Často musí ubehnúť veľa dlhých rokov, kým ucho dozrie na prijatie nejakého príbehu. Franz Kafka
Prepáčte mi, že túto úvahu nemôžem začať inak ako osobne, priznaním podlžností: Cítim, že ako dávny priateľ tomuto autorovi mnohé – ba vari všetko – dlhujem, hoci Vincko mi to nikdy nevyčítal. Boli roky, keď som sa ja v Banskej Bystrici moril s Bajzom a Kuzmánym a spol. a na písanie o súčasnej produkcii mi nezostávalo síl ani času. Vtedy Vinco na moje pozvanie besedovať s poslucháčmi, ale aj sám, v clivote za bratom Šaňom, si občas odskočil do Bystrice a aj na mne si „testoval“ práve vznikajúci rukopis Ornamentu. Potom sa čas rýchlo zvrtol a zrazu nebol vhodný pre rukopis románu, ani pre mňa, aby som hodil na papier to, čo som mu v dôverných chvíľkach povedal o jeho próze…
A aj potom, keď som už mohol, písal som o všeličom možnom i nemožnom a do Vincenta – obkiadzaného inými autoritami, čitateľským zbožňovaním, cenami, aj nadbiehaním prekladateľov, som len tak „mimochodom“ rypol – proti Vojakovi… Viem, že sa ho to dotklo… Zas letel čas, zas nás to privialo trochu dôvernejšie. A tak je tu čas, aby som ti, milý Vincent, vrátil, čo si u mňa naodkladal. Treba len dúfať, že aj s dobrým úrokom…
O Vincentovi Šikulovi sa toho už s väčším aj menším pochopením popísalo – aj pozabúdalo – neúrekom. Čo s tým, čo ešte k tomu dodať? Roznietiť pôvodné čitateľské nadšenie už nemožno. Z druhého či koľkého čítania literárny kritik, ktorý sa stal literárnym historikom, už môže „vychytať“ chyby svojho – aj iných – prvého čítania, pozbierať odvahu a priznať sa k nim. Teraz, z odstupu, keď už píšem kapitolku do dejín o prozaických úsiliach mojich generačných druhov, sa mi už markantnejšie črtajú obrysy jedinečného Šikulovho talentu, to, v čom bol pre svoj čas nezastupiteľný, aj prečo ho na čas prekryli krikľavejšie rozprávačské gestá niektorých kolegov, aj aký obrovský tieň vrhá jeho neokázalo odvážny autorský čin až do súčasnosti…
