V meste Slovíčkovo sa deti nerodia v pôrodnici, ale v pôvodnici. Len si predstavte! Tomu sa hovorí nápad. Aj tomu, že sa odtiaľ okrem Zakopaného dá dostať aj do Odkopaného a smerom na východ od Slovíčkova neleží len Trebišov, ale aj Trebishow. Obchodná štvrť sa tam volá Pasca, štvrť diplomatov Imperfektum, Mestské múzeum Praslovo, skratka prvej divadelnej scény SND znamená Slová nádejného dobra. Nočnú elektrifikáciu mesta zabezpečujú v rámci programu Protitma Elektroslovné závody. Autorom slov v Slovíčkove je Jakub Bernard, ktorému, ako sa zdá, sa v pôvodnici kamsi zapatrošilo pôvodné meno, a tak len tušíme, že na svet prišiel ako Bachratý. Ale tým sa patrošenie neskončilo. Autor kresieb Ivan Popovič vraj, ako píše v úvode knižky, zasa kdesi na ceste k spisovateľovi Jakubovi stratil všetky farbičky. Práve vtedy sa však odkiaľsi vynoril profesor Bohumír Bachratý, povedal, že to nič, lebo deti si obrázky v knižke Slovíčkovo budú môcť vyfarbiť samy. A keď to urobia, bude zo Slovíčkova taká pekná knižka, ako si ju autori predstavovali. Slovíčkovo je naozaj zaujímavá knižka a jej prednosťou je, že je, ako by povedali súčasní „in“ manažéri, doslova interaktívna. A tým naozaj, ako uvádza jeden z autorov, Ivan Popovič, neobyčajná. Na jej čítanie láka nielen deti, ale aj „mamy, tatov, dedov i strýkov, babky aj mačacie labky, všetkých, ktorí vedia škrabkať po papieri, písať, čítať, počítať a maľovať“. Pri hravej hre so slovami a písmenkami totiž menšie budú pravdepodobne potrebovať dospelých pomocníkov. Lebo Slovíčkovo je kniha, ktorej sa dá porozumieť len s istou dávkou vedomostí. Aj takých, ktoré ešte malé deti zvyčajne nemajú, ale s pomocou dospelých jej môžu hravo (aj pomocou hry so slovami) porozumieť. A dospelí sa na nej i s ňou môžu výborne zabávať a spolu s deťmi (alebo aj sami) rozvíjať nápady jej vtipných pôvodníkov. Slovíčkovo sa tak môže stať rodinnou knihou. Azda jedinou škvrnkou na veľmi zaujímavo a nápadito graficky spracovaných textoch a veselých obrázkoch doplnených akoby na inšpiráciu nielen farebnou obálkou, ale aj záložkou, je, že ak máme veriť tiráži, z ktorej sa dozvieme len meno autora, ilustrátorov a vydavateľa, text zrejme neprešiel redakčnou a jazykovou úpravou. Ale to je chronická choroba drvivej väčšiny súčasných kníh. Ibaže by v tomto prípade chybičky v texte vyrobil naschvál povestný tlačiarenský škriatok ako súčasť hry s čitateľmi. A zámeru – aby si na svoje mohli vyfarbovaním čiernobielych obrázkov pastelkami, ktoré sú vďaka dobrým lepiacim aj odliepacím technikám súčasťou knihy, prísť nielen deti, ale aj dospelí. Objavovaním a opravovaním chybičiek, objavovaním sveta detí a možno aj svojej zabudnutej či potláčanej hravosti. Verme, že to tak je a – bude. Posolstvo v závere Bernardovho a Popovičovho Slovíčkova, ktoré naozaj stojí nielen za jedno prečítanie, ale aj za opakované ponáranie do hlbín slov a vtipnej hry s nimi, je jasné a stojí za zapamätanie: Pre ľudský svet človeka a ľudí je však vždy a stále na prvom mieste najdôležitejší a prvoradý HLAVNE VÝZNAM SKUTKOV. Bez nich, bez hry, tvorby a práce, bez ducha a duše v ľuďoch by boli aj tie najkrajšie slová iba papierové, vykričané či vyšeptané do vetra, do prázdna, do ničoty. Autor je novinár
