Dosiahnuť zmiernenie polarizácie slovenskej spoločnosti je v súčasnosti takmer nemožné, prinajmenšom v krátkodobom horizonte jedného volebného obdobia. Táto polarizácia má svoje korene, samozrejme, v minulosti a výrazne sa prehĺbila po prevrate v deväťdesiatych rokoch. V krajinách s dlhšou demokratickou tradíciou polarizáciu oslabuje snaha o spoluprácu politických elít, ktoré dosiahli určitý stupeň profesionality a politickej kultúry. Kartel elít je na Slovensku málo pravdepodobný. Niet zhody v tom, čo je národným strategickým záujmom krajiny, ale ani v tom, či je takýto národný záujem v ére globalizácie vôbec opodstatnený, takže zmiernenie konfliktov iniciované elitami je vecou striedania generácií.
Na druhej strane, keď sa pripravuje programové vyhlásenie novej vlády, ktorá má silnú legitimitu od voličov, nastáva vhodná príležitosť na definovanie národného strategického záujmu krajiny naprieč politickým spektrom. Pokiaľ ide o spôsob uskutočňovania vládneho programu, ten nemôže byť zjednocujúcim faktorom pre všetkých, závisí od politickej vôle väčšiny. Na druhej strane pre prevažnú väčšinu občanov, aj tých nespokojných s výsledkom volieb, by program orientovaný na strategické otázky a prekračujúci krátkodobý horizont parciálnych záujmov, mohol byť prijateľným minimálnym spoločným menovateľom.
Slovensko má vypracovanú víziu do roku 2030, ktorá ale nepočítala s krízou od roku 2008, v prognózovaní ide o tzv. „divokú kartu“. Vízia bola konkretizovaná do Stratégie rozvoja slovenskej spoločnosti do roku 2020 pod gesciou Ekonomického ústavu SAV. Jednotlivé kapitoly oboch dokumentov boli vypracované kolektívmi z vedeckých pracovísk SAV a čiastočne vysokých škôl, síce na politickú objednávku vlády, ale pri objektivizovaní sa uplatňovali výlučne odborné kritériá. Napriek tomu po voľbách v roku 2010 boli tieto dokumenty neopodstatnene spochybňované ako politické. Na Slovensku nastupujúca garnitúra spravidla zmätie zo stola všetky koncepcie od garnitúry predchádzajúcej, a to aj pozitívne, na ktoré by mohla nadviazať. Urobiť ústretový krok pri nástupe novej vlády týmto smerom je relatívne ľahšie než pri personálnom obsadzovaní miest v štátnej správe, kde je veľká záťaž odvety za minulosť a tlak straníkov. Už pri prvom stretnutí politikov po voľbách v komerčnej televízii zaznelo z oboch táborov, že by sa to malo zmeniť, lenže boli ste to práve vy, čo ste dosadili svojich, keď ste sa dostali k moci, tak musíme aj my… Dali by sa však urobiť legislatívne opatrenia o vyžadovaní odbornej kvalifikácie so striktným vymedzením politicky nominovaných funkcií (v USA Pendletonov zákon z roku 1883).
Vízie môžu byť negatívne alebo pozitívne, ako odvrátiť katastrofu alebo priblížiť žiaducu budúcnosť. Inšpirujú ľudí k spoločnému konaniu na dosiahnutie daného cieľa, čo predpokladá určitý konsenzus ohľadom spoločenských hodnôt. Takýto cieľ predstavuje znalostná ekonomika resp. spoločnosť. K industrializácii Slovenska došlo až v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia spôsobom extenzívneho ekonomického rastu, t. j. vynakladaním prírodných, energetických a ľudských zdrojov „na zelenej lúke“. Politickým zámerom bolo vyrovnanie regionálnych rozdielov, čo sa podarilo aj za cenu efektívnosti, pri inom spôsobe industrializácie by sa už vtedy prejavili zaostalé regióny s vysokou mierou nezamestnanosti, ako sa stalo v deväťdesiatych rokoch. Ak by sme v šesťdesiatych rokoch porovnali úroveň vtedajšieho Česko-Slovenska s Rakúskom, boli sme na tom v HDP a životnej úrovni oveľa epšie, pamätníci vedia o vtedajšom menovom kurze, keď koruna bola silnejšia než rakúsky šiling.
V polovici šesťdesiatych rokov plánovaná ekonomika zlyhala, extenzívne rastové faktory s nízkou úrovňou technológií bez tlaku konkurenčného prostredia prestávali byť produktívne. Vyrovnať sa s nimi mala ekonomická reforma na konci šesťdesiatych rokov, po politickej stránke zmiešaná ekonomika, ktorá by pripustila v určitom rozsahu súkromné podnikanie, ale zaviedla aj prvky výrobnej samosprávy. Išlo o uplatnenie vedeckotechnickej revolúcie, čo malo umožniť presadenie intenzívnych rastových faktorov, v dobovej terminológii zapojenie vedy ako „bezprostrednej“ výrobnej sily. Reformný „obrodný“ proces, ktorý sa opieral o široký spoločenský konsenzus, bol na konci šesťdesiatych rokov násilne zastavený. Potom začalo obdobie „normalizačnej“ stagnácie na báze extenzívnych faktorov, kedy sa prehlbovalo zaostávanie v oblasti vysokých technológií (ide o maximálny výkon s minimálnym príkonom surovín a energie) aj zásluhou embarga počas studenej vojny. Podľa Stratégie by Slovensko mohlo v roku 2020 dosiahnuť 85% až 90% úrovne HDP akú mala EU15 v roku 2008, takže vyrovnanie s Rakúskom je v strednodobom horizonte (15 – 20 rokov) nereálne. Spoliehať sa pritom jednostranne na automobilový priemysel je napriek jeho nespornému inovačnému potenciálu značne riskantné a do budúcnosti krátkozraké, znamená doznievanie zotrvačných trendov industrializácie.
Stratégia reprezentuje cieľovú adaptáciu na budúcnosť, nevystačíme iba s konštatovaním, že obhospodarovanie prírodného bohatstva je jednou z priorít rozvoja. Zásoby podzemných vôd sú nielen výnimočným prírodným kapitálom Slovenska, ako aj jeho nevyužívaným ekonomickým, priemyselným i poľnohospodárskym potenciálom. Znalosti sú tou pridanou hodnotou, ktorá umožňuje konkurencieschopnosť v rámci transformácie, ako aj zlepšovanie parametrov kvality a udržateľnosti života. Stratégia predpokladá líniu znalostne sociálnej adaptácie, odporučuje znalostno-sociálny škandinávsky model. Presadenie vodných inovácií dáva odpoveď, odkiaľ na transformáciu získať zdroje, vrátanie povznesenia spravidla zaostalých regiónov v povodiach riek. V kritickom svetle sa potom javí politika všetkých doterajších vlád, ktoré zanedbávali školstvo, vedu, výskum a tým aj vytváranie postindustriálnej inovačnej infraštruktúry.
V blízkej budúcnosti nie ropa, ale pitná voda bude strategickým faktorom, už dnes cítime, ako napreduje celosvetová vodno-potravinová bublina, ktorá praskne rovnako ako finančná bublina.
Krajiny budú a možno sú cieleným objektom vonkajších manipulácií a ekologického neokolonializmu, vodnej a pôdnej mafie. Slovensko so svojimi výnimočnými zásobami podzemnej vody a pôdy sa pomaly, ale iste dostáva do pozície takto manipulovanej krajiny. Divokou kartou okrem známych globálnych rizík sa stáva aj „kosovský scenár“. Stratégia vodných inovácii reprezentuje priesečník vnútornej i zahraničnej politiky Slovenska, či už si to uvedomujeme alebo nie. Ide o to, či danú príležitosť dokážeme využiť, alebo ju jednoducho stratíme.
Autor je predsedom Futurologickej spoločnosti na Slovensku
