Politici a bádatelia v oblasti politického správania často spoločne podliehajú ilúzii, že väčšinu občanov možno charakterizovať pojmom homo politicus a že voľby, či už parlamentné alebo prezidentské, sú procedúrou, ktorá všetkých vzrušuje. Nie je to tak nikde a najmä nie v Poľsku. Na voľbách sa systematicky zúčastňuje asi tretina občanov. V oblasti politiky je však málo udalostí, ktoré by boli zaujímavejšie a vzbudzovali väčšiu pozornosť ako voľby. Jedného dňa sa milióny ľudí vyberú k volebným urnám, pričom tomuto dňu predchádza mnohoetapové predstavenie predvolebnej kampane. Počas nej sa strany a kandidáti pokúšajú presvedčiť občanov, ako veľmi budú brániť ich záujmy, akou peknou sa stane krajina, keď ich voliči poveria vládou. Pri tom sa používajú techniky prevzaté zo sveta komerčnej reklamy. Politik vystupuje v úlohe nástroja, ktorý manipuluje s príjemnými či prežitými hodnotami podobne ako iné nástroje používané v politike. Spojenie predvolebnej kampane s celou takouto maškarádou znemožňuje vybadať a pochopiť, o čo vlastne v určitých voľbách ide, aké činitele spôsobujú, že ľudia hlasujú za konkrétnu stranu či určitého politika, prečo sa vôbec namáhajú ísť k volebným urnám a čo všetko z toho vplýva na pomery v krajine a v nej žijúcich občanov. To sú kľúčové otázky sociológie politiky a jej subdisciplíny pod názvom volebná sociológia či sociológia volieb. V centre jej záujmu sa nachádza volebné správanie, čiže – v širšom význame slova – súhrn celého správania občanov v súvislosti s volebným procesom. Pojem obsahuje viac ako len akty rôzneho druhu: prijatie volebného rozhodnutia a jeho obsah, rovnako hlasovanie i neprítomnosť na hlasovaní, záujem o voľby, účasť na volebnej kampani, či aj úplná pasivita. Stručný prehľad poľských volieb Súčasné dejiny volieb v Poľsku sa začali v roku 1989, keď boli po aprílových rokovaniach pri okrúhlom stole vyhlásené voľby do Sejmu i novovytvoreného Senátu, ktoré sa mali konať 4. júna toho istého roku. Ešte nespĺňali všetky kritériá slobodných volieb (napríklad obmedzenie konkurencie pri voľbách do Senátu), ale aj tak umožňovali slobodné vyjadrenie politických preferencií občianstva, čo nebolo možné počas nadvlády Poľskej zjednotenej robotníckej strany, ale aj v posledných rokoch druhej Rzeczy pospolitej (v Poľsku pred druhou svetovou vojnou – poznámka prekladateľa). Tieto voľby si zasluhujú podrobný výklad, pretože išlo o tzv. critical elections, kritické voľby. K takýmto kritickým voľbám dochádza v osobitných historických momentoch, ako sú hlboké spoločenské otrasy, pády autoritatívnych režimov, prehrané vojny, kompromitácia politických elít a pod. Ich znakom je negácia dovtedajšieho sociopolitického delenia spoločnosti. Voľby sa takto stávajú manifestáciou prevažujúcej politickej klímy, politickým nástrojom a v nich prejavené preferencie nemajú veľa spoločného s charakteristikami spoločenského postavenia voličov, programami strán a kandidátov, udalosťami volebnej kampane. To platilo aj pre parlamentné voľby v roku 1989, v ktorých sa zväčša hlasovalo za odstránenie starého režimu a nie za Solidaritu či proti Poľskej zjednotenej robotníckej strane. Kandidáti Občianskeho výboru Solidarity vo voľbách do stočlenného Senátu (úplne slobodných) získali 99 miest a väčšinu 64 percent hlasov. Ani jeden kandidát Poľskej zjednotenej robotníckej strany nezískal mandát do Senátu a tejto strane sa podarilo vo voľbách získať okolo 25 percent hlasov. Vo voľbách do Sejmu z celkového počtu 161 mandátov, ktoré získala Solidarita, ich 160 bolo v prvom kole. Keď išlo o mandáty, ktoré bolo možné voliť vo voľnej súťaži, tak sa Solidarite podarilo sústrediť okolo 70 percent hlasov. Hoci na základe dohody pri Okrúhlom stole mala Poľská zjednotená robotnícka strana spolu s koaličnými spojencami (Demokratická strana a Ľudová strana) zaistenú väčšinu v Sejme, po voľbách došlo k zániku tejto koalície a v strednej Európe sa vytvorila po dlhom čase prvá nekomunistická vláda, na ktorej čele stál Tadeusz Mazowiecki. Parlamentné voľby v rokoch 1991 – 2001: výsledky a aktéri Nasledujúce parlamentné voľby (predčasné) sa konali 27. októbra 1991. Sprevádzalo ich zavedenie nových volebných pravidiel a systému pomerného zastúpenia, ktorý odstránil bývalé obmedzenia slobodnej konkurencie. Politická situácia už bola celkom iná ako bezprostredne po voľbách v roku 1989. Rozpadol sa tábor Solidarity, Poľská zjednotená robotnícka strana sa sama rozpustila a na jej ruinách vyrástla Poľská strana demokratickej ľavice (SLD). Politické strany sa ťažko formovali a veľa z nich malo iba krátky život. Vďaka pravidlám, ktoré dávali šancu získať poslanecké mandáty aj neveľkým zoskupeniam (neexistovali zákonné hranice pre minimálny počet hlasov na získanie mandátu a prepočet hlasov na mandáty bol krajne proporcionalistický), voľby v roku 1991 viedli k ďalšiemu rozdrobeniu systému politických strán. Svojich predstaviteľov do Sejmu dostalo až 24 volebných zoskupení a vyjadrením frakcionalizácie parlamentu bol fakt, že sumácia počtu hlasov prvých štyroch volebných zoskupení nezodpovedala počtu mandátov. Pod nátlakom niektorých menších zoskupení vládu pod vedením Jana Olsiewszkého vytvorila koalícia piatich strán, ktorej členmi sa však nestali dve víťazné zoskupenia. Nebolo preto nič zvláštne, že mala krátke trvanie (padla v júni 1992, nová vláda sa vytvorila v júli pod vedením H. Suchockej) a parlament nevydržal celé volebné obdobie. Po dvoch rokoch došlo k predčasným voľbám. Predčasné voľby vypísal prezident Walęsa na 19. septembra 1993 potom, čo Sejm vyslovil vláde Hanny Suchockej nedôveru. Znova sa zmenili volebné pravidlá. Zaviedla sa tzv. metóda d´Hondta, výhodnejšia pre strany, ktoré získali viac voličských hlasov a (čo je dôležitejšie) stanovila sa zásada, že mandáty mohli dostať iba tie strany, ktoré získali na celoštátnej úrovni aspoň 5 percent (v prípade koalícií bolo kvórum 8 percent). To malo mimoriadne vážne následky. Voľby vyhrala SLD (postkomunisti), ktorá získala 20,4 percenta hlasov a na druhom mieste bola Poľská ľudová strana (PSL) s vyše 15,4 percenta. „Zmarených“ hlasov, t.j. tých, ktoré dali voliči stranám, ktoré neprekročili hranicu 5 percent, bolo až 34 percent. To spôsobilo, že prémia pre víťazov bola mohutná – SLD i PSL tak spolu získali takmer 66 percent mandátov. Znova sa potvrdila dôležitá téza politológie, ktorú politici predtým ignorovali, a to, že inštitucionálne činitele, medzi ktorými sú najdôležitejšie volebné pravidlá, bezprostredne vplývajú na volebné správanie i volebné výsledky. Nezávisle od toho znamenali tieto voľby zásadný zvrat v politických preferenciách poľskej spoločnosti, víťazmi sa stali tie politické strany, ktorých existencia korenila ešte v časoch Poľskej ľudovej republiky. Tie utvorili vládu najprv pod vedením Waldemara Pawlaka, neskôr Józefa Oleksyho či Włodmierza Cimoszewica. Následné voľby, ktoré sa konali 21. septembra 1997 (a v tretej Poľskej republike sa to stalo po prvý raz), priniesli ďalší politický zvrat. Podarilo sa skonsolidovať tábor prívržencov Solidarity, ktorí sa zjednotili do AWS (Volebnej akcie Solidarity). Ako víťaz volieb získala AWS 34 percent hlasov a v koalícii s Úniou slobody vytvorila vládu pod vedením Jerzyho Buzeka. V prípade týchto volieb nebol presun voličských sympatií až taký radikálny a hoci SLD utrpela neúspech, neodrazilo sa to na preferenciách, tie naopak o niečo vzrástli. Po voľbách sa tvrdilo, že už nastúpila inštitucionalizácia straníckeho systému, tak ako sa stabilizovali preferencie, a preto sa budú zamieňať vlády vytvárané dvoma hlavnými blokmi, situácia sa bude podobať na tú, ktorú možno pozorovať v mnohých vyspelých demokratických štátoch. K tomu však nedošlo a nespôsobili to nejaké vrtošivé nálady poľských voličov. Napokon štvrté slobodné voľby (piate od začiatku transformácie), ktoré sa konali 23. septembra 2001, znova priniesli zásadnú politickú zmenu. Ako sa dalo čakať, vyhrala ich koalícia SLD-UP, ktorá získala vyše 41 percent hlasov. V tejto koalícii bola výrazne dominujúcou silou SLD, ktorá sa transformovala v roku 1999 do homogénnej strany. Bezprecedentný bol výsledok – porážka dovtedy vládnucej AWS. Zoskupenia, ktoré po nej ostali, neprekročili volebným zákonom určené kvórum. Je však viac ako isté, že ak by pred voľbami nebolo došlo z iniciatívy AWS k zmene volebných pravidiel, tak by získala prémie za víťazstvo (d´Hondtova metóda bola zamenená metódou Sainta-Laguea, prvá dávala prednosť vo volebných krajoch, druhá v celoštátnom meradle). Politickým nóvom bola účasť Sebaobrany v parlamente. Išlo o radikálnu stranu pod vedením Andrzeja Leppera, ktorá sa po rokoch neúspechov presunula do parlamentu z okraja politickej scény. Mohutnú porážku utrpela Únia slobody, oslabená rozkolom, ktorý vyvolali činitelia spojení s bývalým Liberálno-demokratickým kongresom. Utvorila sa skupina na čele s Andrzejom Olechowskim. Tá spolu so skupinou, ktorá sa odtrhla od AWS a na jej čele stál Maciej Plażyńsky, vytvorila novú formáciu Občiansku platformu. Vo voľbách získali 12,7 percent hlasov, čo potvrdilo, aký majú liberáli medzi voličstvom vplyv. Vládu pod vedením Leszka Millera vytvorila koalícia SLD-UP a PSL. Prezidentské voľby Prezidentské voľby vyvolávali v spoločnosti od počiatku značné emócie, hoci, ak by sme brali do úvahy reálne prezidentské právomoci, parlamentné voľby by mali mať oveľa väčší význam. Prvým prezidentom po zmene spoločenského systému v Poľsku ostal Wojciech Jaruzelski, no do úradu sa nedostal na základe priamej voľby obyvateľmi, ale na základe hlasovania v Národnom zhromaždení, a to vďaka vedeniu Solidarity, ktoré chcelo dodržať dohody dosiahnuté na rokovaniach pri Okrúhlom stole. Pod nátlakom parlamentu, ale aj verejnej mienky, sa Wojciech Jaruzelski rozhodol podať demisiu. Preto sa 25. novembra 1990 konalo prvé kolo prezidentských volieb. V ich prvom kole však nebol pozoruhodný úspech Lecha Walęsu, ale porážka Tadeusza Mazowieckého, úradujúceho predsedu vlády, v konfrontácii so Stanislawom Tymińským, podnikateľom z Kanady, ktorého predtým nik nepoznal. V druhom kole bolo jasné, že Walęsa zvíťazí nad Tymińským. Voľby v roku 1990 v dostatočnej miere preukázali rozpad tzv. tábora Solidarity a zároveň ukázali nárast spoločenského protestu proti realizovaným reformám. Tieto protestné hlasy získal predovšetkým Tymiński, ale aj štvrtý kandidát Cimosiewicz. Určitú časť protivládne (no nie proti Solidarite ) zameraných voličov získal aj Walęsa, ktorému sa načas (pod heslom „Nového začiatku“) podarilo získať voličov šokovaných prvou etapou transformácie. Ďalšie prezidentské voľby v roku 1994, v ktorých sa o post hlavy štátu uchádzalo 18 kandidátov, sa konali v znamení súboja medzi Lechom Walęsom a Aleksandrom Kwaśniewskim. V počiatočnej fáze mal v prieskumoch verejnej mienky Walęsa nižšie preferencie ako dvaja ďalší kandidáti z tábora bývalej Solidarity Hanna Gronkiewiczová-Waltzová a Jacek Kuroń, ale už mesiac pred prvým kolom prezidentských volieb, ktoré sa malo konať 5. novembra, Walęsa značne viedol nad svojimi rivalmi. Volebná kampaň bola veľmi ostrá, plná osobných útokov, s dvoma televíznymi debatami organizovanými podľa amerického vzoru, ktoré mali veľmi vysokú sledovanosť. Debaty výrazne vyhral Kwaśniewski. Walęsa sa usiloval získať tradicionalisticky a antikomunisticky zamerané voličstvo, na čo mu Kwaśniewski odpovedal heslom „Voľme budúcnosť“. Voľby sa konali počas zrýchľovania rastu ekonomiky, čo Kwaśniewski využil ako líder vládnej SDL. Prvé kolo prezidentských volieb vyhral s miernym náskokom a v druhom kole (19. novembra) svoju prevahu o niečo zvýšil. Voľby v roku 1995 oživili delenie, na politickej scéne i medzi voličmi, na tábor postsolidaritný a postpeerelovský (postkomunistický). Tretie prezidentské voľby v roku 2000 mali celkom iný charakter než predošlé. Od samotného začiatku bol predurčeným favoritom Aleksander Kwaśniewski. Tešil sa veľkej popularite v prieskumoch verejnej mienky, na čom mal svoj podiel koaličný štýl vedenia zastávania prezidentskej funkcie. Jeho najvážnejšími protikandidátmi boli Marian Krzaklewski, líder AWS a NSZZ – Solidarita a Andrzej Olechowski, nezávislý kandidát s výrazne liberálnou orientáciou. V prospech Krzaklewského pôsobila rýchlo sa zhoršujúca hospodárska situácia a neexistencia žiadnej kompromitácie, keď bola AWS vo vláde. Predmetom politickej debaty už neboli účty s komunizmom, hoci sa minulosť v karikatúrnej forme vracala vo forme obvinení pred lustračným súdom, pred ktorý stavali niektorých kandidátov. Debata, ako nikdy predtým, bola úplne jalová. Výraznejšie názory prezentovali iba niektorí marginálni kandidáti. Zaniklo delenie na kandidátov postsolidaritných a postkomunistických. Voľby už v prvom kole vyhral Aleksander Kwaśniewski, čo sa vo svete zriedka podarilo v systéme vyžadujúcom absolútnu dokonalosť. Porážka Mariana Krzaklewského, dokonca v konfrontácii s Olechowskim, prispela k erózii AWS. Uverejnené v mesačníku Polityka polska Preložil Peter Greguš Dokončenie v budúcom čísle
