Najzaujímavejšie na regionálnych voľbách nie sú výsledky ani ich interpretácia zo strany rôznych politikov. Zase raz – ako po prehraných prezidentských voľbách, SDKÚ víťazne bojovo huláka. Hoci čísla hovoria o pomere 7:1 v prospech koalície, opozícia tvrdí, že neprehrala. Komentátori sú triezvejší. Viac-menej sa zhodujú, že voľby potvrdili dominanciu ľavicového Smeru, takže najzaujímavejšou je otázka, aké ponaučenie si z nich zoberie pravicová opozícia. A čím zdramatizuje budúcoročný predvolebný súboj.
Smutnou správou pre demokraciu je alarmujúco nízka účasť voličov. Hoci – je fakt, že v prvom kole bola predsa len vyššia ako pred štyrmi rokmi. Nárast je to však nepatrný a je viac ako pravdepodobné, že je výsledkom dramatizácie politického diania, ktoré charakterizuje čoraz väčšia polarizácia.
Mobilizácia polarizáciou
Opozičné i vládne strany vnímali výsledky týchto volieb predovšetkým ako test pred parlamentnými, a najmä pre opozíciu mali mať dobré výsledky mobilizujúci charakter. Je to pochopiteľné, lebo pravica ide od prehry k prehre a nezdá sa, že by ju to viedlo k úvahe o zásadných zmenách vo svojej politike, vrátane zmien tvárí. Predovšetkým zo správania Mikuláša Dzurindu je zrejmé, že sa všemožne usiluje hľadať aspoň symbolické dôvody, prečo by nemal opustiť predsednícke kreslo v SDKÚ, hoci nárast volebných preferencií KDH už ohrozuje aj jeho vodcovské ambície v rámci opozície.
Okrúhle výročie „nežnej“ bolo tiež príležitosťou, ktorú obe strany „využili“ na polarizáciu. Pravicové strany, zatiaľ pod hranicou zvoliteľnosti, no so silnou ambíciou vládnuť, vylučujú budúcu vládnu spoluprácu s Ficovou stranou. To je predzvesť, že polarizácia politického spektra bude s blížiacimi sa parlamentnými voľbami narastať. Opozícia „nastaví“ komunikáciu so svojimi (potenciálnymi) voličmi podľa zásady „my, alebo oni“ a podobne, ako to predviedla pri prezidentských voľbách, bude „svojich“ presviedčať, že „teraz ide o všetko“, ako to bolo v roku 1998.
Keďže nemožno očakávať, že by opozícia prišla s prevratnými riešeniami dopadov globálnej hospodárskej krízy, voličov bude mobilizovať vyhrocovaním sporu ani nie tak pravo-ľavého, ako skôr demokratického-nedemokratického, opäť ako v roku 1998. Situácia je však úplne iná, Slovensko je v EÚ, NATO, Schengenskom priestore i eurozóne, racionalita opozície preto kríva na obe nohy. Lenže s racionalitou v politických zápasoch narába len málokto. Takáto rétorika, ktorá sa navyše pred voľbami zostruje, pôsobí na voličov vždy mobilizujúco. A teraz sa to po jarných prezidentských i (takmer) letných európskych voľbách potvrdilo.
Nie o Bratislavu, išlo o Fica
Ani po týchto voľbách však nikto nemôže poprieť, že regionálna politika je ľuďom stále dosť vzdialená. Veď ak zoberieme do úvahy, že trenčianskemu županovi stačila na zvolenie jednociferná podpora zo všetkých oprávnených voličov, vyvoláva to veľké pochybnosti o naozajstnej legitimite takto zvolených „zástupcov ľudu“. Polarizácia možno bude stačiť na poriadnu mobilizáciu vo „veľkých“ voľbách, ale v prípade regionálnych je to veľmi málo. Našťastie, lebo aj tak muselo byť každému jasné, že strany uplynulé dva víkendy mysleli na regionálnu politiku iba okrajovo.
„Najžiarivejším“ príkladom toho, o čo tu vlastne išlo, boli voľby šéfa bratislavskej regionálnej samosprávy. Pavol Frešo sa ani neunúval pustiť sa so svojimi súpermi do súboja cez regionálne témy. Samozrejme, v odpovediach na konkrétne otázky, ale aj v predvolebných novinách SDKÚ prezentoval aj svoje „regionálne postoje“, ale hlavná línia jeho komunikácie bola úzko spojená s témami z „veľkej“ politiky, ktoré sa iba v prípade pezinskej skládky dotýkali priamo Bratislavského kraja. Napokon, podpredseda SDKÚ Ivan Mikloš to v televízii priznal na rovinu: „Pavol Frešo nezvíťazil len nad Vladimírom Bajanom, ale Pavol Frešo v tomto zmysle v Bratislave zvíťazil aj nad Robertom Ficom.“
Frešo naozaj hovoril najviac o tzv. emisnom škandále a jeho záujem o túto tému sa začal v momente, keď ho SDKÚ oficiálne nominovala za kandidáta na šéfa krajskej samosprávy. Dokonca aj v čase volieb sa objavoval na tlačovkách vedľa I. Mikloša. Bolo to pochopiteľné. Osloviť ľudí regionálnymi témami by pre neho bol veľký problém, lebo sa na tejto úrovni politiky doteraz vôbec nepohyboval. Navyše im občania aj tak veľmi nerozumejú. Dokonca ani v Bratislavskom kraji väčšina voličov ani len netuší, o čom rozhoduje krajský parlament a jeho úrad.
Víťazi s jediným poslancom
Pre SDKÚ sa teda tieto voľby stali výlučne straníckou záležitosťou. A pre Mikuláša Dzurindu posledným pokusom, ako si zachovať reputáciu aspoň do najbližších parlamentných volieb. Preto s takou vehemenciou zdôrazňuje, že ide o „zásadný prielom“ a na tlačovke po voľbách to dookola opakoval. Tvrdenia o veľkom úspechu, či dokonca o vyrovnávaní sily opozície voči Smeru, sú vo svetle skutočných výsledkov až komické. Lenže M. Dzurindovi a jeho najbližším spolupracovníkom dávajú možnosť šíriť aspoň nádej, ktorá mu dnes zostáva ako posledný nástroj na mobilizáciu voličov a (aspoň dočasné) odzbrojenie kritikov vo vnútri strany.
Preto sme svedkami takých absurdných vyhlásení, ako to predviedol I. Mikloš, keď v televízii povedal, že „my sme tieto voľby celkom určite neprehrali, pretože naša pozícia po týchto voľbách nie je slabšia, ako bola pred nimi, naopak, posilnila sa“. Pritom počty zvolených poslancov jasne hovoria, že jeho strana tri mandáty stratila. Ešte zúfalejšie vyzerá porovnanie sily súčasnej vládnej koalície a opozície (na centrálnej úrovni) v krajských parlamentoch: vládne strany budú mať 183 poslancov, zatiaľ čo opozičné 148.
Treba však priznať, že v úsilí (dez)interpretovať výsledky volieb ako svoj úspech, nie je Dzurindova strana osamelá. Úsmevne vyznieva aj vyhlásenie Sulíkovej strany, podľa ktorého „pre SaS ako pre novú stranu stredo-pravého spektra, ašpirujúcu na úspech v parlamentných voľbách, boli výsledky druhého kola volieb župana v Bratislavskom kraji viac ako pozitívnym signálom.“ Pritom SaS získala na celom Slovensku iba jediného poslanca, takže jej „príspevok“ k Frešovmu víťazstvu pripomína starý vtip, v ktorom mravec na rozkývanom moste povie slonovi: Ale dupeme.
Ľudia volili Smer
Richard Sulík išiel v zastieraní volebného neúspechu svojej strany ešte ďalej, keď po prvom kole volieb prepočítal, že jeho kandidáti získali takmer šesť percent hlasov. (Mimochodom, keď si je Sulík taký istý, prečo nešiel sám kandidovať a sám sa neuchádzal o hlasy voličov?) Tento prepočet je však úplný nezmysel, lebo vo viacmandátovom obvode mal jeden volič viac hlasov, takže mohol zvoliť jedného kandidáta za SDKÚ, druhého za Most a tretieho za SaS. Dokonca sa pokojne mohol rozhodnúť zvoliť kandidátov za SDKÚ i Smer súčasne. Lenže v parlamentných voľbách bude mať len jeden hlas a bude sa musieť rozhodnúť, či ho dá SDKÚ, alebo SaS.
Ak bola aj v terajších voľbách prioritou pravicového voliča SDKÚ, pokojne dal druhý hlas Sulíkovmu kandidátovi, ale vo vzťahu k parlamentným voľbám to neznamená vôbec nič. V nich už bude hlasovať iba za svojho (jediného) favorita, a či sa rozhodne pre SaS namiesto SDKÚ, to nemožno podľa výsledkov regionálnych volieb odhadnúť ani len približne.
„Smer-SD ‘vúckarske’ voľby nepochybne vyhral,“ skonštatoval Ivan Mikloš a nepochybne má pravdu. Víťazstvo Smeru aj až prekvapujúce, lebo oproti doterajším 70 regionálnym poslancom ich má odteraz 134. Takmer zdvojnásobnenie počtu je naozaj poriadny nárast. Keďže v prípade krajských volieb sa uplatňuje väčšinový volebný systém, mohlo by to znamenať, že Smer získal na svoju kandidátku obrovské množstvo osobností v porovnaní s voľbami pred štyrmi rokmi. Ale pozornejší pohľad na jednotlivé mená, ako aj záujem občanov o „krajské politické osobnosti“, túto domnienku v podstate vylučuje.
Neodmietli podporu Kotlebu
Naopak, ak má I. Mikloš pravdu, že nešlo o konkrétnych županov, ale o súboj SDKÚ a Smeru (čiže Dzurindu a Fica), je zdrvujúce víťazstvo najsilnejšej vládnej strany dôležitou správou pred budúcoročnými parlamentnými voľbami. Dokonca zostáva otázkou, či napríklad voličov Smeru (typických straníckych, ktorí volia „Fica“ a iné – a iní – ich nezaujíma) nemohlo pomýliť to, že Vladimír Bajan mal na volebnom lístku vedľa mena označenie „nezávislý“ namiesto zoznamu strán, ktoré ho predsa len podporili. V každom prípade je zrejmé, že ľudia volili Smer ako stranu, ako značku a jej hlavného „nosiča“, ktorým je predseda vlády, a ktorý sa vlastne aj osobne v kampani výrazne angažoval (opäť – až na Bratislavu).
Napokon aj sociológ Pavel Haulík, šéf výskumnej agentúry MVK, si myslí, že výsledky týchto volieb sú relevantné aj pre budúci rok. „Ukázalo sa, že spoliehať sa na to, že Smer bude výrazne slabší v parlamentných voľbách než naznačujú prieskumy, môže byť zavádzajúce,“ povedal pre denník SME.
Možno najväčším varovaním týchto volieb je desaťtisíc hlasov pre Mariána Kotlebu v banskobystrickom regióne. Ale aj fakt, že keď verejne podporil kandidáta SDKÚ Jozefa Mikuša, ten sa od jeho podpory nedištancoval. Ukazuje sa, že „demokratickej“ pravici v súboji s úspešnou ľavicou nie je proti srsti ani podpora zo strany extrémistov. A to je pred parlamentnými voľbami rozhodne veľmi nepríjemné zistenie.
Autor študuje politológiu
