Zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele je ďalším príkladom neľudskosti a bezohľadnosti súčasnej vlády. A tiež toho, ako sa vláda v rámci tzv. reformy verejnej správy zbavuje zodpovednosti na úkor samospráv. Tie varovali, prosili, žiadali a navrhovali, aby sa zákon zmenil, lebo v tejto podobe ho mestá a obce nebudú schopné vykonávať. A keďže ide o deti, ktoré vyrastajú v nefungujúcich rodinách, bolo to nanajvýš vážne varovanie. Ako mnoho iných, aj toto sa minulo účinku. Vláda rozhodujúce námietky samospráv nezohľadnila a rovnako sa zachoval aj parlament. A tak miestne samosprávy „získali“ nové „originálne“ zodpovednosti. To znamená, že financovať ich musia z vlastných rozpočtov, lebo štát im na ne nedá ani korunu. Pritom nejde o maličkosť. Ako-tak sa ministerstvu práce podarilo odhadnúť, koľko bude stáť v najbližších rokoch cestovné rodičov za deťmi do detských domovov. Nijaké prepočty však už neposkytlo pre povinnosť „poskytovať príspevok na tvorbu úspor dieťaťa, ak je v detskom domove“. A vypočítať, čo môže stáť povinnosť „finančne podporovať úpravu a obnovu rodinných pomerov dieťaťa,“ by si netrúfol ani David Copperfield. Ak by toto všetko naozaj malo fungovať, obce a mestá by potrebovali aj ďalšie stovky miliónov korún a stovky pracovníkov. Lebo „upraviť a obnoviť“ pomery v problémových rodinách si vyžaduje každodennú spoluprácu a pomoc. Pritom sociológovia a psychológovia varujú, že za stále väčším počtom rozvrátených „rodinných pomerov“ je nezamestnanosť alebo nízke zárobky a z toho plynúca chudoba a vylučovanie z „normálneho“ života (kultúra, šport, záľuby, dovolenka). Ministra Ľudovíta Kaníka ani vládu Mikuláša Dzurindu to, pravdaže, netrápi. Oni sa teraz sústreďujú na naháňanie voličských hlasov. Problémy týraných a zanedbaných detí musia ísť bokom. Aspoň pokiaľ deti nezískajú volebné právo.
