Vtedy na Východe – 7. časť

vtedy_na_vychode.jpgVladimír Petrík o románe napísal: „Autorka vyšla z vlastnej skúsenosti: individuálnej, novinárskej, politickej, ale i prozaickej. A tá dáva príbehu vierohodnosť. Keďže ide o sujet zobrazujúci politický prevrat, dôležitou rovinou románového príbehu je rovina reflexívna. Autorka sa pocitovo snažila zachytiť celé spektrum názorov a presvedčení v tom chaose doby, ich pohyb organický i neorganický v škále viery či kalkulácie, spojenej s obracaním kabátov. Pritom si zachovala kritický odstup nielen od minulosti, ale aj od prítomnosti.“

Vtedy na Východe – 1. časť
Vtedy na Východe – 2. časť
Vtedy na Východe – 3. časť
Vtedy na Východe – 4. časť
Vtedy na Východe – 5. časť
Vtedy na Východe – 6. časť

Arthur Miller: „… chytajú dym a vrhajú sieť na oblak. Svet vie, že budúcnosť je v Havlovej cele, okolo nej je minulosť.“

Stále štvrtok, 23. novembra 1989

Praha Vokovice
Neskoro večer

Čas pokročil.

Majster Nemlaha rečníkov počúval i nepočúval.

Pohľad mu zablúdil k nenápadnému chlapíkovi. Stratil by sa v dave. Nevysoký, šťúply, dozadu začesané preriednuté tmavé vlasy s výraznými kútmi plešiny, ostrý vtáčí profil. Za čias Novotného mal na Slovensku povesť osvieteného liberála. Neskôr najtvrdší normalizátor. Napísal pamäti. Ktosi pozastavil už vydané dielko. Biľakove pamäti sa čítali tajne. Čo už môže byť také tajné na pamätiach tajomníka komunistickej strany? Komu prekážali?

Nemlahovi sa dostal do rúk cyklostylovaný exemplár. Páchol chemikáliou. A intrigami. Biľak  pozval do Československa vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy. Po okupácii letel do Moskvy, s medzipristátím v Bratislave. Prestávka na bratislavskom letisku bola krátka. K Biľakovi stihla pristúpiť Mária Sedláková a opýtala sa ho priamo: „Zradil si a pozval spojenecké vojská?“ Odpovedal jej vraj otázkou: „Mohla by si mi objasniť, čo to je zrada najbližšieho a najvernejšieho priateľa a spojenca?“

Na konci novembra roku 1989 v prednáškovej sále vokovickej Sorbony začal tento drobný vrtký muž hovoriť svojským ostrým tenorom. V Prahe žil dlho, no na jeho reči každý spoznal východniarsky prízvuk. Plietol české a slovenské výrazy, slová krátil.

„Keby sme nevyvolávali emócie a troška v kľude si to zvážili. To je taký problém prestať vysielať tie pouličné demonštrácie? To je taký problém, aby sa tam nedostal prenosový voz? Nech si to natočia na kamery, ale v televízii to nemá byť odvysielané. Však sa to stupňuje.“

Keby tak stála za Vasilom Biľakom Moskva, keby tak Gorbačov nebol pustil opraty, to by bola iná muzika, poznamenal si Nemlaha na okraj linajkového zápisníka.

Tento človek mal čosi zo šľachovitého kovorobotníka, napriek tomu, že celý život prežil vo funkciách. Nikdy sa nevzdával. Z každej situácie hľadal východisko. Po okupácii v šesťdesiatom ôsmom a po podpísaní moskovského protokolu, keď celá republika kričala, že je zradca, Dubček vyhlásil, že ho už do politiky nepustí. Nepustí? Nech mu to povie rovno do očí. Rád by to na vlastné uši počul, že on, Dubček ho viac do politiky nepustí. Len to chce vedieť, či je to pravda. Stáli vtedy na chodbe v štátnom byte prvého tajomníka v pražskej Troji. Trvalo dosť dlho, kým sa Dubček zmohol na odpoveď. Začal mávať rukami, zajakal sa:

„Neviem, kto ťa tak informoval, ale ty musíš predsa sám vedieť, aká je situácia. Bol si obvinený zo zrady, a kým sa to neobjasní, nemôžem nič robiť. Mal by si sa umiestniť niekde na Slovensko. Husák ti môže dať podpredsedu Slovenskej národnej rady.“

Biľak odmietol. Mal za sebou Moskvu a obaja to vedeli.

„Je predsa sloboda,“ povedal Dubčekovi. „Dokonca sloboda podnikania. Patril som vždy medzi najkvalifikovanejších odborníkov vo svojom odbore. Otvorím si salón. Na firemnú tabuľu dám napísať RSDr. Vasil Biľak, pánsky salón. Najmem si niekoľko pomocníkov, to je teraz dovolené, a sám budem písať pamäti. Ty dobre vieš, že patrím medzi tých ľudí v ČSSR, ktorí najlepšie vedia, aká je pravda o tebe.“

Ironicky požiadal o prepáčenie, že pripravil Dubčeka o drahocenný čas, potrebný na vládnutie, prijímanie vďakyvzdaní a zberal sa na odchod. Dubček sa vraj spamätal, až keď stál pri dverách. Chytil ho za ruku, ťahal do prijímacieho salónika a ponúkol miesto v kresle. Tvrdil vraj, že informácie, ktoré má, nie sú pravdivé. Biľak pritlačil. Žiadal, aby si spomenul na moskovský protokol. Aj na  neverejné články, v ktorých sa hovorí, že nesmú byť šikanovaní niektorí členovia ústredného výboru. Navyše, že je Dubčekovou povinnosťou vytvoriť komisiu a preskúmať obvinenia niektorých členov zo zrady.

Dubček vraj vstal z kresla, začal chodiť po salóne, rozčúlene gestikulovať rukami: „Čo vlastne chceš?“ kričal hlasno. „No povedz, čo chceš? Ponúkam ti veľvyslanca v Bulharsku. Berieš?“

Biľak sa vraj snažil byť pokojný. Chvíľu sedel, potom vstal. „Ďakujem, ale z republiky ma nedostaneš, i keby som mal tĺcť kamene na ceste,“ odpovedal tiež zvýšeným hlasom. Dubček stále chodil a opakoval: „Tak povedz, čo chceš. Chceš byť ministrom zahraničných vecí?“

Bola to lákavá ponuka, ale Biľak nejako vycítil, že sa začína akási licitácia, a tak  viac zo zvedavosti ako vážne povedal: „Alebo čím?“

Dubček: „Chceš byť tajomníkom ÚV KSČ?“

Prekvapilo ho to vraj, a tak skôr bezmyšlienkovite z hecu povedal: „Beriem.“

A na druhý deň začal Vasil Biľak ako tajomník úradovať.

Teraz, vo vokovickej Sorbone, v situácii takmer beznádejnej, pripomenul obrovské manifestácie v Paríži, keď študenti obsadili Operu. De Gaulle sa nerozpakoval vrátiť z cudziny, vytiahnuť tanky do Paríža a všetko zlikvidovať. „A ak dovolí, tak súhlasí s tým, že sa bude opakovať niečo, čo sa stalo v Poľsku, že budeme druhá politická strana, ktorá sa dobrovoľne vzdá moci. A to by sme nemali pripustiť.“

Sálu tá jasná reč predsa len ohromila. Hrmotali stoličky. Niektorí neveriaco krútili hlavami. Väčšina tlieskala.

Majster Nemlaha si drobným rovným písmom do poznámkového bloku zapísal:  „V diskusii  sa nehľadá východisko, ale nepriateľ.“

A v tej chvíli vedel, že porážka je nevyhnutná.

Zostávalo iba dúfať, že profesionáli v Štátnej bezpečnosti na to prišli tiež. A že kritickú situáciu majú pod kontrolou.

Od prvej chvíle, ako počul o mŕtvom študentovi, mal Nemlaha silné pochybnosti, či to nie je provokácia. Teraz si už bol takmer istý. Rovnako istý si bol, že skutočnú pravdu sa ľudia dozvedia najskôr o päťdesiat rokov. Päťdesiat rokov sa uchovávajú tajné archívy pod zámkom, otvárajú sa až vtedy, keď aktéri udalostí už nie sú v činnej službe, najčastejšie nie sú ani medzi živými. V duchu blahorečil Štátnej bezpečnosti, že celý proces riadi bez zbytočných strát. Keď sú v uliciach také množstvá ľudí, môže sa stať všeličo.

A my sme iba porazené vojsko bez velenia, ktoré ešte nevie, že je totálne porazené, hútal Nemlaha. Toto vojsko nemá ani velenie, ani cieľ. Veď len ústredný výbor má niekoľko prúdov, stačí počúvať.

Čas pokročil a nervozita v sále narastala. Predsedajúci klopkal na mikrofón.

„Kľud, súdruhovia, o faktickú pripomienku požiadal súdruh Milan Václavík.“

Minister národnej obrany. Kráčal k rečníckemu pultu pevným vojenským krokom. Vyžaroval rozhodnosť. Oblečený v slávnostnej generálskej uniforme, ale vyznamenania si nepripol. Nemlaha ocenil jeho takt. Chvíľa bola príliš vážna na predvádzanie.

Generálplukovník Václavík zaodŕhal, mierne sa naklonil, nasadil okuliare a zadíval sa do papiera, ktorý si položil na rečnícky pult. Nič nezvyčajné, diskusné vystúpenie mávali vždy rečníci napísané dopredu, pretože sa posudzovalo na oddeleniach ústredného výboru. Dnes síce mnohí hovorili z hlavy, od ministra obrany sa však očakávala zásadná reč.

„Najprv vám niečo prečítam. Vo Washingtone sa na začiatku novembra uskutočnila porada zástupcov ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov, odboru Americkej ústrednej spravodajskej služby pre záležitosti východnej Európy, Rady bezpečnosti a vybraných oznamovacích prostriedkov vrátane rozhlasových staníc Slobodná Európa a Hlas Ameriky. Radili sa, ako viesť kampaň proti Československej socialistickej republike, a prišli k týmto záverom. Čo urobiť v prvej etape do konca tohto roku: viesť kampaň zameranú proti československému straníckemu a štátnemu vedeniu, pričom majú využiť nedostatky na predvianočnom trhu, nedostatky niektorého tovaru, vyvolať veľkú nervozitu a nespokojnosť nakupujúcich a podporiť štrajkové hnutie. Druhá etapa – v období konania okresných a krajských konferencií komunistickej strany zneužiť ich výsledky na zásadné kádrové zmeny, čo podľa ich zámeru má viesť k prehĺbeniu pasivity časti obyvateľstva, ale i k zradikalizovaniu, zvlášť mladej generácie. Za tretiu etapu je považované obdobie príprav a konania XVIII. zjazdu komunistickej strany. Protičeskoslovenská kampaň má v tomto období aktivizovať mladú generáciu a ekonomicky slabšie obyvateľstvo, zvlášť vo väčších hospodárskych centrách s cieľom zvýšiť početnosť demonštrácií. Počíta sa tiež s tým, že sa prejavia niektoré problémy v priemyslových závodoch pri realizácii nového zákona o štátnom podniku. Celá kampaň má byť orientovaná predovšetkým na mladú generáciu, na študentov vysokých škôl technického smeru, technickú inteligenciu vo výrobných závodoch a na absolventov právnických fakúlt. Prečo to vieme až teraz? Pretože som to dostal a súdruhovi generálnemu tajomníkovi poslal včera. Ani naša kontrarozviedka nemôže mať všetko hneď. Tí tam nasadzujú krk kvôli našej republike. A získavajú materiály s nasadením vlastného života. A sú u nás ľudia, ktorí to dostanú a odovzdajú našim protivníkom, aby to ešte proti nám zneužili. Ja tu neklamem, ja som vojak!“

Zdalo sa, že pohľady celej sály zamierili na predsedu federálnej vlády. Sedel nepohnute, len temný rumenec z uší sa prelial na čelo i celú tvár. Horel. Akoby svedčil, že cíti, komu je adresované nevyslovené obvinenie. Myklo mu kútikom úst, ale okamžite sa ovládol a s rukami vyloženými na stôl, hlavou mierne otočenou do sály z profilu, hľadel ponad hlavu rečníka. Chyba, chyba, strategická chyba, hodnotil v duchu generálov útok na nevysloveného protivníka vo vlastných radoch Nemlaha.

Tak je to, zvykli sme si na silu, na výsadné zabezpečené postavenie. Lenže toho už niet – sme slabí, lebo sme osameli, vyšvihli sme sa príliš vysoko nad ľud, ktorý vraj reprezentujeme. To sa zle skončí!

Generálplukovník však ostro pokračoval: „Áno, naše právne orgány, legislatíva, majú právo, nielen právo, ale aj povinnosť vyšetrovať všetko, čo sa deje proti. Každý zásah Verejnej bezpečnosti proti každému. Ale ak taký zasran na vás bude revať – smrť komunistom a gestapo, pľuvať na vás, tak sa tam bežte proti nemu postaviť! A stojte proti rozzúrenej mase!

Máme teraz dve možnosti. Buď teda zlikvidujeme ochranu tohto socialistického spoločenského poriadku a povieme, že bezpečnosť tu nemá čo robiť, nemá čo robiť na križovatkách a uliciach atakďalej, opľujeme týchto dobrých chlapcov, ktorí sú oddaní našej komunistickej strane, aby sa udržal socialistický poriadok, a idú z očí do očí proti kameňom a proti všetkému. Aké tam vyšetrovanie, čo za vyšetrovanie! Ak sa tento ústredný výbor za túto našu Verejnú bezpečnosť jednoznačne nepostaví, tak aj vy sa budete báť chodiť po uliciach a bude dlho trvať, než vyleziete z baraku, to vám garantujem!“

Zaznel potlesk.

Predsedajúci si napravil mikrofón a vyhlásil tridsaťminútovú prestávku.

Otvorili sa dvere veľkej prednáškovej miestnosti, zahrmotali stoličky a z auditória sa vyhrnuli rozdráždení chlapi i ženy.

Pristupovali k vysokým bufetovým pultom. Čašníci roznášali párky s horčicou a kávu.

Nemlaha sa opieral o vysoký pult, na ktorom mal položenú tácku s párkami. Do jedla nemal veľkú chuť. Popíjal minerálku Mattoni. Čašníci tlačili pred sebou vozíky so zelenými fľašami a šálkami kávy. Sledoval, ako si notorickí alkoholici do kávovej šálky nalievajú koňak. Ešte i dnes im stálo za to klamať sa navzájom.

Počúval, o čom sa zhovárajú jeho susedia.

„A ako to vyzerá u vás? Čo sú to za študenti, čo štrajkujú?“

„Normálni chlapci a dievčatá. Máme zhruba pätnásťtisíc študentov na Českom vysokom učení technickom. Rodičia tridsiatich piatich až štyridsiatich piatich percent študentov sú buď obaja, alebo aspoň jeden z nich členmi strany. Viac ako polovica ich pochádza z robotníckych rodín.“

„Tak prečo štrajkujú? To im rodičia dovolia?“

„Pobúrila ich tá smrť Martina Šmída.“

„A vieš, čo je strašné? Že mi títo študenti neverili, keď som si ich zvolal a hovoril, že smrť Martina Šmída je vymyslená lož. Neverili mi, lebo neveria strane!“

„To ale nie je ich chyba, že neveria. My sme v nich ten pocit vypestovali. Tým, že sme dlhý čas nehovorili pravdu, ale vždy iba polopravdu. A tá je horšia ako lož. Hovorili mi – čo je to za demokraciu, keď si vy vyberáte, s kým sa budete rozprávať a s kým nie, keď si sami určujete, kto je protisocialistický a kto prosocialistický.“

„Áno, chceme budovať socializmus. Ale predsa ho nemôžeme budovať proti tým mladým. Veď my sme už väčšinou v dôchodkovom veku.“

„My strácame pozície už od januára. Veď sa to obracia proti nám – to sme nevideli?“

„No a ten 17. november, to je úplná katastrofa. V deň taký citlivý v našich dejinách, a použiť silu! To je stonásobná politická chyba. To hovorím ja, ktorý si pamätám štyridsiaty šiesty rok. Za tú chybu zaplatíme a budeme sa z nej ešte dlho spamätávať.“

„Čo to hovoríte, súdruhovia? Vy nevidíte, kto tu určuje stratégiu a taktiku? Vy sa budete tak dlho bičovať, až z vás polezú kusy kože! A aj tak vám to nič nepomôže! Sme pod sústredeným tlakom antikomunistických síl Západu. Taká je pravda!“

„V poriadku, ale aj to je pravda, že je nás milión sedemstotisíc, a ak by len tých milión sedemstotisíc ľudí so svojimi rodinami verilo v politiku strany, ak by verili politike vedenia strany, tak nás nikto nepremôže. Samozrejme, nikto nie je taký naivný, aby nevidel silu opozície, ale prečo sme dovolili opozícii, aby ona určila miesto, čas a taktiku boja?“

„Treba kádrové zmeny, to je jediná cesta.“

„Len či už nie je neskoro!“

„Len aby sme neskončili ako na Grenade.“

„Vo vedení strany a štátu si vybavovali osobné účty, a medzitým ich obsadili Spojené štáty. Nemali by sme zabudnúť ani na situáciu, ktorá je okolo nás v ostatných štátoch. Moskva, s tou sa počítať nedá. A vynára sa aj otázka, či tu je alebo nie je kontrarevolučný pokus.“

„Prosím ťa, súdruh, čo to hovoríš! Tí študenti, veď to sú deti robotníkov, to je kontrarevolúcia?“

„No, súdruh, otázka stojí aj inak,“ nezľakol sa oslovený. „Otázka stojí takto: je u nás protisocialistická opozícia? Hlási sa a vystupuje? Sú skutočne za socializmus tí, ktorí rečnia z balkóna Melantrichu a na Václavskom námestí? A ak nie sú za socializmus, tak sú proti socializmu. A čo je proti socializmu, to nemôže byť revolučné, ale je to kontrarevolučné,“ ukončil filipiku víťazne.

Prestávka sa končila, búchali sedadlá v posluchárni, kde študenti nasávali učenie marxizmu-leninizmu. Na čelnej stene svietila červená hviezda.

Predsedajúci sa díval do sály, v rukách držal hŕbku prihlášok. „Je tu prítomný súdruh Kincl?“ pýtal sa. „Nie je? Je. Súdruh Kincl, ty ako minister vnútra, prosím ťa pekne, mohol by si zaujať zásadné stanovisko k tejto otázke, aby to bolo jasné a vysloviť sa k tomu?“

Vzrušenie a zvedavosť sprevádzali vyvolaného. Bol to vysoký húžvovitý chlap s tvárou buldočka. Na zopakovanú trojitú výzvu pristúpil k mikrofónu. Nebol rád, že sa tajné záležitosti majú pretriasať, hoci aj na uzavretom zasadaní. Nie všetko je určené pre všetky uši. No cúvnuť sa už nedalo.

„Súdružky a súdruhovia,“ začala, „tak aby sme vedeli, ako to bolo. Zhromaždenie, ktoré v podstate prebehlo, a ja môžem teda povedať a komentovať celý priebeh, nechcel by som to viac menej predlžovať. Ale bolo jednoznačné a je, a ja to doložím, že zhromaždenie, ktoré bolo na Albertove – pietny akt, a ktorý v podstate mal potom predchádzať – študenti na Vyšehrad, že vieme a poznáme a vedeli sme dopredu, že toto bude zneužité a študenti pôjdu alebo potiahnu na Václavské námestie. Je skutočnosťou ale, že formou, že si vysokoškolský výbor a mestský výbor SZM spolu s nezávislými iniciatívami dohovorili viac-menej, že prebehne tento akt v týchto priestoroch, kde bol schválený Prahou dva, a v podstate skončený, že teda tam tento akt bude ukončený. Tak, ako som uviedol, je a máme a doložíme, že v podstate tento mal pokračovať smerom na Václavské námestie. Ja musím povedať, že po konzultácii a po rozhovore so súdruhom generálnym tajomníkom i so súdruhom Štěpánom sme prijali rozhodnutie, že ak by mal tento sprievod pokračovať, že teda nedovolíme, aby došlo k narušeniu poriadku, a že nebudeme zasahovať a že iba prehradíme. A podľa vývoja situácie sa rozhodne. A súdruhovia, pokiaľ by sme toto možno neurobili, to je to, čo treba si vždy povedať. Na seba berie vždy veliteľ, že môže dôjsť k obidvom variantom. V tej prvej variante, tak ako sa udiala, že sa v podstate celý sprievod zastavil na Národnej triede, no a musí na mieste riešiť veliteľ z hľadiska rozhodnutia. Nie poručík, ale veliteľ opatrenia. A súdruh Šrougal dobre vie, že u nás nie je a existuje štáb a tento štáb v podstate rozhoduje a rieši situáciu. A táto situácia, ktorá tam vznikla, ktorá v podstate po dvojhodinových výzvach, že sa tento dav nerozišiel, tak veliteľ, a to je treba prešetriť, kto dal ten pokyn k tomu vytláčaniu a zákroku. Preto teda v tomto smere také vyšetrenie.“

Čo vlastne povedal? Kto mu rozumel?

Po skončení rokovania sa zišlo predsedníctvo strany. Navrhlo pozvať do Prahy milície. Mali v uliciach demonštrovať svoju silu. Proti sile postaviť silu. „Musíme demonštrovať, že to, čo sa deje, nemôže prejsť, že nemôže prísť ku kapitulácii,“ povedal generálny tajomník rozhodne.

Potom, unavený z nepokojného dňa, už hlboko v noci, si vo svojej vile ľahol do miestnosti bez telefónu. Nepočul jeho naliehavé vyzváňanie. Zobudil sa, až keď mu pri dverách zvonil náčelník Ľudových milícií.

„Čo mám robiť, súdruh generálny? Praha je proti príjazdu Ľudových milícií.“

Generálny tajomník stál v pyžame pri stolíku s telefónom a premýšľal. A čo má robiť on? Čo má robiť, keď mesto Praha, vedúci tajomníci obvodov sú proti? Aký význam môže mať ich príchod do Prahy?

„Kto je na ceste, nech dôjde, kto nie je na ceste, nech do Prahy nechodí,“ rozhodol šalamúnsky.

Novák odišiel, generálny si ľahol, ale dobré sny nemal. Ráno, na zasadaní Národného frontu, zase ten Novák.

„Súdruh generálny tajomník, oni tu tie milície v Prahe nechcú. Hrozia nejaké možné strety.“

„No tak, ak ich nechcú a tajomníci sú naďalej proti tomu, tak nie je možné, aby tu pôsobili. Daj pokyn, nech sa vrátia, odkiaľ prišli. Do svojich krajov.“

Tým sa celé manévre s milíciami skončili. Akurát Novák bol rozhodnutím predsedníctva ústredného výboru zo svojej funkcie uvoľnený. Nezvládol situáciu. 

(Pokračovanie)      

(Celkovo 2 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter