Výnimočné miesto vo vojnách majú vojvodcovia, ktorí vedú ozbrojené sily štátu alebo ich veľké formácie. Ide o talentovaných ľudí, ktorí ovládajú prípravu a vedenie veľkých bojových akcií – vojenských operácií, vojnových ťažení a pod. Za atribúty vojvodcu sa považujú nielen veliteľské (vodcovské) vlastnosti, ale aj tvorivosť a intuícia, ktoré sa prejavujú v schopnosti predvídať vývoj udalostí v bitkách (predovšetkým ťahy nepriateľa) a v daných podmienkach vedia čo najlepšie využiť sily a prostriedky ako aj priestor (terén) na víťazstvo.
V druhej svetovej vojne bolo pôsobenie vojvodcov podmienené okrem potreby vedenia veľkých más vojakov aj rozsiahlym nasadením nových zbraní (najmä tankov a letectva). Okrem toho mala vojna totálny charakter, ktorý vytváral na vojvodcov výrazný celospoločenský tlak, lebo výsledky ich veľkých bojových akcií sa viac prejavili aj v zápolí – ekonomike bojujúcich štátov a živote obyvateľstva. Nové požiadavky pôsobili aj na konanie politického vedenia bojujúcich štátov a ich postoj k výsledkom činnosti vojvodcov.
O Veľkej vlasteneckej vojne ZSSR a jej hodnotení
Vzhľadom na rozsah druhej svetovej vojny, ktorej koniec v Európe pred 75 rokmi si v súčasnosti pripomíname, sa zameriame len na Veľkú vlasteneckú vojnu Sovietskeho zväzu a vojvodcov v nej. Vojvodcovia pôsobili aj na ďalších bojiskách vojny, najmä v západnej Európe, severnej Afrike a vo viacerých regiónoch Ázie.
Nebudeme sa zaoberať celkovým vývojom Veľkej vlasteneckej vojny, ktorá trvala od 22. júna 1942 do 9. mája 1945. Nešlo však „len“ o vojnu Sovietskeho zväzu s Nemeckom a jeho veľmi rôznorodými spojencami (Fínskom, Chorvátskom, Maďarskom, Rumunskom, Slovenskom a Talianskom), ale o predovšetkým o prežitie štátu – vlasti. Ohrozené boli základy existencie celého ZSSR, čo kládlo mimoriadne nároky nielen na ozbrojené sily a ich velenie, ale aj na vedenie štátu a všetko obyvateľstvo.
Zdôrazníme, že ZSSR mal rozhodujúci podiel na porážke nacistického Nemecka. Všetky pokusy vysvetľovať vojnu ináč, prepisovať jej výsledky a akokoľvek znevažovať úlohu Sovietskeho zväzu a jeho ozbrojených síl, predstavujú prejav neúcty k faktom, ale sú aj prejavom politickej ignorancie i úbohého nízkeho ľudského chrapúnstva.
Vojna spôsobila sovietskemu obyvateľstva nespočítateľné tragédie, materiálne škody a obete na životoch. Nesmie sa preto zabudnúť na krutosti, ktoré spôsobil zákerný útok nacistického Nemecka a jeho spojencov (napr. mimoriadne surovo sa na obsadenom území správali maďarskí vojaci). Rozhodne treba odsúdiť akúkoľvek glorifikáciu nacistov, príslušníkov SS a spolupráce s nemeckými agresormi, ktorá sa dnes ako súčasť rusofóbie objavuje najmä na Ukrajine a v Pobaltí, ale aj inde.
Vojvodcovia Veľkej vlasteneckej vojny – velitelia frontov
Vzhľadom na to, že neexistuje všeobecne prijaté hľadisko, koho vlastne označiť za vojvodcu, zvolíme formálne kritérium. Zaradíme medzi nich maršalov a generálov, ktorí v tejto vojne velili frontom. Považujeme za potrebné doplniť tri súvislosti ich činnosti.
Prvou je, že nie zo všetkých veliteľov frontov sa stali úspešní vojvodcovia – víťazi. Aj na týchto postoch dochádza k neúplnému pohľadu, podceneniu situácie, omylom, zlyhaniam (čo sa vojvodcovi nikdy neodpúšťa) i porážkam, ale skutoční vojvodcovia aj po neúspechu v jednej bitke nachádzajú sily na dosiahnutie víťazstva v ďalšej. Nie náhodou sa v sovietskej terminológii používal aj pojem vojenské umenie – ako jednoty teórie a praxe prípravy a vedenia vojenských operácií na zemi aj na mori. Jeho súčasť tvorili stratégia (dnes je toto slovo dehonestované tým, čo všetko sa označuje za stratégiu a strategické nielen vo vojenskej oblasti), operačné umenie a taktika.
Druhou je to, že front je aj veľkou sociálnou organizáciou, ktorú jej vodca ovplyvňuje oveľa viac ako v bežnom, mierovom živote. Od vojvodcov sa vyžadovalo okrem individuálnych vlastností aj pevné, neochvejné vedenie štábu, veliteľov na nižších stupňoch a más vojakov, efektívne využívanie zverených síl a prostriedkov v rýchlo sa meniacej situácii, v ktorej bol spravidla nedostatok informácií. Ani v najťažších chvíľach nesmeli strácať vieru vo víťazstvo a museli tak pôsobiť aj na svojich podriadených.
Treťou je to, že vo v tejto vojne fronty boli síce relatívnou samostatnou časťou bojujúcich ozbrojených síl, ale plnili úlohy, ktoré im určoval generálny štáb Červenej armády a vojenského námorníctva (ďalej len ČA) a Hlavný stan najvyššieho velenia (vytvorený 23. júna 1941). Mnohé z operácii vykonávali spoločne viaceré fronty, pričom ich činnosť spravidla koordinoval niekto z najvyššieho stupňa velenia. Pri príprave mnohých operácií najmä na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny dochádzalo aj k enormnému časovému tlaku. Bezprostrednú zodpovednosť za výsledky operácií však niesli velitelia frontov.
Ospravedlňujeme sa čitateľovi za mnoho faktov a mien, ale za každým človekom sa skrýva zložitý osud a viacerí z nich položili vo vojne to najcennejšie, čo človek má – svoj život. Nepôjde len o úzke odborné vojenské posúdenie konania vojvodcov, ale aj o pripomenutie toho, že špecificky prispeli k porážke agresora a vynaložili na to všetky svoje sily, ktoré sa zdali až „nadľudskými“.
Stručne o fronte ako prvku vojenskej organizácie bojujúcich ozbrojených síl
Fronty v sovietskej terminológii predstavovali najväčšie (najvyššie) operačno-strategické zoskupenia vojsk na uskutočnenie strategických operácií (obranných i útočných). Nebolo jednoznačne určené, aká má byť veľkosť (zloženie) tohto zoskupenia, ale spravidla išlo o niekoľko vševojskových armád (neskôr aj jednu až dve tankové armády), leteckú armádu, zložky protivzdušnej obrany, delostrelectvo a ďalšie zväzky a útvary druhov vojsk a špeciálnych vojsk. Boli v nich desiatky tisíc vojakov.
V historických sovietskych prameňoch sa objavuje pri charakteristikách frontov aj ich vedenie, do ktorého sa okrem veliteľa zaraďoval aj náčelník štábu a člen Vojenskej rady (spravidla išlo o nevojaka – politického predstaviteľa zo štátnych a straníckych kruhov). Teda aj v podmienkach nedeliteľnej veliteľskej právomoci pôsobili niektoré prvky kolektívneho vedenia, ktoré malo podporovať rozhodnutia, ale mohlo prinášať aj protirečenia.
Po začiatku Veľkej vlasteneckej vojny sa vytvorili aj hlavné velenia vojsk smerov, ktoré boli prechodným orgánom strategického velenia medzi Hlavným stanom najvyššieho velenia a frontami a spravidla riadili niekoľko frontov. Hlavné velenia pôsobili na štyroch smeroch: západnom, severozápadnom, juhozápadnom a severokaukazskom. Ich činnosť sa ukončila v júni 1942.
Doplníme, že na Západe sa na ruský pojem front používa označenie skupina armád (anglicky Armygroup). V nemeckej terminológii počas druhej svetovej vojny to boli Heeresgruppe.
Fronty a ich velitelia na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny
Pred začiatkom vojny boli vojská ZSSR organizačne usporiadané vo vojenských okruhoch, popr. osobitných vojenských okruhoch, ktoré boli doplnené aj niektorými ďalšími špeciálnymi prvkami. V roku 1941 bolo v ZSSR celkom 17 vojenských okruhov. Prvá vlna útoku nemeckých agresorov a ich spojencov sa bezprostredne dotkla piatich vojenských okruhov, ktoré sa nachádzali na západných hraniciach a reorganizovali sa na fronty. Na front sa reorganizoval aj Ďalekovýchodný okruh, ale tam sa až do leta 1945 nebojovalo.
Situácia v prvom období vojny (do novembra 1942) sa vyvíjala pre Červenú armádu veľmi nepriaznivo. Nemecké vojská využili moment prekvapenia a dokázali na smeroch svojich hlavných úderov vytvoriť viacnásobnú presilu nad napadnutými sovietskymi silami. V bojoch na všetkých frontoch ČA v tvrdých bojoch ustupovala za cenu obrovských strát a utrpela viaceré porážky. Po začiatku bitky o Moskvu koncom septembra (nemecký poľný maršal F. von Bock 26. septembra podpísal rozkaz o začiatku útoku skupiny armád Stred na Moskvu) sa však začalo ukazovať, že hitlerovská predstava Blitzkriegu sa nesplní. Hitler spupne počítal s tým, že 7. novembra na deň výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie sa uskutoční v Moskve na Červenom námestí nemecká vojenská prehliadka. Nakoniec bitka o Moskvu však znamenala úspech ČA.
Nebudeme opisovať prvé dni a týždne Veľkej vlasteneckej vojny, ale na osudoch veliteľov týchto frontov možno ukázať na mimoriadnu protirečivosť až neprehľadnosť vedenia bojov, ako aj vrtkavosť pôsobenia vojvodcov a ich osudu. Do zoznamu doplníme aj všetkých veliteľov týchto piatich frontov, ktorí ich viedli do konca roku 1941.
V Pobaltí velil Severozápadnému frontu, vytvorenému 22. júna, generálplukovník Fjodor Kuznecov (*1898). Bol však už 5. júla nahradený generálmajorom Pjotrom Sobennikom (*1894), ktorý bol pre neúspechy odvolaný 23. augusta. Za veliteľa frontu bol menovaný generálporučík Pavel Kuročkin (*1900). Front existoval do 20. novembra 1943, kedy bol rozpustený.
Západnému frontu, ktorý sa vytvoril 22. júna, velil generál armády Dmitrij Pavlov (*1897), ktorý za účasť v občianskej vojne v Španielsku obdržal titul Hrdinu ZSSR. 30. júna bol odvolaný z funkcie a 2. júla vymenovaný za zástupcu veliteľa frontu. 4. júla ho uväznili a obvinili z osobnej zbabelosti, dezorganizácie pri velení vojskám a svojvoľného opustenia strategických priestorov. 22. júla bol odsúdený na trest smrti zastrelením, ktorý bol v ten deň aj vykonaný. V roku 1957 bol rehabilitovaný. Veliteľom frontu sa stal maršal ZSSR Semjon Timošenko (do 2. do 19. júla a znovu od 30. júla do 20. septembra), Hrdina ZSSR za velenie v Zimnej vojne s Fínskom.. Od 19. do 30. júla velil frontu generálporučík Andrej Jerjomenko (*1892). V septembri sa stal veliteľom frontu generálplukovník Ivan Konev (*1897), ale už od 10. októbra funkciu zastával generál armády Georgij Žukov (*1896) – Hrdina ZSSR za vedenie operácií v bojoch s Japonskom na Chalchyn-gole na Ďalekom východe. Tento front stál priamo na ceste k Moskve a venovala sa mu mimoriadna pozornosť, čo cítiť aj na zmenách jeho veliteľov. Západný front existoval do 24. apríla 1944, kedy bol reorganizovaný na 3. Bieloruský front.
Na čele Juhozápadného frontu stál generálplukovník Michail Kirponos (*1892), takisto Hrdina ZSSR, ktorý titul obdržal za úspešné velenie 70. streleckej divízii v Zimnej vojne s Fínskom. Vojská frontu sa dostali do obkľúčenia a štáb frontu sa pokúsil prebiť z obkľúčenia, pričom za neobjasnených okolností M. Kirponos zahynul. 2, júla bol vymenovaný za veliteľa frontu maršal ZSSR Semjon Timošenko (*1895). Front existoval do 12. júla 1942, kedy bol reorganizovaný na Stalingradský front. Časť jeho síl prešla do Južného frontu (prvého formovania).
Severný front bol vytvorený 24. júna a velil mu generálporučík Markian Popov (*1904). Od 23. augusta bol front rozdelený na Leningradský a Karelský. J. Stalin však pochyboval, či si M. Popov, ktorý sa stal veliteľom Leningradského frontu, dobre plní svoje povinnosti a 5. septembra ho nahradil maršal ZSSR Kliment Vorošilov (*1881 – v rokoch 1925 – 1940 ľudový komisár obrany), ktorý však vo funkcii pôsobil len niekoľko dní. 14. septembra bol za veliteľa frontu ustanovený generál armády Georgij Žukov. Toho po necelom mesiaci 10. októbra vymenil generálmajor Ivan Fedjuninskij (*1900), ktorého ešte v tom mesiaci vymenil generálporučík Michajl Chozin (*1896). Tento výpočet meniacich sa veliteľov naznačuje význam, ktorý sa prikladal aj obrane Leningradu (známa je hrdinská blokáda Leningradu od 8. septembra 1941 do 27. januára 1944). Leningradský front existoval do konca vojny, do reorganizácie v júli 1945.
Piatemu frontu – Južnému, vytvorenému 25. júna, velil generál armády Ivan Tjulenev (*1892). Aj voči jeho veleniu mal J. Stalin výhrady, ale z funkcie ho neodvolali. 26. augusta bol ťažko ranený. Za veliteľa frontu bol menovaný generálporučík Dmitrij Rjabyšev (*1894), ktorý bol z funkcie odvolaný po neúspechoch 5. októbra 1941. Nahradil ho generálplukovník Jakov Čerevičenko (*1894). Front bol rozpustený 12. júla 1942.
Z prvých piatich veliteľov frontov teda prežili len traja. Všetci boli neskôr vymenovaní do rôznych vysokých veliteľských funkcií, ale najvyššiu vojenskú hodnosť maršala ZSSR nezískal z nich nikto.
M. Popov bol povýšený v apríli 1943 na generálplukovníka a v auguste 1943 na generála armády, ale v apríli 1944 mu bola hodnosť znížená na generálplukovníka (v roku 1953 znovu povýšený na generála armády). Bol veliteľom viacerých frontov (Stepného, Brjanského, Pobaltského a 2. Pobaltského, ale v apríli 1944 bol z funkcie odvolaný a znížila sa mu hodnosť). V máji 1965 dostal titul Hrdinu ZSSR.
I. Tjulenev do konca vojenskej služby zostal v hodnosti generála armády. Taktiež velil frontu – Zakauzskému (druhýkrát sformovanému od mája 1942 do mája 1945). V roku 1978 dostal titul Hrdinu ZSSR a v tom roku aj zomrel.
F. Kuznecov bol vymenovaný ešte raz za veliteľa frontu, ale potom už len do funkcií zástupcu veliteľa frontu. Do konca svojej vojenskej služby zostal v hodnosti generálplukovníka.
Ďalšie fronty v prvom období Veľkej vlasteneckej vojny
V bojoch v prvom období veľkej vojny sa v bojoch s agresorskými vojskami, ktoré prenikli do vnútrozemia ZSSR, vytvárali ďalšie fronty. Uvedieme zoznam nových, resp. reorganizovaných frontov v tomto období. Niektoré pôsobili len niekoľko dní, čo naznačuje, že vzhľadom na meniacu (spravidla aj zhoršujúcu) sa situáciu dochádzalo k hektickému premiestňovaniu síl s úmyslom zlepšiť pozíciu vojsk. V európskej časti ZSSR chronologicky išlo o fronty (uvádzame aj deň vytvorenia frontu, jeho prvého veliteľa a deň ukončenia jeho pôsobenia).
24. 7. 1941 – Stredný front (veliteľ generálplukovník Fjodor Kuznecov) – pôsobil do 25. 8. 1941.
30. 7. 1941 – Záložný front (veliteľ generál armády Georgij Žukov) – pôsobil do 10. 10. 1941.
16. 8. 1941 – Brjanský front (veliteľ generálporučík Andrej Jerjomenko) – pôsobil do 10. 11. 1941.
23. 8. 1941 – Karelský front (veliteľ generálporučík Valerian Frolov, *1895) – pôsobil do 15. 11. 1944.
23. 8. 1941 – Zakaukazský front (veliteľ generálporučík Dmitrij Kozlov, *1896) – pôsobil do 3. 12. 1941 (ako zaujímavosť doplníme, že pod velením D. Kozlova boli z frontu do Iránu v auguste a septembri 1941 premiestnené dve vševojskové armády).
9. 10. 1941 – Moskovský záložný front (veliteľ generálmajor Pavel Artemjov, *1897) – pôsobil len do 12. 10. 1941.
19. 10. 1941 – Kalininský front (veliteľ generálplukovník Ivan Konev) – pôsobil do 20. 10. 1943.
17. 12. 1941 – Volchovský front (veliteľ generál armády Kirill Mereckov, *1897) – pôsobil do 23. 4. 1942.
24. 12. 1941 – Brjanský front (druhého vytvorenia – veliteľ generálplukovník Jakov Čerevičenko) – pôsobil do 12. 3. 1943.
30. 12. 1941 – Kaukazský front (veliteľ – generálporučík Dmitrij Kozlov) pôsobil do 28. 1. 1942.
28. 1. 1942 – Krymský front (veliteľ generálporučík Dmitrij Kozlov) – pôsobil do 19. 5. 1942.
15. 5. 1942 – Zakaukazský front (druhého vytvorenia – veliteľ generál armády Ivan Tjulenev) – pôsobil do 25. 8. 1945.
20. 5. 1942 – Severokaukazský front (maršal ZSSR Semjon Buďonnyj, *1883) – pôsobil do 4. 9. 1942.
9. 6. 1942 – Volchovský front (druhého vytvorenia – generál armády Kirill Mereckov) – pôsobil do 15. 2. 1944.
9. 7. 1942 – Voronežský front (generálporučík Filipp Golikov, *1900, ktorého už 14. júla 1942 nahradil generálporučík Nikolaj Vatutin, *1901) – pôsobil do 20. 10 1943.
12. 7. 1941 – Stalingradský front (maršal ZSSR Semjon Timošenko) – pôsobil do 30. 9. 1942.
7. 8. 1942 – Juhovýchodný front veliteľ (generálplukovník Andrej Jerjomenko)– pôsobil do 30. 9. 1942.
30. 9. 1942 – Stalingradský front (druhého vytvorenia – veliteľ generálplukovník Andrej Jerjomenko) – pôsobil do 31. 12. 1942.
30. 9. 1942 – Donský front (veliteľ generálporučík Konstantin Rokossovskij, *1896) – pôsobil do 15. 2. 1943.
25. 10. 1942 – Juhozápadný front (druhého vytvorenia – veliteľ generálporučík Nikolaj Vatutin) – pôsobil do 20. 10. 1943.
Formovanie nových frontov a ich reorganizácia v priestore okolo Stalingradu od júla 1942 bolo reakciou na komplikujúcu sa situáciu. Vyústila do operácie Urán od 19. novembra 1942 do 2. februára 1943, ktorú uskutočnili vojská Juhozápadného, Stalingradského a Donského frontu s cieľom obkľúčiť a zničiť nepriateľské zoskupenie vojsk v priestore okolo Stalingradu. Činnosť frontov koordinoval náčelník generálneho štátu ČA generálplukovník Aleksandr Vasilevskij (*1895). Nemecká 6. armáda, ktorej velil poľný maršal Friedrich Paulus (Hitler ho počas operácie povýšil do tejto hodnosti s tým, že ešte ani jeden nemecký poľný maršal sa nevzdal) sa po obkľúčení vzdala. Wehrmacht prišiel asi o 140 tisíc vojakov a 91 tisíc ich padlo do zajatia.
Došlo k prelomu vo Veľkej vlasteneckej vojne a začalo sa jej druhé obdobie. Nepriateľ bol ešte na území ZSSR, vojna zďaleka nebola vyhraná, ale najhoršie, najväčšie nebezpečenstvo – porážka štátu (vlasti) – už prešlo. ČA získala strategickú iniciatívu. Trvalo ešte dva a pol roka pokiaľ bol krutý nepriateľ v bojoch definitívne porazený.
(Pokračovanie)
František Škvrnda st. prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
