Na úvod chcem povedať, že tento článok nie je reakciou na minulotýždňový príspevok Eduarda Chmelára. Zámerne nebude obsahovať osobné invektívy a urážky. Nebude vynášať o niekom súdy bez toho, aby sa dotknutého spýtal na jeho názor. Ani nebude vynášať absolútne hodnotenia, bez evidentnej znalosti reálneho stavu, ako sme si mohli prečítať na tomto mieste minulý týždeň. Tento článok je mojím pohľadom na tému, ktorá už istú dobu rezonuje v časti verejnosti.
Slovenská vláda prijala nedávno stanovisko, v ktorom okrem iného konštatovala, že „berie na vedomie narastajúci počet nepravdivých, neobjektívnych a pravdu skresľujúcich údajov uverejňovaných v slovenských médiách na adresu vlády SR a jej predstaviteľov“. Už samotný text vyhlásenia obsahuje odpoveď na otázku, prečo vláda s vyhlásením vyšla. Rovnako však treba uviesť, že táto iniciatíva sa neobjavila len tak zo vzduchoprázdna – bola reakciou aj na podnety občanov, ktorí sami vyjadrovali nespokojnosť s tým, akým témam sa médiá v poslednom čase venujú a že informovanie o vláde považujú za tendenčné. Vláda aj na tieto podnety reagovala.
Zodpovednosť na oboch stranách Hneď na začiatok treba povedať, že isté napätie medzi politikou a médiami je v demokracii úplne štandardné. Ak však máme byť otvorení, musíme uznať, že na Slovensku je dnes medzi časťou médií a vládou toto napätie o dosť intenzívnejšie. Nikto nie je neomylný, kto robí, robí aj chyby, preto sa dá diskutovať o časti zodpovednosti aj na strane politikov. Čo mi však na štýle, akým sa táto diskusia vedie zo strany médií, chýba najviac, je istá miera poctivosti, objektívnosti a sebareflexie. Poctivosť, zodpovednosť a čestnosť sú vlastnosti, ktoré médiá na politikoch dennodenne kontrolujú. To považujem za správne. Verejní činitelia narábajú s obrovskými verejnými prostriedkami, ovplyvňujú životy ľudí, preto musia byť braní na zodpovednosť. Zodpovednosť je však aj na pleciach médií. Tie síce nespravujú miliardové verejné majetky, ale do veľkej miery spravujú, resp. formujú verejnú mienku, ovplyvňujú názory ľudí, politické vedomie a celú spoločnosť, čo je nesmierne dôležitá úloha. Preto sa na pôsobenie médií nemožno pozerať ako na akékoľvek iné podnikanie, ktoré sleduje výlučne vlastný prospech. Naopak, médiá musia reflektovať verejný záujem. V neposlednom rade práve v dôsledku významného vplyvu médií na spoločnosť múdri ľudia v minulosti neponechali túto oblasť na voľné sily trhu, ale podriadili ich pôsobenie rôznym reguláciám – štátnym, spoločenským či samosprávnym. Úloha médií – zabezpečiť, aby ľudia mali dostatok vyvážených a neskreslených informácií o dianí v spoločnosti a na ich základe si urobili vlastný úsudok – je výsostne verejným záujmom. Presne podľa tohto kritéria, musia byť médiá hodnotené. O tom, že toto kritérium nie je vždy splnené, sa asi nemusíme sporiť. Zásadný rozdiel je v tom, že kým politici sú za nezodpovednosť kritizovaní dennodenne, prípady nezodpovedného a spoločensky škodlivého konania médií ostávajú viac-menej bez odozvy a nápravy. A to je to, čo je najnebezpečnejšie. Každý deň počúvam vetu, že s novinármi vojnu nevyhráme. Súhlasím, ale zároveň chcem povedať, že vláda a ani ja osobne som vojnu s nimi nikdy nezačala. To, že si povieme svoj názor, chceme mať právo sa obhájiť a nepodkladáme sa médiám, neznamená, že s nimi chceme bojovať. Ak sa dostaneme do stavu, keď sa médiá s významným vplyvom na spoločnosť stanú nekritizovateľnými, lebo poučky politického marketingu hovoria, že si s nimi neradno začínať, potom tu máme istú formu totality, len na obrátený spôsob. Tá v žiadnom prípade nie je v záujme spoločnosti. Slovenská mediálna realita Treba si úprimne povedať, že naše mediálne prostredie má svoje nedostatky. Asi nie je potrebné prizývať mediálneho analytika na to, aby sme zistili, že väčšine politických redaktorov Slovenska nie je vlastné sociálnodemokratické presvedčenie. Toto názorové rozloženie sa, žiaľbohu, premieta aj do obsahu spravodajstva. Neplatí to, samozrejme, o všetkých redaktoroch, ale takisto to určite nie je ojedinelý jav. Verejnosť je tak do veľkej miery informovaná jednostranne, jej právo na vyvážené informácie sa dostatočne nenapĺňa. Strana Smer-sociálna demokracia nikdy nemohla rátať s priaznivou odozvou médií, ako to bolo u iných strán, preto sa s kritikou a negatívnym hodnotením svojej politiky takpovediac naučila žiť. Z tohto dôvodu aj negatívny ohlas médií, ktorý sprevádzal pôsobenie súčasnej vlády prakticky od nástupu do funkcie, vláda nanajvýš zobrala na vedomie. Nič menej, nič viac. S vecnou kritikou tento kabinet nemá žiadny problém. Napokon, médiá v demokracii nie sú na to, aby vládu chválili na každom kroku, ale aby jej nastavovali zrkadlo. V tomto problém nie je. Skutočným problémom sa stal až neúnosný nárast nepravdivých, na vymyslených tvrdeniach postavených informácií o činnosti vlády a jej predstaviteľov. Aby sme neostali len pri všeobecných tvrdeniach, zopár príkladov len za posledné obdobie: Bulvárny denník uvedie na adresu R. Fica, že „človeku nad jeho správaním zostáva až rozum stáť“, len preto, že pri otvorení podniku, keď slávnostne strihal pásku, mal – tak ako všetci ostatní devätnásti účastníci – na rukách biele rukavice. Mienkotvorný denník zasa tvrdí, že firma uštedrila premiérovi na otvorení svojej fabriky „takú malú potupu“, keď pozvala aj M. Dzurindu. Firma sa od tohto hodnotenia na druhý deň dištancuje, ale to už nikoho nezaujíma. Rovnaký denník označí predsedu vlády za „medzinárodnopolitického hulváta“ – za to, že si dovolil vysloviť svoj názor. Ten istý denník označí istého človeka za poradcu premiéra, kým on v rozhovore tvrdí opak. Titulok v tomto denníku označí predsedu vlády za obhajcu spôsobov vládnutia z rokov 1994 – 98, i keď na toto tvrdenie neexistujú nijaké vyjadrenia predsedu vlády. Či denník, ktorý z päťminútovej recepcie v rámci návštevy murárskeho učilišťa urobí celostranový príbeh o tom, ako si predseda vlády užíva a hoduje. O zaručených informáciách o operácii premiéra či praktikách bulváru voči rodine predsedu vlády ani nehovoriac. Mohla by som, samozrejme, pokračovať ďalej, pretože podobné prípady a reakcie na ne sa stali mojím ranným pracovným rituálom. Mediálny priestor diskusiu potrebuje Vláda na tento stav reagovala a začala diskusiu. Urobila to otvorene, priamo pomenovala problém a možnosť jeho riešenia. S kritikou sa stretol fakt, že tému otvorila vláda. Túto kritiku však môžeme rovnako vnímať obrátene. Ak uznáme, že mediálna sféra na Slovensku má svoje nedostatky, a teda potrebuje sebareflexiu a diskusiu, potom môžeme konštatovať, že vláda z nutnosti zastúpila občiansku spoločnosť a médiá samotné, ktoré túto dôležitú tému nie sú pripravené otvoriť z vlastnej iniciatívy. V konečnom dôsledku je podružné, kto diskusiu iniciuje, podstatný je jej priebeh a výsledok. Vláda má mandát otvoriť akúkoľvek tému, ktorú považuje za spoločensky dostatočne významnú. Nič viac ani neurobila. S kritikou sa takisto stretli moje reakcie na nepravdivé a pravdu skresľujúce informácie v médiách. Pripúšťam, že niekedy som použila tvrdší slovník, ale zákonitosti médií a verejnej diskusie sú už raz také – ak chcete, aby vás niekto naozaj počul, musíte použiť aj výraznejší slovník. Z mojej strany nešlo o nič iné, ako o využitie štandardného nástroja reakcie, obhajoby voči nepravdivým, osočujúcim alebo inak zavádzajúcim tvrdeniam na adresu predsedu vlády. Nikto mu predsa nemôže upierať právo vlastnej obhajoby, keďže dnes v médiách prakticky neexistujú nijaké efektívne prvky samoregulácie, ktoré by zamedzovali rôznym pochybeniam. Právo na odpoveď a štandardizácia vzťahu politika – médiá O prínose zakotvenia práva na odpoveď do slovenskej mediálnej legislatívy sa pravdepodobne nemusíme sporiť. Toto právo sa napokon vôbec netýka len politikov, ale všetkých osôb, ktoré budú neoprávnene poškodené nepravdivým informovaním médií. Konkrétna legislatívna úprava bude pripravovaná v úzkej komunikácii s vydavateľmi. Cieľom vlády je nastaviť na Slovensku štandardné mediálne prostredie, ktoré popri slobode médií zabezpečí aj právo verejnosti na vyvážené a neskreslené informácie. Nič viac, nič menej. Napriek tomu, že to dnes môže pôsobiť inak, vláda SR má záujem o korektné vzťahy s novinármi. S mnohými také dnes napokon aj sú. Ak začatá diskusia prispeje k štandardizácii vzťahu médií a politiky na Slovensku, potom aj osobné útoky aj na moju adresu možno vnímať ako nevyhnutnú cenu za iniciovanie tejto diskusie. Autorka je hovorkyňa predsedu vlády SR
