V historickom súperení dvoch gigantických spoločenských sústav na prelome ôsmej a deviatej dekády tohto storočia došlo k dočasnej prevádzkovej nehode socializmu. Vo východoeurópskych krajinách začal víťaziť kapitalizmus.
Vo vtedajšom Československu bojovní rytieri zamurovaní v skalách Blaníka a Sitna sladko spali a nebol preto až taký zvláštny problém vysadiť dávno vyhliadnutého Havla na balkón Melantrichu, aby nasľuboval hory-doly, víťazstvo pravdy nad lžou, za čo mu tútori vydláždili cestu z Hrádečku na Hrad.
V Poľsku všetko dlho, od gdanských lodeníc po krakovskú diecézu s jej sufragánom, pripravoval elektrikár Walesa.
Rumuni si Ceaucesca zastrelili sami bez súdu tak rýchlo, že vlastne nebolo o čom rokovať. S Maďarmi v tomto ohľade bývali len málokedy ťažkosti.
A Bulharsko bolo tak ďaleko od veľkej politiky, že sa s ním ani príliš nepočítalo.
Zostávala Juhoslávia. Jediná vo východnej Európe, ktorá neprotestovala, pokiaľ ju niekto považoval za socialistickú a na štátnej vlajke mala ešte stále päťcípu hviezdu.
Áno, áno, bola to tá istá Juhoslávia, ktorú po celé desaťročia marxizmu a leninizmu najvernejšie krajiny označovali za vojvodstvo ružového socializmu a jeho predstaviteľov za nespoľahlivých a zradných revizionistov. Najvyššieho predstaviteľa s obľubou predvádzali v karikatúrach dennej i nedennej tlače ako domácu ošípanú s príťažlivým titulkom „Krvavý pes Tito a jeho šteňa Rankovič.“ Patrili, mimochodom, k najzdvorilejším.
Čo si teda počať s týmto balkánskym reliktom zašlých čias?
Čo s ním urobiť ?
A tak Západ vrhol všetky svoje sily na tento zvyšok včerajška a postupne skúšal a vyskúšal všetko, čo si overil pri defenestrovaní vlád vo východnej Európe a nielen tam.
Začal osvedčeným rozdúchavaním národnostných problémov, týmto vekmi prevereným prostriedkom na rozoštvávanie národov. A padlo Slovinsko a hneď po ňom Chorvátsko.
Ale Juhoslávia napodiv stála a jej vlajka viala.
Bol zapálený bratovražedný boj v Bosne a Hercegovine.
Ale Juhoslávia nepadala na kolená.
Dodali jej prezidenta, čo je také zriedkavé až neslýchané, tým skôr, že bol importovaný z Kalifornie. Musel sa však vrátiť s dlhým nosom.
A Juhoslávia ešte stále nebola vyvrátená z koreňov.
Boli inšpirované a povzbudzované protirežimistické sily, aby vyšli do ulíc. Zaplavili ich, ale boli odplavené.
A Juhoslávia ešte vždy stála vzpriamene.
Pod najrôznejšími zámienkami boli vyhlásené drakonické sankcie, embargá, zastavená plavba na Dunaji, prerušená letecká doprava, ale bez účinku. Juhoslávia žila, dýchala ťažko, ale jej vlajka viala.
Ako teda ďalej?
Ako prinútiť tento posledný, ale celkom posledný ústrižok včerajšej Európy, aby striasol totalitný chomút zločineckej minulosti a nastúpil cestu od diktatúry k slobode, od despotizmu k demokracii, ktorou sa už vydalo dokonca aj včerajšie Hodžovo Albánsko, kedysi najsurovejší kat srbského revizionizmu?
Ako si poradiť s tými tvrdohlavými hajdukmi z Belehradu, aby sa nevzpierali pripojiť sa k svetu trhového hospodárstva?
Ako zlikvidovať namyslencov, ktorí tvrdohlavo odmietali poslúchať Clintona, podobne ako sa ich predchodcovia ako jediní smelo vzopreli Stalinovi?
Naozaj, ako ďalej?
Samozrejme, v kolekcii nástrojov, ako si poradiť s neposlušnými, sú aj iné možnosti. Ale býva to už chúlostivejšie a býva okolo toho veľa kriku v medzinárodnom spoločenstve. Vojenské výsadky totiž nikto nemá rád a vždy môže tvrdiť, že ohrozujú mier a môžu byť iskrou, z ktorej vzbĺkne vojnový požiar.
A potom! Keď už sa rozhodnúť pre takýto variant, tak kde? Ktoré miesto si vybrať?
Vo zvyšku roztrhanej, ohlodanej Juhoslávie zostal už len jediný národnostne homogénny celok – Srbsko. Samozrejme, aj Čierna Hora, ktorá väčšinou ťahala za jeden povraz so Srbmi. Zostali teda dve neuralgické miesta, dve autonómne oblasti Srbska. Vojvodina a Kosovo.
Povedzme Vojvodina. Taký pekne zamiešaný balkánsky kotlík. Srbi, Maďari, Rumuni, dokonca aj Slováci, ba aj mnoho Rusínov, teda Ruthénov, aby bolo jasné. Ale Srbi ich nevyháňajú z domov, nezaberajú ich hospodárstva, nepodpaľujú stodoly, nevraždia, neznásilňujú ich ženy, neunášajú im deti. A naopak, po Srboch nestrieľajú ani Maďari, ani Rumuni, a už vôbec nie Slováci alebo Rusíni; nevytvorili žiadnu osloboditeľskú armádu vycvičenú kdesi v Nemecku za príspevky zámorských mecenášov a s chorvátskymi inštruktormi a neprenikajú cez hranice suverénneho štátu ešte stále existujúcej Zväzovej republiky Juhoslávia. A dokonca ani poriadne nedemonštrujú, ani nevyhlásili občiansku neposlušnosť, detičky posielajú do škôl, aby sa učili v materinskom jazyku, vysokoškoláci študujú z učebníc a skrípt vydaných ministerstvom školstva a ani Maďari, ani Rumuni, ani Slováci alebo Rusíni nevyháňajú Srbov z ich domov, hospodárstiev, nezapaľujú im stodoly, dobytku nevypichujú oči a za Titových čias nechodili po uliciach s heslami Nech žije Mátyás Rákosi, alebo Nech žije Georgiu-Dej, alebo Nech žije Valko Červenkov, alebo Nech žije Klement Gottwald, či Nech žije Stalin, pretože vtedy sa to u nich nenosilo, tak prečo by s takýmito transparentmi chodili dnes? Tak, summa summarum, povedzte mi, prosím, ako tam vyvolať situáciu, ktorá by zdôvodnila zásah v mene dodržiavania ľudských práv a zabránila etnickým čistkám? To by bolo sakramentsky zložité. Niežeby sa to nedalo zorganizovať, zorganizovať sa dá všetko, ale toho času a tej driny! A my to potrebujeme už dnes – zajtra a ajncvaj! Viete?
Ale moment! Počkať! A čo sandžak? Ten predsa pripomínal už kolega Genscher, ďalšie neuralgické miesto, hovoril vtedy, pokiaľ si dobre spomínam. Ale sandžak, sandžak, to bolo len také správne spojenie vojenských lén, taká jednotka menšia než vilájet, áno, áno, je to príliš malé a nikto o tom dohromady nič nevie, to by nemalo tú správnu rezonanciu vo svete, to keď už sa do toho pôjde, tak to musí zahrmieť, ako búrka, viete? A žijú tam vôbec Srbi? Nie sú tam náhodou len tí moslimovia? Nie, nie, to nepôjde. To vynechajme.
A čo Kosovo?
Naozaj! Kosovo!
Vidíte, to je ono! Veď tam je vlastne už všetko pripravené! Ako na manévroch! Stačí to len pekne zaliať tou majonézou o ľudských právach, etnických čistkách, násilnostiach, veď viete, všetkým tým, čo obvykle o takýchto kauzách píšeme a hovoríme a ukazujeme a stačí len dať mládencom z novín a televízie pokyn, aby slobodne začali. Súčasne s nimi, samozrejme, diplomati, alebo keby to nestihli, tak hneď v závese. Nahrať nejakú tú konferenciu, trebárs v tom Rambouillete, keď už sa o tom ktosi zmieňoval, do Belehradu vyslať nejakých poslov, dať im nejaké tie honor tituly, viete to predsa, osobitní splnomocnenci, poverenci a tak, aby mohli rokovať na najvyššej úrovni, trebárs tomu nášmu veľvyslancovi pri Organizácii Spojených národov, tomu Holbrookovi, aj keď vraj Balkánu príliš nerozumie, ale to bude len na prospech veci, zapojiť Solanu, to samozrejme, ten je o to ochotnejší, o čo bol ľavicovejší ako mladý socialista a vhodní budú aj ďalší socialisti, taký Blair, Cook, Schröder, a nezabudnite na toho Havla z Česka, ten je taký horlivý, až sa celý trasie, aby mohol pomôcť, pamätáte sa predsa, ako pekne hovoril o Srboch, ešte keď sa strieľalo v Bosne, ako o vrahoch, hrdlorezoch, banditoch, kriminálnikoch a ich divej armáde, to sa obzvlášť páčilo. A čo ten Ibrahim Rugova, ešte je stále proti násiliu? Má ešte nejakú autoritu, váhu, právomoci ako zvolený vodca kosovských Albáncov? Nestratil už svoju prestíž? Nie je to už len taká šedivá figúra? To ten Hashem Thaqi sa nám pozdáva, stúpa ako hviezda, je už vedúcim politickej správy tej ich OVK alebo ako sa to vlastne menuje, vyštudoval univerzitu v Prištine, tuším filozofiu alebo niečo iné? Potom vo Švajčiarsku a vybrali ho teraz za premiéra tej ich dočasnej kosovskej vlády a povedie ich delegáciu do Washingtonu a stretne sa tam s Madelaine. A ešte niečo, odkážte Kinkelovi, aby vážil každé slovo, je vidieť, že to bol ešte včera policajt, dokonca ich šéf, to jeho vyhlásenie, že by sa malo zabrániť presunu zbraní z Albánska do Kosova a vyberaniu peňazí na nákup zbraní, to je potvorsky nebezpečná hračka so slovíčkami, tú si možno naozaj vykladať… veď viete ako. A potom, na Nemcov sa svet ešte stále díva pod mikroskopom. Slovom, všetky tie rokovania, stretnutia, konferencie, musia viesť k jednému jedinému, aby Miloševič padol na kolená, keď nemá rozum a nechce počúvať a ten prevrat, transformácia, revolúcia, hovorte tomu ako chcete, aby viedla k hlavnému cieľu, ku koncu tej ich cesty a zásadnej zmene spoločenského poriadku, tak ako to nie práve takticky povedal na tlačovke ten francúzsky minister zahraničia, doparoma, ako sa len volá, niečo ako Védrin alebo tak nejak. Pretože, zapamätajte si raz prevždy, Srbi boli vždy spojencami Rusov a mohli by v prípade konfliktu medzi NATO a Ruskom zatiahnuť Juhosláviu k spojencom Moskvy!
Dobre. Tak teda Kosovo.
A s propagandou začať hneď. Ale nie tak besne ako ten The Sun. Pamätáte sa, ako to napísal: „Srbských vojakov treba strieľať ako divé psy!“ Vidieť, že tí naši britskí priatelia majú skvelú školu, školu z kolónií. Najmä z Indie. Tam si naozaj pekne zastrieľali. Ale také články na obyčajných ľudí pôsobia skôr, ako sa vraví, kontraproduktívne. A pokiaľ ide o tú Indiu. Nezabúdajte, že Juhoslávia bola s Indiou jedným zo zakladateľov hnutia nezúčastnených, takže keď si niečo takého v Dillí prečítajú, viete, na čo si spomenú a čo si pomyslia. A tiež nie je potrebné citovať všetkých tých ich vodcov, trebárs toho, čo povedal „Keď chceš zabiť Srba, nestrieľaj, narobí to hluk, vezmi si nôž, je to nenápadnejšie.“ Nie sme, predsa, páni, nejakí osmanskí janičiari!
Naopak, nech skloňujú deň čo deň vo všetkých pádoch podstatné meno kríza. Vnútropolitická kríza Juhoslávie. Kríza, ktorá prerastá do európskej medzinárodnej kosovizácie. A nebáť sa slov ako genocída, holokaust. Alebo trebárs „Srbi premenili Kosovo na popravisko!“ To zaberá. A tiež je pritom výhodné, že tam, v tom Kosove, stále vychádza asi päťdesiat novín písaných v albánčine a všetky píšu v prospech osloboditeľského vojska a proti vláde v Belehrade.
A Miloševič? Na toho sa sústrediť. Všetka paľba naňho. A nešetriť ho. Už pomaly všetci píšu Krvavý zločinec Miloševič. A pokračovať v tom. Len škoda, že je to také podobné tomu „Krvavý pes Tito“, ako to písavala za Stalinových a Hodžových dôb tá ich propaganda z Tirany. Ale, uznávam, je to pôsobivé.
Teda, opakujem, písať o vraždách, znásilňovaní, pridávať k tomu etnické čistky, vyháňanie Albáncov z domovov, to dobre pôsobí, viac aj o srbskom policajnom terore, to sa tiež rado číta a počúva, do televízie nejaké to odkrývanie masových hrobov obetí srbskej zvôle, viac o utečencoch trpiacich v táboroch, ale pozor, keď sa strieľa, sú vždy utečenci, teda všetko uteká, z tej i onej strany, tak ukazovať len Albáncov.
No a ani na minútu nespúšťať z očí Miloševiča, vidíte, že to zase opakujem, pretože je to veľmi dôležité, keď ten padne, nástupca bude možno povoľnejší, a v jeho prípade si tiež dávať pozor, zdôrazňovať, že nie sme proti srbskému ľudu, ale proti Miloševičovi, ono to, pravda, môže pripomínať Goebbelsovu propagandu, ten predsa vždy, keď niekoho prepadli, volal: my nie sme proti anglickému ľudu, len proti anglickým židoplutokratom, nie sme proti nórskemu, francúzskemu ľudu, proti Holanďanom, len proti vašim vodcom. Áno, a je už načase, aby sa pekne pripravil nejaký pôsobivý citát pani ministerky, najlepšie by bolo pri nejakej významnejšej udalosti medzinárodného charakteru a široko, veľmi-veľmi široko ho dostať do médií. Ach, že už ho máte? Tak sem s ním!
Ako to presne povedala tá Madelaine? „Na prvom mieste musíme priznať, že táto kríza nie je vnútornou záležitosťou Zväzovej republiky Juhoslávia, pozostávajúcej zo Srbska a Čiernej Hory. Násilie je urážka všeobecných štandardov ľudských práv, ktoré sme sľúbili dodržiavať.“
Výborne. To je skutočne ono. Internacionalizácia vnútropolitických problémov vždy bola a dodnes zostala účinným prostriedkom, ako hypnotizovať svet, kompromitovať obeť a zmeniť ju na krotučkého králika. Bystrá Madelaine, bystrá. A kdeže to povedala? V Londýne? Pri rozprave o probléme Kosovo? O to lepšie!
No a potom by už pomaly ten Miloševič mohol odísť, baliť kufre a zmiznúť, inak ho ako vojnového zločinca poženieme do Haagu. A keď sa nevzdá, tak uvidí.
Uvidí? Uvidí čo?
No, prosto uvidí. A nepôjdeme do toho len my, ale všetci spojenci. Tak ako keď Brežnev presadzoval tú svoju doktrínu obmedzenej suverenity, aj tam bola celá Varšavská zmluva. Áno, pravda, určite, mimo Rumunov.
Teda ako hovorím, keď to nepôjde, tak nastúpia lietadlá. Aj v Bosne zabrali až aeroplány, nemám pravdu?
A čo to hovoríte? Že sa s tým musí najskôr do Bezpečnostnej rady? Choďte, prosím vás, dočerta s tými rezolúciami! Víťazov sa predsa nikdy nepýtajú, čo dodržali a čo nie.
Druhý úryvok z knihy B. Chňoupka Dýka v chrbte, ktorú vydalo v máji Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov
