Politika v USA na Blízkom východe minimálne od začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia neskrývala, že v nej nejde o riešenie problémov. Strategickým cieľom bolo vytvárať možnosť zasahovať v regióne. Dôkazy, že by sa „arabská jar“ organizovala pod taktovkou USA, nenájdeme. Vývoj po jej začiatku však naznačuje, že išlo o procesy, ktoré zneužili zložitosti sociálno-ekonomickej situácie v arabských štátoch. Nič však nevyriešili a len zvýšili chaos v podmienkach už aj tak značnej nestability.
Demonštrácie sprevádzajúce „arabskú jar“ v Sýrii sa začali koncom januára 2011. Do násilností prerástli po tom, ako podobný vývoj prebiehal už v Egypte a Líbyi. Za medzník sa považuje 15. marec 2011, keď došlo k ostrým zrážkam medzi protestujúcimi a bezpečnostnými zložkami v Damasku a Aleppe. Situácia postupne prerástla do otvoreného ozbrojeného konfliktu, v ktorom stoja proti sebe tri tábory. Prvým je legitímna vláda B. al-Asada a jej ozbrojené zložky. Druhý predstavuje amorfná „umiernená opozícia“, ktorá prežíva len vďaka všestrannej podpore zo Západu. Tretí tvoria teroristické organizácie, z ktorých sú najsilnejšie Islamský štát (pôvodne sa nazýval Islamský štát Iraku a Levanty) a Front an-Nusrá, popr. Chorasan (ide o odnože al-Kajdy v Sýrii).
Sýrska vláda (podporujú ju Ruská federácia, Irán a Irak) situáciu v štáte charakterizuje ako boj (vojnu) s terorizmom. Západ, podporujúci „umiernenú opozíciu“, ju však označuje za občiansku vojnu, povstanie proti autoritárskemu režimu a tvrdohlavo požaduje odstúpenie B. al-Asada. To, kam môže viesť politika Západu v „arabskej jari“ ukazuje Líbya, kde USA a niektoré štáty NATO za podpory časti arabských štátov zneužili rezolúciu BR OSN č. 1973 o bezletovej zóne nad Líbyou na letecké útoky proti vládnym silám a podporu povstalcov. Líbya, sociálno-ekonomicky najvyspelejší štát v celej Afrike, sa rozvrátila a stala sa prvkom destabilizácie. Bez vojny rozpútanej v Líbyi (a neskôr podpory protiasadovských síl v Sýrii), by nebola vznikla ani súčasná neprirodzená migračná (utečenecká) vlna do EÚ.
Moskva od začiatku zaujala k sýrskej kríze iný postoj ako v prípade Líbye. Prvým prelomom boli aktivity RF, ktoré v septembri 2013 zabránili (aj za podpory ČĽR) tomu, aby BR OSN prijala rezolúciu umožňujúcu zásah proti Sýrii. Chystal sa na podnet USA pod zámienkou nepripustiť ďalšie používanie chemických zbraní sýrskymi vládnymi silami (čo však ako viackrát v prípade washingtonských obvinení nebolo ani doteraz dôkazne potvrdené).
Situáciu zhoršilo samovyhlásenie Islamského štátu v januári 2014 a ešte viac vytvorenie kalifátu v júni. USA začali vojenskú operáciu proti sile, ktorá sa znenazdajky stala globálnou hrozbou (hoci jej boj proti sýrskej vláde takto nehodnotili, a už v auguste pristúpili k bombardovaniu Islamského štátu. Vojenský efekt akcie bol minimálny a Islamskému štátu priveľmi neuškodil.
V podmienkach narastajúcej zložitosti sýrskej krízy do nej na konci septembra 2015 vojensky, na požiadanie prezidenta Sýrie, zasiahla RF. Tento krok má dva výrazné dosahy na regionálnu i medzinárodnú bezpečnosť. Prvým je, že ruskí vojaci od začiatku konali oveľa efektívnejšie ako koalícia vedená USA. Druhým to, že sa ukázalo, že v súčasnosti existuje aj iná sila, ako sú USA, popr. NATO, ktorá je schopné zasiahnuť v prípade potreby riešiť problémy medzinárodnej bezpečnosti aj vojensky. Navidomoči začína nová éra v medzinárodnej bezpečnosti, keď prestáva pôsobiť len jedno centrum sily a vzniká multipolarita moci.
Nebudeme sa zaoberať komplikáciami, ktoré sa zjavili v sýrskej kríze po ruskom vojenskom zásahu (k najväčším patrí asi politicky i vojensky nezmyselné zostrelenie ruského lietadla tureckými pilotmi). Bokom necháme aj to, že na Západe sa ruský vojenský zásah mediálno-politicky prijímal často s nevôľou, lebo však je to „politika Moskvy (Putina)“. Vojenské úspechy ruského zásahu v Sýrii však nakoniec uznali aj vo Washingtone. Od 27. februára 2016 platí prímerie, ktorého rámec i základné črty sa dosiahli na základe rusko-americkej dohody. Nevzťahuje sa na teroristické organizácie, ktoré bojujú na území Sýrie. Sýrske vládne vojská dosiahli úspech (za podpory ruského letectva) pri dobytí historickej Palmýry, ktorú mali od mája 2015 v moci teroristi.
Význam prímeria v zložitej situácii nemožno preceňovať, ale je to prvá zmena k lepšiemu. Napriek skeptickým hlasom platí už vyše mesiaca, a hoci stále je krehké, prispelo k poklesu počtu obetí, ako aj zmierneniu ďalších negatívnych procesov. Je nádej, že prímerie prerastie do širšieho politického procesu. Zdôrazníme, že bez rozvážneho a premysleného konania Moskvy by sa tento pokrok v riešení sýrskej krízy nebol dosiahol. Je len na ďalšom postupe Washingtonu, ako sa kríza bude ďalej vyvíjať. Iba realizmus a ochota uznať oprávnenosť záujmov sýrskej legitímnej vlády, podporovanej Moskvou, môže priniesť viac pokoja a stability a nakoniec aj vytúžený mier.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
Vyšlo v Literárnom týždenníku 13 – 14/2016
