprávnych vzťahov Čechov a Slovákov. Čoraz nástojčivejšiu pozornosť si vynucovala ekonomická situácia, ekonomická reforma a jej sociálne dôsledky. Verejnosť prežívala istý šok, trhofóbiu spojenú s nezamestnanosťou, historicky pálčivým problémom Slovenska, o ktorom sa zdalo, že predchádzajúci systém ho už definitívne vyriešil.
Iniciatívy HZDS ukazovali, že toto hnutie vzhľadom na svoj program, veľkú podporu občanov a ambície jeho vedúcich činiteľov sa snaží prevziať na seba nielen rolu hlavnej opozičnej sily a koordinátora iniciatívnych skupín, ktoré usilujú o zavŕšenie emancipačného pohybu národa a o jeho postavenie v Európe, ale že sa snaží stať aj silou, ktorá určuje dynamiku vývoja Slovenska komplexne, a to aj napriek tomu, že bolo mimo vlády a že v SNR spolu so svojimi sympatizantmi nemalo prevahu.
Pre tento cieľ sa HZDS už od leta 1991 konkrétne a cieľavedome snažilo vytvoriť širšiu platformu na koordinovaný postup s rôznymi politickými stranami, resp. politickými osobnosťami z jednotlivých strán a hnutí. Išlo najmä o KDH. Kolísavý postoj KDH, ale najmä jednotlivci z vedenia v ústredí a regiónoch vytvárali v kontaktných rozhovoroch ilúzie o možnosti spoločného postupu.[13] Oficiálne vedenie KDH (J. Čarnogurský, J. Petrík) tieto snahy HZDS považovali za pokus V. Mečiara rozložiť KDH znútra, ako sa to stalo vo VPN. Na druhej strane súčasne s tým KDH oficiálne konštatovalo, že ono síce nie je za rozbitie ČSFR na dva samostatné štáty, ale že súhlasí nielen s federáciou, ale aj s voľnejším usporiadaním vzájomných česko-slovenských vzťahov.[14]
Zásadné stanovisko za KDH k situácii a ďalšej emancipácii formuloval J. Čarnogurský už 17. júla 1991. Podľa neho v bývalej vláde V. Mečiara boli veľké rozpory medzi ním a ministrami za VPN. J. Čarnogurský sa vraj snažil robiť sprostredkovateľa, no vláda sa stávala nefunkčnou: „… ale my sme boli v dileme, s ktorou časťou vtedajšej Verejnosti proti násiliu by sme mali spolupracovať, s mečiarovcami či s gálovcami. Keďže Mečiarovo krídlo nemalo nijaký program, a nemá ho ani teraz, vybrali sme si Gálovu frakciu.“
V štátoprávnej oblasti vraj HZDS prevzalo od KDH pojem zmluva a posunulo ho až k pojmu konfederácia a v ekonomickej oblasti vychádzajú vraj z ich alternatívy ekonomického programu. „Na konfederáciu treba dvoch a česká strana oznámila, že do konfederácie sa nezapája. KDH pripúšťa konfederáciu, ale chce zachovať republiku. Tým vytvárame priestor na konštruktívne rokovanie s českou stranou a hľadanie kompromisného riešenia, pretože kto dnes hovorí len o konfederácii, chce rozbiť republiku.“ A teraz to najpodstatnejšie: „… vo federácii sú rozhodnutia ústredných orgánov automaticky zaväzujúce občanov republík.“[15] V konfederácii tieto rozhodnutia musia najskôr potvrdiť orgány republík.
V priebehu času sa pri rokovaniach o úprave štátoprávnych orgánov ukazuje, že na jednej strane súvisia s emancipačným procesom národa, ale na druhej strane je tu aj dimenzia moci. Kto teda rozhoduje: centrum – unitárny systém, alebo republiky svojprávnych národov? To diskusie formulovali rôzne, podľa toho, čo u koho malo prednosť. K tomu pristupuje ešte tretia dimenzia – medzinárodné zakotvenie, záver emancipačného procesu, a to bol tiež národný a mocenský aspekt. Jedni usilovali o zvrchovanosť okamžitú, o okamžité medzinárodné uznanie Slovenska, podľa iných (M. Čalfa a ďalší) štát je len jeden, hoci republiky sú dve. Podľa J. Čarnogurského „Slovensko musí hľadať medzinárodno-právne uznanie až v procese začleňovania sa do Európskej únie. (…) Myslím si, že najvýhodnejším medzistupňom by bola užšia integrácia v rámci strednej Európy.“[16]
Zatiaľ sa v histórii európskej integrácie nestalo, aby sa niektorý národ, v tom čase bez medzinárodnej právnej subjektivity a vlastnej štátnosti, dostal do EÚ, a až v nej ukončil svoj emancipačný proces.[17]
Napriek stanoviskám kresťanských demokratov HZDS vo svojom úsilí pokračovalo. Na tlačovej besede s novinármi ešte 15. augusta sa obrátil R. Filkus, predseda rady HZDS, na vedenia strán a hnutí v SR a ČR s apelom, aby vzájomne hľadali prístupy a kroky na elimináciu osočovania, personifikovaného napádania a rôznych invektív a preferovali vecnú diskusiu na dosiahnutie konsenzu. V. Mečiar vyhlásil: „Rokujeme permanentne na Slovensku i v Českej republike. Nerokovali sme len s VPN a maďarskými organizáciami. Ukazuje sa aj možnosť vzniku veľkej koalície, ktorá by mala väčšinu v SNR na prijatie slovenskej Ústavy. Čakáme na definitívnu odpoveď orgánov KDH. Ak bude pozitívna, sme ich ochotní podporovať až do takej miery, že môžu vytvoriť vládu iba z kresťanských demokratov. Tú vládu budeme držať až do konca, pokiaľ zachová národný program a splní podmienky dohodnuté v parlamente.“ [18]
Tieto návrhy boli in principo zaujímavé, ale v danom momente už nerealizovateľné, keďže KDH si už vybralo VPN a filozofia J. Čarnogurského vychádzala z princípu neponáhľať sa a definitívne uzatvorenie emancipačného procesu Slovenska a jeho štátnosť odkladať až na moment vstupu ČSFR do EÚ, čo bolo absolútnou anomáliou. A dovtedy zrejme čakať a kolísať medzi VPN a českou politickou scénou a popri tom si zachovať aj isté renomé vo verejnosti na Slovensku (napríklad kauza Gabčíkovo alebo Porubjak), získať od Prahy isté ústupky pri formulácii zmluvy medzi ČR a SR. Je však otázne, či KDH prekážala snaha o zásadné riešenie slovenskej otázky a tempo jej realizácie, alebo to bola osoba V. Mečiara, ktorého už raz z vlády odvolali, a či azda oboje?
HZDS na zasadnutí svojho predstavenstva v auguste 1991 ešte raz prezentovalo svoj záujem o koalíciu s KDH. Vo vystúpení M. Kováča, podpredsedu HZDS, sa konštatuje: „… hnutie má v očiach verejnosti stále vysoký kredit (…) a to nás zaväzuje, že v istých otázkach, napr. štátoprávnych, musíme byť organizátorom a iniciátorom ich riešenia… nemajú to, čo máme my, podporu obyvateľstva (…) niekto z opozície sa musí ujať iniciatívy a oprávnene sa čaká, že to budeme my. (…) Z posledných prieskumov vyplýva (…) (za HZDS 29,2 %, a ďalšie KDH iba vyše 8,1 %) (…) boli to rokovania so SNS, SDĽ a viacerí sme viedli určité rokovania aj s niektorými predstaviteľmi KDH. (…) Čo sa týka štátoprávneho usporiadania, nie je nádej, že sa koaličné strany zjednotia. (…) Ukázalo sa pri rozhovoroch, že je možné dosiahnuť s poslancami SNS aj SDĽ i SZ i KDH jednotný názor na štátoprávne usporiadanie na princípe konfederácie a (…) že by bolo možné dosiahnuť jednotu aj v postupe napriek neochote Čarnogurského a Mikloška. Obdobné pokusy prebehli aj vo FZ (…) vytvoriť určité jednotiace platformy, napr. blok slovenských poslancov. Nechceme sa izolovať, ale usilujeme sa o vytvorenie veľkej politickej dohody. V tomto období sa zo strany vládnych elít zjavujú úvahy (…) odložiť zavŕšenie emancipačného procesu až po voľbách, čo bolo odmietnuté ako premárnenie historickej šance.“[19]
Vystúpenie M. Kováča bolo veľmi optimistické. Cieľ taktickej línie HZDS – vytvorenie veľkej politickej dohody pre obdobie zavŕšenia emancipačného procesu, dosiahnuť spoločenský konsenzus o štátoprávnom usporiadaní na princípe konfederácie – sa nedosiahol. Napriek tomu už nešlo iba o nekonečné „handlovanie“ o tú či onú kompetenciu medzi republikami a federáciou, ktoré sa aj tak postupne začali vracať do starých koľají, ale verejná mienka začína priaznivo reagovať na principiálne otázky: zachovať si svoju svojbytnosť, dosiahnuť zvrchovanosť a vstúpiť do medzinárodných a integračných väzieb ako národné spoločenstvo, a nie región či územný útvar vo väčšom celku.
Zložitým vývojom prechádzalo aj hnutie Verejnosť proti násiliu. Ako pôvodný garant vývoja po nežnej revolúcii bol najviac vystavený tlakom, ktoré súviseli so zmenou systému (nádeje a rozčarovania). Už pri rozdelení (rozpade) VPN a odchode prívržencov V. Mečiara a jeho politiky, najmä vo sfére národnej, zvyšok pôvodnej VPN (prívrženci F. Gála) uvažuje o zmene programovej profilácie na stredopravý až pravý prúd pri zachovaní pôvodného názvu. Novým predsedom sa stal J. Kučerák (7. 5. 1991), ktorý sa vyjadril o ďalšom pôsobení VPN takto: „Naše pôvodné hnutie sa rozchodom s platformou HZDS automaticky posúva do pravého stredu. Tým sa zbavujeme všetkých ľavicovo zmýšľajúcich (akoby to konštatoval s určitou úľavou – pozn. I. L). (…) Potom môže nasledovať druhý krok, vytvorenie skutočne pravicovej strany. Strana bude zárukou demokracie a pokračovania federatívneho usporiadania nášho štátu, v ekonomike jej skutočne pôjde o trhovú ekonomiku so súkromným vlastníctvom, bez zasahovania štátu do základných mechanizmov formovania hospodárstva.“[20]
Vo VPN existoval bez výraznejšieho napätia až do jej zániku pravicový liberálny okruh intelektuálov a prívrženci razantnejšej pravicovej politiky v okolí J. Kučeráka. Už v dňoch 22. – 23. júla 1991 sa na stretnutí delegátov z celého Slovenska podporil zámer premeny VPN na pravicovú stranu. Stalo sa tak paradoxne v období, keď nastal v spoločnosti silný posun doľava, a to sa odrazilo aj na preferenciách VPN.
Hnutie strácalo medzi vládnymi politickými stranami na Slovensku svoje pôvodné dominantné postavenie a jeho úlohu sa snaží prebrať KDH. Verejnosť proti násiliu sa opierala najmä o spoluprácu s časťou českej politickej scény (prezident Havel a pôvodné OF – OH) a bola jej najvernejším spojencom v diskusiách o štátoprávnom usporiadaní ČSFR. Kresťanskí demokrati lavírovali medzi sčasti pravicovými a „hradnými“ postojmi a tlakom pronárodnej a sociálne orientovanej časti svojej členskej základne. Po diskusii na brífingu 6. 7. 1991 VPN predložila návrh zmluvy medzi ČNR a SNR o spolužití českého a slovenského národa v ČSFR.[21] Predseda VPN J. Kučerák v tejto súvislosti o. i. povedal: „Nemáme iný variant – len federácia alebo rozpad spoločného štátu.“ Uviedol, že v decembri 1990 nebolo presne formulované rozdelenie niektorých funkcií. Kompetencie treba opraviť, ale nebolo by správne robiť to okamžite, ale počkať na federálnu ústavu, ktorá by ich určila jednoznačne.[22]
Programová i prakticko-politická orientácia VPN sa uzavrela na zjazde 19. októbra 1991 v Poprade. Súčasne sa hnutie premenovalo na Občiansko-demokratickú úniu VPN (ODÚ-VPN, neskôr len ODÚ). Programové vyhlásenie snemu charakterizuje stranu ako liberálno-konzervatívnu stranu.[23] J. Kučeráka, ktorý ako jeden z prvých podporoval Klausovu ekonomickú reformu, vo funkcii predsedu strany vystriedal prvý podpredseda vo vláde J. Čarnogurského, M. Porubjak, pôvodne pôsobiaci v umeleckej sfére a patriaci do skupiny liberálnych intelektuálov. J. Kučerák sa stal prvým podpredsedom ODÚ-VPN. Vo svojom príhovore apeloval na KDH, aby jeho ďalšia činnosť vychádzala z koaličných dohôd, a vyjadril presvedčenie, že KDH neprevezme zodpovednosť za rozbitie tejto krehkej koalície.[24] Uvedené vystúpenie tiež naznačuje určité pnutie medzi VPN a KDH. „Prerod VPN na stranu bol vynútený okolnosťami (…) smerovanie VPN ako politickej strany nebude v budúcnosti až tak na pravo, ako sa napred očakávalo a proklamovalo,“ konštatoval zas M. Kusý.[25]
V programovom vyhlásení zjazdu ODÚ-VPN sa konštatuje, že ich politický program sa odvíja od slobody jednotlivca, ochrany občianskych a ľudských práv, decentralizácie moci a obmedzenia úlohy štátu.[26] Národný princíp zostal akosi v zabudnutí. V ekonomike sa sústreďovali najmä na prípravu a priebeh privatizácie.
V politickej štruktúre bola potrebná aj strana podnikateľského typu, ktorá na Slovensku chýbala. Ak si však vedúci VPN od tohto kroku sľubovali nárast preferencií, ktoré v poslednom čase poklesli, boli sklamaní, pretože v podmienkach rastu nezamestnanosti a ostrej sociálnej polarizácie, ktorú transformácia v postkomunistickom štáte so sebou prinášala, bolo takéto očakávanie nereálne.
V roku 1991 pribudol na politickej scéne Slovenska nový subjekt. Od 1. februára z KSS-SDĽ už zostala len Strana demokratickej ľavice (SDĽ), ktorá sa postupne stala relatívne dlhodobo stabilnou súčasťou demokratického ľavicového spektra. Pozitívnu úlohu zohrala aj v priebehu úsilia o vznik samostatnej SR.
Slovenská národná strana sa aj naďalej postupne dištancovala od neúmerne radikálnych postupov a stáva sa umiernenejšou. Svojím programom samostatnej štátnosti aj naďalej udávala cieľ emancipačného procesu. V reálnej politickej činnosti sa snažila priblížiť k cieľu prostredníctvom kompromisov. (Napríklad v SNR boli jej poslanci aktívni pri prijímaní ústavného zákona o zvrchovanosti a suverenite.) Na časté ohováranie, že SNS sa usiluje o obnovu vlády režimu z čias J. Tisa, J. Prokeš uviedol: „Štát, ktorý dnes chceme my, nemá nič spoločné so Slovenským štátom z obdobia II. svetovej vojny.“[27] Okrem toho SNS zvýšila svoj záujem aj o sociálnu problematiku.
Už dávnejšie sa ukazovalo, že skutočným a zásadným kameňom úrazu pri rozprave o ďalšom spolužití Čechov a Slovákov v spoločnom štáte sú kompetencie. Prostredníctvom kompetencií sa totiž realizujú mocenské súvislosti v riadení nielen ekonomiky, ale aj celkovo vývoja spoločnosti. Ich prostredníctvom sa využíva potenciál národných komunít a regionálnych útvarov. V spore od leta 1990 išlo o to, kto bude mať viac alebo menej kompetencií vo svojich rukách. Mocenské orgány pozostávali z federálneho centra v Prahe, národných českých orgánov v Prahe a národných slovenských orgánov v Bratislave. Centrum malo záujem ponechať si čo najviac svojich kompetencií a republikové orgány mali (alebo mali mať) záujem o ich čo najväčší presun na republiky. Z tradície ČSR a ČSSR vyplývalo, že centrálne útvary a české národne útvary mali k sebe dosť blízko a dokonca v istom časovom úseku splývali, resp. české národné orgány neexistovali. Tvorba federácie zdola alebo zhora vyjadrovala reálnu filozofiu rozdeľovania kompetencií. Pojem federácia bez prívlastkov bol len vágny pojem a zakrýval mocenské i riadiace súvislosti.
Štruktúra a programovo-taktické postupy politických subjektov a iniciatívnych združení boli teda v lete 1991 pestré, rôznorodé a zväčša dosť vzdialené od pôvodných východísk z jari a leta roku 1990, a to prešiel iba jeden rok. Formovali sa aj nové zoskupenia či generácie nielen politikov na Slovensku, ale aj slovenských politikov. K pôvodným politikom známym z novembra 1989, ktorí boli spájaní s odmietnutím starého režimu a obnovením demokracie, pribudli politici a verejní činitelia, osobnosti spojené s konkrétnym priebehom transformácie spoločnosti a s národnou otázkou, ktorí si postupne získavali dôveru a sympatie značnej časti verejnosti na Slovensku.
V lete a na jeseň 1991 do rozpravy o česko-slovenských vzťahoch a ich úprave pribudli nové pojmy: konfederácia, zvrchovanosť, suverenita a zmluva medzi ČR a SR, a to v rôznych modifikáciách od štátnej zmluvy až po zmluvu medzi občanmi ČR a SR prostredníctvom ČNR a SNR.
[1] F. Mikloško v rozhovore pre Rádiožurnál 24. 6. 1991; citované podľa článku Starodávne vyvolávanie duchov, Národná obroda, 26. 6. 1991. Ako je známe, predstaviteľom a autorom pokusu o takúto politiku bol Alexander Dubček, Mikloškov „nadradený“ partner, predseda Federálneho zhromaždenia ČSFR, ktorý navyše v tom čase bol zástancom spoločného štátu Čechov a Slovákov. Predseda SNR o päť mesiacov neskôr spolu s predsedom vlády J. Čarnogurským slovami uznania pozdravili A. Dubčeka pri jeho sedemdesiatke. Ako signalizovali výskumy verejnej mienky, vplyv takýchto politikov mal už vtedy vo verejnosti klesajúcu tendenciu.
[2] V čase týchto obvinení a kampaní v tlači nielen u nás, ale aj v Čechách (a tam hádam ešte aj prudkejších) napr. po zverejnení prílohy v Slobodnom piatku, ktorá bola venovaná HZDS, stúpol náklad novín o 50-tisíc výtlačkov. SITKO, J.: On a on a Slobodný piatok. Bratislava : Illusion, 1999, s. 29.
[3] Tamže, s. 34.
[4] Táto rozpoltenosť a animozita, ktorá sa vyostrila v priebehu poslednej kapitoly slovenskej cesty k vlastnej a zvrchovanej štátnosti, sa prejavila nielen pri hlasovaní o jej vzniku, ale aj v priebehu jej vyše dvadsaťročnej existencie, na škodu celého Slovenska.
[5] ZÁMEČNÍK, J.: Slovensko; impresie prezidentovho poradcu, Praha 17. 8. 1991. Archív autora. Expertíza sa opiera o rozhovory s členmi vlády za VPN (A. Vavro, I. Mikloš), predstaviteľmi VPN (P. Zajac, J. Kučerák), liberálnymi reprezentantmi bánk, štátnymi úradníkmi, finančníkmi, zástupcami médií a mládeže.
[6] Tamže, s. 6.
[7] Tamže s. 6 – 7.
[8] Lidové noviny, 18. 7. 1991.
[9] Lidové noviny, 10. 7. 1991.
[10] Rozkol v pilieroch slovenskej koalície. Tri varianty rozvodu. Národná obroda, 13. 9. 1991.
[11] Národná obroda, 25. 9. 1991. V období pravdepodobne ostrejšej diskusie vo vedení VPN F. Mikloško v rozhovore pre Národnú obrodu z 25. 9. 1991 urobil zaujímavé akoby vyznanie o svojom cítení a chápaní „slovenskej otázky“, ktoré nepriamo potvrdzuje možnosť toho, že v konkrétnej danej situácii dočasne otvorene prezentoval svoje národné cítenie. V rozhovore okrem iného uvádza: „Niekedy začiatkom roku 1990… už vtedy som povedal, že ak nechytíme v tejto chvíli národný program, tak sme hotoví. Žiaľ, tento rozmer sme dostatočne nezastihli… ľudia z VPN boli zameraní viac európsky… Po odchode F. Gála (z funkcie predsedu VPN – pozn. I. L.) prišiel pán Kučerák a VPN akoby potrebovala chytiť nový dych. Nový predseda stavil na to, že sa hnutie stane pravicovou stranou… Slovensko je zamerané viac sociálne a v slove pravica vidí akýsi chladnokrvný ekonomický liberalizmus a má pred ním strach… Základom štátu sú dve suverénne republiky, ktoré sa dobrovoľne rozhodli žiť ďalej spolu. Je to pre mňa akási hranica. Ak by sme to teraz zanedbali, poviem celkom otvorene, Slovensku hrozí určitá politická asimilácia. V politickej integrácii Európy, kde nie je vylúčené, že budú vchádzať štáty, Slovensko napokon v nemilosrdnom objatí západnej ekonomiky a ekonomických vzťahov by bolo politicky asimilované. Väčšina obyvateľov SR nechce zatiaľ rozbiť republiku, ale takisto väčšina je za zvrchovanú republiku. Na prvý pohľad protirečenie, lebo zvrchovanosť znamená samostatnosť. Podľa mňa nastala situácia, keď česká strana musí pochopiť, že tento štát je tvorený inak, ako si oni predstavujú.
[12] Pravda, 19. 7. 1991, MINÁČ, V.: Základná podmienka Slovenska: samostatnosť.
[13] Prvý podnet smerom ku KDH vyslalo HZDS už 3. 6. 1991 v spojitosti s návrhmi na vypracovanie štátnej zmluvy. Prameň: zápisnica zo zasadnutia P. G. HZDS Bratislava 3. 6. 1991. Archív autora. Úsilie vytvoriť dohodu o kooperácii s KDH je vlastné slovenskej politickej scéne nielen pri utváraní štátnosti (1992), ale až do našich dní v rôznych zlomových situáciách. Ale zatiaľ až na „anti-Milovy“ a dočasné Klepáčovo SKDH sa významnejšej dohody nedosiahlo.
[14] Národná obroda, č. 144, 21. 6. 1991. Tlačová beseda vedenia KDH.
[15] Pravda, č. 165, 17. 7. 1991. Čarnogurský, J.: Všetko, čo robím, robím pre dobro Slovenska.
[16] Tamže.
[17] Bližšie pozri nasledujúci text v kapitole 3.
[18] Národná obroda, č. 190, 15. 8. 1991.
[19] Z prejavu M. Kováča, podpredsedu HZDS, na zasadnutí predstavenstva HZDS v Bardejove 31. 8. 1991. Archív autora.
[20] Brífing KC VPN, 9. 5. 1991. In: Kubín, Ľ. a kol.: Dva roky politickej slobody, c. d., s. 42. Presný náčrt ešte aj dnes klasického programu, o ktorý sa usiluje a ktorý presadzuje pravica.
[21] Národná obroda, č. 153, 2. 7. 1991. VPN má návrh zmluvy medzi ČNR a SNR. Krok k spoločnému štátu.
[22] Tamže.
[23] Bližšie pozri Kubín, Ľ. a kol.: Dva roky politickej slobody, c. d., s. 43 – 44. Taktiež Národná obroda, č. 247, 21. 10. 1991.
[24] Národná obroda, č. 247, 21. 10. 1991.
[25] Nový čas, 7. 10. 1991.
[26] Národná obroda, č. 247, 21. 10. 1991.
[27] J. Prokeš v Die Presse 17. 7. 1991. Podľa Kubín, ľ. a kol.: Dva roky politickej slobody, c. d., s. 54.