Často som sa zamýšľal, čo je ľudský život. Zrejme ho človek najprv prežíva, potom, v starobe naň čoraz väčšmi spomína a napokon naňho spomínajú tí, čo ho prežili. No sú aj ľudia, ktorí sa i po smrti vracajú. Medzi nich nesporne patrí slovenský učiteľ, vlastenec, vojak hrdina Ján Nálepka. Jeho postava ma upútala ešte ako študenta. Nad našou vlasťou viseli hnedé chmáry, z rozhlasu sme počúvali duniace kroky esesmanov a Hitlerove výkriky o nadvláde nemeckého národa nad celým svetom, o chystanej vojne. Moje pokolenie i náš o desať rokov starší učiteľ Ján Nálepka premýšľali. Dať sa do chomútov ako otroci a plniť rozkazy pri vraždách iných národov, ktoré Adolf Hitler a s ním Jozef Tiso vyhlasovali za menejcenné a nepotrebné? Nálepka sa odmladi rozhodol, že nebude slúžiť vrahom vlastného národa. Umienil si, že bude bojovať proti najväčšiemu zlu na svete. Jedno, či toto zlo nosí esesácke alebo gardistické čižmy. Pokrokový učiteľ Ján Nálepka sa narodil v Smižanoch 20. septembra 1912. Učiteľský ústav zakončil v Spišskej Novej Vsi v roku 1931, potom nastúpil ako učiteľ do školy v Hornej, neskôr v Dolnej Maríkovej. Jeho ďalšie pôsobiská boli na Bielej Vode, v Stupave a Nemeckej Porube. Ako pokrokový učiteľ, sympatizujúci s masarykovským učením, neskoršie s myšlienkami socialistov, usiloval sa zdokonaliť učebné metódy. Pomáhal chudobným, zakladal detské divadelné súbory a krúžky. Takto si získal nielen žiakov, ale aj ich rodičov. V Stupave sa však proti nemu postavili vládni ľudáci, učiteľa povolali v marci 1939 na maďarský a na jeseň na poľský front. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa ako dôstojník v zálohe prihlásil na front, aby mohol prebehnúť na stranu bojovníkov proti fašizmu. V marci 1942 sa stal náčelníkom štábu a zástupcom veliteľa 101. pluku slovenskej Zaisťovacej divízie, kde okolo seba sústredil protifašisticky zmýšľajúcich dôstojníkov a vojakov a vytvoril z nich riadne organizovanú ilegálnu skupinu. Patril k pokoleniu, ktoré sa muselo tvrdo prebíjať cez lož vtedajšej spoločnosti k pravde. Vyšiel z ľudu a po celý svoj, hoci krátky, život mu slúžil. Obdivuhodná logika myslenia, smelosť srdca, horúci cit i chladná rozvaha, to všetko tvorí duchovný profil Nálepku. Učiteľské povolanie ostalo v ňom zakorenené. Repkin bolo jeho krycie meno na fronte, pod ktorým spolupracoval s miestnymi obyvateľmi a partizánmi, cítil sa medzi vojakmi ako učiteľ medzi žiakmi. Na jednej z čitateľských besied o mojom románe Vrátim sa živý prečítala učiteľka slovenského jazyka svoju prácu, v ktorej podčiarkuje pasáže z knihy, kde sa kapitán Nálepka prejavuje ako pedagóg. Vyhnaný do agresívnej vojny Nálepku vyhnali pod vlajkou slovenskej vojnovej republiky podriadenej hákovému krížu do bratovražednej vojny. Rozhodol sa použiť zbraň nepriateľa proti nemu. Vo svojom románe som chcel čo najvernejšie vykresliť jeho postavu. Išiel som po Nálepkových stopách – učiteľských i vojnových. Prehrabával som sa v rozličných dokladoch, poznal som ľudí, ktorí sa naňho pamätali a boli mu povďační, že spoznali holú pravdu o Hitlerovi a jeho spojencoch. Spoznával som bieloruské lesy, dediny a mestečká, kde sa on a jeho druhovia zdržiavali, kde sa správali tak, ako Ján hovorieval, že sa mohli materiam smelo pozrieť do očí. Nálepka, keď fašisti krok za krokom odhaľovali jeho činnosť, prešiel k partizánom, stal sa veliteľom 1. čs. partizánskeho oddielu, padol v boji o bieloruské mesto Ovruč 16. novembra 1943. Spolu s ďalšími štyrmi Slovákmi ho pochovali v miestnom parku. Na pohrebe sa zúčastnili nielen partizáni, ale aj množstvo civilného obyvateľstva oslobodeného mesta, ktorým bolo známe meno Repkin. Neskôr preniesli jeho hrob do Sadgori. Kapitán Repkin v umení Osobnosť Nálepku inšpirovala mnohých výtvarných umelcov, slovenských, českých i ukrajinských. Ľudovít Ilečko ako záložný dôstojník počas vojny navštívil jeho rodičov v Smižanoch. S Jánom sa stretol iba raz. Z portrétov je najzaujímavejšia práve jeho uhľokresba – hrdina vo vojenskej rovnošate za písacím stolom. Český sochár Otakar Kozák prispel do nálepkovskej galérie monumentálnym pomníkom hrdinu v nadživotnej veľkosti, odhaleným v roku 1954 v Spišskej Novej Vsi. Z ďalších prác treba uviesť sochy Pavla Bána a Ladislava Snopeka, obrazy Maximiliána Schurmanna, Jána Ilavského, Milana Gašpara a najmä olejomaľby, gvaše a sépie Júliusa Nemčíka, ktoré prešli mnohými výstavami u nás, na Ukrajine i v Bielorusku. Vznikli pomníky hrdinu Jiřího Květoňa a Eugena Nagya v Trnave, Jozefa Pospíšila a monumentálna jazdecká socha Jána Kulicha v Stupave, ktorú po novembri 1989 dali radní páni premiestniť z centra mestečka na nedôstojné miesto na periférii. Nálepka si získal aj srdcia hudobných skladateľov. Slovenský umelec Šimon Jurovský v spolupráci s poetkou Máriou Rázusovou-Martákovou a Zdenkom Nováčkom začal skladať operu o Jánovi Nálepkovi, ktorú však pre chorobu a smrť nedokončil. Milan Novák, vedúci Vojenského umeleckého súboru kpt. Jána Nálepku zložil Dumku o Nálepkovi pre tenor, baryton, mužský zbor a orchester. Slová k nej napísal Milan Ferko. Zdenko Mikula využil báseň Jána Chovanca na skladbu Pieseň o Nálepkovi. Ladislav Holoubek spolu s Jarkom Elenom vytvoril dielo pre mužský zbor Pochod kapitána Nálepku. Okrem viacerých ukrajinských i ruských skladateľov siahol po tejto téme slovenský umelec Rudolf Macudzinski. V novembri roku 1956 sa stretol s Júliusom Nemčíkom na jeho výstave a zhudobnil maliarove obrazy venované Nálepkovi. Nálepkov portrét a jeho život zaznamenávajú ukrajinskí a bieloruskí autori vo svojich pamätiach. Spomedzi nich je najvýznamnejšia kniha Alexandra N. Saburova Tajomný kapitán. Prvé knihy o hrdinovi vyšli z pera jeho spolubojovníkov Viliama Šalgoviča a Františka Petra Prišli z východu a Kapitán Repkin odchádza. Treba spomenúť aj báseň Eleny Čepčekovej a knihu memoárov jeho brata Jozefa. Stála inšpirácia Podľa románu Vrátim sa živý nakrútil roku 1966 rovnomenný televízny film režisér Andrej Lettrich. Úlohy kapitána sa zmocnil Elo Romančík, ďalej v ňom hrali František Zvarík, Oldo Hlaváček, Slavo Záhradník, Mária Kráľovičová a iní. Na túto knihu nadviazal i celovečerný hraný film Zajtra bude neskoro, nakrútený podľa scenára môjho a bieloruského dramatika Anatolija Delenika v slovensko-bieloruskej koprodukcii v roku 1973. Režisérmi boli Martin Ťapák a Alexander Karpov. Milana Kňažku za hlavnú postavu odmenili Zlatým slnkom na XI. filmovom festivale v Trutnove. Hlavné roly ďalej hrali Oldo Hlaváček, Michal Dočolomanský, Jozef Budský, Mikuláš Huba, Juraj Sarvaš, Ivan Rajniak, Anton Mrvečka, Nonna Mordaková, Jevgenija Vetlová, Fiodor Šmakov, Uldia Lieldidž a Viktor Sramčenko. V roku 1972 uviedol Slovenský rozhlas v Košiciach hru I. Nazarova a A. Žarnikova Poď a podaj ruku, priateľ v réžii Andreja Medveca. Divadelnú drámu o Nálepkovi, hranú v Žitomíre a Plovdive, napísala ruská autorka Inna Saburovová. Netreba zabudnúť ani na dokumentárny film režiséra Jána Beera z roku 1957 Kapitán Nálepka, ktorý sa pridŕža autentických záberov o pôsobení hrdinu na Ukrajine. Jánove slová matke pri rozlúčke, keď išiel na front, že sa vráti živý, sa naplnili. Vrátil sa živý nielen v spomienkach ľudí, ale aj v prejavoch umeleckých diel. Nálepka môže aj dnes slúžiť ako neobyčajne čestný a odvážny človek, bojujúci za svoj národ proti bezpráviu. Ako úprimný vlastenec by bol určite bojoval proti všetkému zlému, čo sa vyskytlo na ceste našej spoločnosti do dnešných dní. Dal národu to najdrahšie – svoj život, no životom prekonal vlastnú smrť.
