India nie je signatárom Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT). Dohoda, ktorá vstúpila do platnosti v roku 1968, robí z vlastníctva atómovej bomby privilégium: môže nimi disponovať len päť krajín, ktoré už v tom čase atómové zbrane mali – Británia, Francúzsko, USA, ZSSR (neskôr Rusko) a Čína – a ostatní môžu využívať jadrovú energiu len na mierové účely. Potiaľ by to malo byť v poriadku. Zložitejšia je však druhá časť – päť členov jadrového klubu sa zaviazalo na postupné odzbrojenie a to sa podľa kritikov nedeje. India preto vyhlásila tento medzinárodný režim za „nukleárny apartheid“ a odmietla ho rešpektovať. Nukleárny apartheid – jadrová izolácia Prvé testy jadrových zbraní uskutočnilo Dillí už v roku 1974, od 1998 je oficiálnou atómovou mocnosťou. Lenže jadrový program priniesol aj negatívne dôsledky. Bezprostredne po „mierovom jadrovom výbuchu“ v roku 1974 boli na krajinu uvalené globálne sankcie na dovoz štiepneho materiálu i technológie. Napriek tomu technologicky pokročila a vyrobila dostatok plutónia na viac ako 100 hlavíc. Odhaduje sa, že 20 z nich dokáže dopraviť indické letectvo, zvyšok môžu niesť rakety Agni a Prithvi. Embargo však negatívne ovplyvnilo mierové využívanie jadrovej energie. India má v súčasnosti 15 fungujúcich jadrových elektrární, sedem ďalších má byť dokončených v roku 2009. Krajina síce má vlastné zásoby uránu, nie však dostatočné. Embargo neumožňuje Indii kupovať urán na medzinárodných trhoch a to spôsobuje nedostatok paliva. Rýchlo sa rozvíjajúca indická ekonomika, s mnohými energeticky náročnými sektormi, potrebuje rozvíjať čo najviac alternatívnych zdrojov energie. Dillí tak stálo pred dilemou – buď „národná suverenita“ (definovaná v termínoch kontroly nad jadrovým vojenským potenciálom), alebo „ekonomická bezpečnosť“ (v zmysle zlep-šenia možností rozvíjať energetické zdroje). Ponuka, ktorá sa neodmieta Cestu z tejto slepej uličky Indii ponúkla dohoda o spolupráci v jadrovej oblasti s USA, ktorej detaily zverejnil prezident Bush počas návštevy Indie ešte na jar tohto roku. Výmenou za oddelenie civilného a vojenského jadrového výskumu (ktoré, koniec koncov, nikdy nemôže byť úplne „nepriepustné“) a medzinárodnú kontrolu nad časťou nukleárnych zariadení mali Spojené štáty Indii pomáhať s civilným jadrovým výskumom. A nie len USA. Austrália už oznámila, že Dillí predá urán, ak bude dohoda ratifikovaná. „Ďalšími v rade“ sú Rusko a Francúzsko, ktoré budú radi spolupracovať napríklad na vývoji spracovania tória, unikátnej technológii využívajúcej v Indii široko dostupný zdroj. India tak dostane omnoho viac ako ktorýkoľvek iný „neuznaný člen nukleárneho klubu“. Pakistan či Izrael by kvôli podobnej pozícii museli stále urobiť to isté, čo sa vyžadovalo od Juhoafrickej republiky či Brazílie – vzdať sa bezpodmienečne jadrových zbraní. Pominúc kritiku časti indickej ľavice a nacionalistickej pravice, že aj obmedzené medzinárodné inšpekcie znamenajú obetovanie národnej suverenity, je to najzásadnejšia zmena nukleárneho režimu od odsúhlasenia NPT. Pár slov o „posvätnosti zmlúv“ Zdá sa, že napriek všetkým hlasom upozorňujúcim na zvrátenú logiku politiky jadrových zbraní, ostáva atómová hlavica symbolom mocenského statusu, a teda cieľom mnohých krajín. Prijatie Indie do „jadrového klubu“, pod ktoré dáva indicko-americká dohoda de facto pečať, má byť síce obmedzené na rozvoj mierovej technológie, je však viac ako pravdepodobné, že Dillí vďaka nemu postúpi vpred aj vo vojenskej oblasti. Možno až po úroveň získania termonukleárnej bomby. Nakoniec, India by sa len riadila rovnakou zásadou ako päť jadrových mocností odmietajúcich pristúpiť k skutočnému odzbrojovaniu, ku ktorému ich zaväzuje NPT – Bismarckovým: „Žiadna krajina nie je povinná položiť svoju existenciu na oltár platnosti zmlúv“.
