Viliam Plevza a „rehabilitácia‟
M. R. Štefánika (1)

Tento článok vzniká na pomedzí dvoch okrúhlych výročí. Práve prehrmeli dozvuky 100. výročia tragickej havárie M. R. Štefánika, ktorý sa načas opäť stal prvoradou spoločenskou témou. A s nemenším rachotom sa blíži 30. výročie Novembra 1989. Popri harmónii pietneho chóru už kde-tu rezonuje aj trochu kakofonická diskusia o spoločnosti, v ktorej sa Nežná revolúcia zrodila. Ťažko by sme si mohli želať príhodnejšiu atmosféru na publikovanie tohto článku. Bude totiž pojednávať o málo známych pohyboch, ktoré u nás nastali okolo štefánikovskej tradície krátko pred Nežnou revolúciou.

Upozornenie pre náročnejších čitateľov: Život M. R. Štefánika je celkom mimo môjho historického záberu a perestrojkovej historiografii sa venujem len sekundárne. Avšak popri výskume, najmä pri spracovaní osobného archívu akademika Viliama Plevzu[1] (na snímke z oných rokov), som narazil na množstvo neznámych faktov a súvislostí s prehodnocovaním Štefánika v rokoch 1987 – 1989. A tak, hoci som túto tému nikdy cielene neskúmal, a preto tento text nebude celkom plnokrvne vedecký, bola by škoda nevyužiť príležitosť a nepublikovať aspoň to, čo je k dispozícii.

Štefánik pochovaný (normalizácia)
 

Netreba príliš prízvukovať, že Štefánik bol za bývalého režimu persona non-grata. Ako k tomu došlo, opísal už napríklad J. Beňa v sérii článkov na Novom slove.[2] Ja by som dodal len to, že za normalizácie pripomínanie Štefánika už nebolo len o histórii spred vyše polstoročia. Pridalo sa k tomu aj „idealizovanie Štefánika‟ ako jeden z hriechov pravicových oportunistov a antikomunistov z roku 1968.[3] Pri tom sa už končila každá sranda a išlo, hoci aj nie o krk, ale o stoličku určite.

V podmienkach normalizácie si nikto akokoľvek vysoko postavený nemohol robiť ani písať celkom, čo chcel. Každý bol len súčiastkou v pyramíde, ktorej vrchol ležal snáď až kdesi v Moskve. Po pokuse z roku 1968 väčšina spoločnosti chtiac-nechtiac prijala geopoliticky určené mantinely. Spory sa dodnes vedú len o to, aký široký zostal manévrovací priestor v týchto mantineloch. Milan Rastislav Štefánik sa každopádne nachádzal mimo nich.

Aj Viliam Plevza, ako popredný funkcionár histórie a neskôr spoločenských vied sa prispôsoboval podmienkam. Zvlášť v citlivých otázkach, medzi aké patril aj Štefánik, býval veľmi opatrný. Napokon, rovnako ako skoro všetci ostatní, o ktorých dnes hovoríme. Tí menej opatrní spravidla narazili, každé ideologické potknutie voči nim zneužili ich neprajníci a konkurenti, takže vo funkciách sa neudržali, a my dnes o nich (až na pár výnimiek) ani nevieme. Plevza však bol v špecifickom postavení navyše aj tým, že sa v normalizačnom Slovensku stal akousi ideologickou autoritou pre otázky histórie. Ako taký zastával aj významné funkcie v redakčných radách a komisiách, ktoré pripomienkovali a schvaľovali heslá „problematických‟ osobností do slovníkov a encyklopédií. Teda mal nezanedbateľný vplyv presne na tie publikácie, ktoré sú najčastejšie citované na doloženie macošského vzťahu normalizačnej historiografie k Štefánikovi.

[Príloha 01: Žiadosť riaditeľa Encyklopedického ústavu SAV Jozefa Veľkého o posúdenie hesla T. G. Masaryka a napísanie hesla „masarykizmus‟, 22. 2. 1978]

[Príloha 02: Pozvánka na zasadnutie komisie Hlavnej redakcie Encyklopédie Slovenska pre osobnosti, 26. 7. 1978]

[Príloha 03: Žiadosť Matice Slovenskej o posúdenie 1. zväzku Slovenského biografického slovníka, 19. 11. 1984]

Známe pramene o jeho priamych zásahoch z titulu týchto funkcií sú len veľmi čiastkové a náhodné, a neumožňujú formulovať jednoznačný nepriestrelný záver o jeho podiele na historiografických nešvároch normalizácie. Sú známe príklady, kde v posudkoch „pokefoval‟ autorov za stanoviská odlišné od oficiálnej línie (najčastejšie v česko-slovenskej otázke)[4], aj také, kde sa zastal ľudí postihnutých normalizáciou (napr. historik Jozef Husár, umenovedec Marián Váross).[5] A pre úplnosť treba spomenúť, že výhrady ukrivdených niekedy prichádzali aj z opačného smeru, napríklad za príliš negatívne hodnotenie 50. rokov.[6]

[Príloha 04: Pripomienky k vecným heslám Encyklopédie slovenských spisovateľov, 2. 3. 1983]

[Príloha 05: Posudok na Malý biografický slovník 1981, 23. 6. 1981]

Ja osobne považujem za charakteristický prípad Samuela Falťana, po roku 1968 vylúčeného z KSČ ako popredného pravičiara. Falťan patril k tým, čo sa naďalej cítili komunistami. V hodnotení ŠtB z toho obdobia bol uvedený v strednej kategórii spoločenskej nebezpečnosti.[7] Po tom, ako v roku 1979 vyšiel 2. diel Encyklopédie Slovenska s jeho heslom[8], išiel protestovať v prvom rade za riaditeľom Encyklopedického ústavu SAV Jozefom Veľkým. Následne išiel protestovať aj k Plevzovi ako členovi redakcie encyklopédie. Príznačné je, že Plevza o stretnutí spracoval písomný záznam, ktorý sa nepochybne dostal na príslušné politické miesta, ak nie aj iné. Nebolo to bežné, ale pri nadviazaní kontaktu s prísne sledovanou „nepriateľskou osobou‟ takého rangu zrejme ani Plevza nechcel riskovať obvinenie, že „bez vedomia straníckych orgánov‟ kuje nejaké „pikle‟.

A tie rozhodne kul. Plevza Falťana začal nahovárať, aby svoje historické práce, ktoré po vyakčnení písal len „do šuflíka‟, odpredal straníckemu ústavu, a aby spravil galileovskú sebakritiku, po ktorej ich bude môcť aj publikovať. Falťan sa jeho návrhom spočiatku bránil, no neskôr zrejme povolil a Plevza potom počas najbližších rokov vynaložil veľa síl, aby jeho omilostenie presadil v straníckych štruktúrach a našiel pre obe strany prijateľnú formu sebakritiky. Napokon výsledky zostali čiastočné: Falťan, pokiaľ viem, sebakritiku nespravil, členstvo v KSČ mu nebolo vrátené, ale krátko pred novembrom 1989 mu ešte stihla vyjsť po dlhej dobe prvá kniha.[9] Potom v priebehu Nežnej revolúcie aj po nej Falťan spolupracoval s touto skupinou komunistov pri transformácii KSS na SDĽ.[10]

[Príloha 06: Záznam Plevzu o stretnutí s Falťanom, 11. 1. 1979]

Z titulu funkcií v redakciách rôznych encyklopédii a pri posudzovateľskej činnosti Plevza bezpochyby nesie svoj podiel zodpovednosti na tom, ako sa ne/písalo napríklad aj o Štefánikovi. Otázne je, či a aký reálne existoval priestor, aby presadil niečo iné, alebo či jeho zodpovednosť spočíva len v tom, že robil štafáž stavu, ktorý nemohol zmeniť.

Ak sa však na jeho pôsobenie nechceme pozerať len ako na čistý oportunizmus, môžeme v ňom hľadať politickú taktiku menšieho zla, kompromis, ktorým sa má aspoň čosi zachrániť a zachovať pozície, vďaka ktorým sa budú dať postupne presadiť pozitívne veci.[11] Pokiaľ apriórne neodmietneme takýto pohľad, musíme sa pýtať na výsledky onoho kompromisu: Čo sa podarilo zachrániť, a čo pozitívne sa podarilo presadiť, keď konečne prišli oné dlho očakávané lepšie časy. Presne o tom druhom bude tento článok.

Foto Emil Polák, 2009.

Na mohyle zlá chvíľa (80. roky)
 

Ako prvú spomeniem komisiu pri ÚV KSS, ktorá ešte dávno pred začiatkom perestrojky riešila otázku rekonštrukcie Štefánikovej mohyly na Bradle. Významná národná kultúrna pamiatka postupne chátrala, ale s odobrením jej rekonštrukcie sa stále otáľalo. Nepochybujem, že preto, lebo išlo o mohylu ideologicky veľmi „závadovej‟ osobnosti, kde sa navyše odohrali masové verejné zhromaždenia v rokoch 1968 – 1969. O práci uvedenej komisie nepoznám vyčerpávajúcejšie dokumenty, len jednotlivosti, na ktoré som náhodne narazil pri výskume činnosti Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS.

Vedenie ústavu 20. septembra 1982 prerokovalo podnet ideologického tajomníka ÚV KSS Ľudovíta Pezlára na „riešenie architektonickej úpravy Bradla‟. Odporučilo ustanoviť politickú komisiu zo zástupcov oddelení ÚV KSS, Ministerstva kultúry SSR a Ústavu ML ÚV KSS. Môžeme sa pýtať, odkiaľ sa vzal ten podnet práve u mimoriadne ideologicky úzkostlivého Pezlára, či náhodou k nemu neprišiel práve z Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS. V jednom neskoršom dokumente sa totiž rekonštrukcia Bradla označuje za iniciatívu ÚML ÚV KSS.

Charakteristicky pre dobovú atmosféru, v zdôvodnení takejto iniciatívy, ktorá by mohla zaváňať herézou, nechýbalo ostentatívne vyznanie pravovernosti: „Táto komisia by mala doporučiť opatrenia na konzervovanie tejto architektonickej pamiatky tak, aby sa zachránilo [očividne má byť ,zabránilo‘ – MM] evokovaniu predstáv, že ide o akúkoľvek formu oprašovania štefánikovskej legendy.‟[12] Možno diskutovať, nakoľko sa členovia vedenia ÚML ÚV KSS úprimne vnútorne dištancovali od prvorepublikovej legendarizácie Štefánika. Čiastočne nepochybne áno. Ja som však osobne presvedčený, že pri týchto formuláciách išlo v prvom rade o sebazáchovný akt, vo vtedajšej atmosfére celkom automatický a samozrejmý, priam pudový. Kto chce, môže to nazvať alibizmom.

Na ďalšom zasadnutí 4. októbra vedenie ústavu poverilo Plevzu napísať list Pezlárovi, v ktorom vyjadrí stanovisko vedenia.[13] Takáto miera formalizmu opäť ukazuje, že išlo o citlivú vec, pri ktorej každý chcel mať „krytý chrbát‟ oficiálnym poverením a kolektívnym rozhodnutím. Pri menej citlivej veci by Pezlár pokojne mohol rozhodnúť sám. Alebo, ak by chcel poznať názor Plevzu, stačilo zdvihnúť telefón a súkromne sa ho opýtať. Plevza by sa zase nemusel o stanovisku radiť, ani sa nechať k jeho zaslaniu poveriť vedením ústavu, ktoré aj tak v týchto veciach dalo na neho. Pri kadejakých veciach, z dnešného pohľadu aj významnejších, sa to tak robilo. Pozitívom je, že vďaka takej praxi dnes máme zachované aspoň aké-také dokumenty o dianí v niektorých citlivejších otázkach.

Vedenie ústavu do komisie určilo historika Jozefa Kissa, neskôr Plevza diskutoval o účasti historika Andreja Gabaľa.[14] Viac o tom zo známych dokumentov neviem. Známy je však praktický výsledok: Iniciatíva, napriek opísaným ideologickým kľučkám a opatrnosti, až do perestrojky neviedla ku konkrétnym výsledkom.

Ďalším momentom hodným stručnej zmienky je návrh Plevzu Ľudovítovi Holotíkovi v septembri 1985, aby pripravil 3. vydanie svojej knihy o „štefánikovskej legende‟. Podľa vysvetlenia V. Plevzu malo nové vydanie prehodnotiť tézy prvých dvoch vydaní. Stručná dobová poznámka v diári síce toto tvrdenie nedokladuje, ale vzhľadom na neskoršie postoje Plevzu, ho považujem za možné.[15] Ľudovít Holotík však už vtedy trpel vážnymi zdravotnými problémami, v dôsledku ktorých o pár mesiacov tragicky zomrel.

Štefánik zmŕtvychvstaný (leto 1987)
 

Ďalšie známe náznaky otvárania témy Štefánik pochádzajú až z obdobia, keď sa začala rozbiehať opatrná prestavba v ČSSR.

Paralelne s dianím okolo Štefánika sa začalo s prehodnocovaním a „rehabilitovaním‟ tradícii prvej Československej republiky vôbec. Mnohé tradície s ňou spojené zostali v ľuďoch pozitívne zapísané aj napriek ich oficiálnemu negovaniu (alebo vďaka nemu?) a mali podporu značnej časti populácie. Ukázalo sa to aj v rokoch 1968 – 1969, kedy sa na Slovensku okolo Štefánika a Bradla točili výrazné obrodenecké akcie. Platí to aj o členoch Komunistickej strany Slovenska, v ktorej sa zachoval silný prúd nadväzujúci ešte na V. Clementisa a davistov, ktorí komunistické tradície kombinovali s národnými a inými „pokrokovými‟ tradíciami. V menej prajných dobách boli tieto tendencie v komunistickej strane viac skryté a prejavovali sa len ojedinele. Len čo sa však pomery uvoľnili, spodný prúd vyrazil na povrch. Príkladom je výzva časti spisovateľov okolo Drahoslava Machalu „Vzduch našich čias‟ ešte z roku 1986. Jej cieľom bolo vyprofilovať strednú spisovateľskú generáciu, ktorá (po vzore davistov a šípistov) bude stáť na čele zápasu o nové pokrokové myšlienky (perestrojku), no zároveň ich bude spájať s národnými a demokratickými tradíciami.[16] Je vcelku známe, že vtedy túto výzvu podporili aj takí spisovatelia, ktorí potom rozhodne nepatrili medzi novodobých národných buditeľov.

Pripustenie zaznávaných tradícií mohlo mať, okrem úprimného vnútorného presvedčenia, aj čisto reálpolitický motív. Spomenutý potenciál zneuznaných národných a iných tradícií hrozil byť využitý politickou opozíciou na zmobilizovanie ľudí. Cez takéto témy, ktoré mali širokú podporu a neboli až tak priamočiaro politické, mohla opozícia získať ľudí a potom ich usmerniť na bezprostrednejšie opozičnú platformu. Niečo podobné sa stalo koncom 80. rokov napríklad v Estónsku: Protesty, spočiatku povolené, za objasnenie okolností a zverejnenie paktu Molotov-Ribbentrop, prerástli do vzniku opozičnej politickej strany za národnú nezávislosť, ktorá popri väčšej národnej autonómii požadovala aj parlamentnú demokraciu a trhový mechanizmus. V rozhovore pre časopis Inštitútu za demokraciu vo východnej Európe (jedna z organizácii u nás označovaných za ideo-diverzné centrá) jeden z estónskych organizátorov, disident Heiki Ahonen, odmietol tvrdenie, že by takáto širšia politizácia pôvodne čisto historickej iniciatívy bola vopred naplánovanou stratégiou.[17] No osobne nepochybujem, že ideologickí predáci komunistických strán to presne takto vnímali a bolo v ich záujme preventívne neutralizovať politické riziko z citlivých historických boľačiek.

Nech už konkrétnych funkcionárov motivoval akýkoľvek zámer, v lete 1987 sa rozbehlo historicko-politické prehodnocovanie aj v prípade Štefánika.

Prvý mne známy prípad sa odohral počnúc 5. májom 1987. V ten deň Plevza rokoval s ideologickým tajomníkom ÚV KSS Pezlárom, a ako jeden bod diskusie si zaznačil: „Tézy k hist[orickej] úlohe Štefánika v 1. odboji.‟ Súvislosti tejto iniciatívy mi nie sú známe. Plevza následne požiadal historika Štefana Štvrteckého urýchlene pripraviť tézy o 1. odboji a o Štefánikovi pre zasadnutie buď sekretariátu alebo predsedníctva ÚV KSS niekedy po 16. máji.[18] Štefan Štvrtecký ešte v roku 1968 ako historik na Ústave dejín KSS pracoval na téme Štefánika a už vtedy mal pripravenú knihu, z ktorej stihol publikovať len prvé kapitoly.[19] Po roku 1970 bol vylúčený z Komunistickej strany a mal zastavené publikačné možnosti. Žiaľ, o tejto prvej iniciatíve z mája 1987 už nič viac neviem.

Ďalším dochovaným krokom je podklad, ktorý Plevza koncom júna 1987 spracoval pre Gustáva Husáka. V tomto období si, podľa Plevzu, Husák už pripravoval svoj odchod z najvyššej straníckej funkcie (trochu iným spôsobom než sa nakoniec odohral), a jeho si zavolal na pár mesiacov na výpomoc do Prahy. V rámci toho ako jeden z prvých dokumentov Plevza spracoval podklad ku koncepcii historických výročí. Na najbližšie obdobie ich hrozilo hneď niekoľko: 70. výročie VOSR, 20. výročie januára 1968 (ktorý sa pripomínal ako pozitívny a nevyhnutný, no nezvládnutý prelomový krok), 40. výročie Víťazného feburára a 70. výročie ČSR. Kým napríklad otázky okolo roku 1968 Plevza odporúčal neotvárať, dosť razantne navrhoval chopiť sa výročia ČSR.

Varoval, že téma 1. ČSR už teraz „je predmetom sústredených príprav najmä československej pofebruárovej emigrácie a niektorých antikomunsitických propagandistických centrál (napríklad relácie ,Kapitoly z dejín Československa‘ v Hlase Ameriky)‟. Pri hodnotení prvej ČSR žiadal „postupovať dialekticky‟ – síce jej vytýkal buržoázny charakter i čechoslovakizmus, ale zároveň oceňoval, že „vytvárala – v porovnaní s minulosťou – široký priestor pre rozvoj českého a slovenského národa a v republike žijúcich národností.‟ Záver znel: „nemožno hodnotiť utvorenie Československa ináč ako historický pokrok, a to nielen z hľadiska predchádzajúceho vývoja, ale aj v porovnaní s okolitými štátnymi útvarmi a v nich panujúcimi politickými režimami, ako aj z hľadiska jeho vnútorných pomerov (najmä legálne pôsobenie KSČ).‟ Prvýkrát tu nachádzame formuláciu o 1. ČSR, ktorú potom Plevza opakoval pri rôznych príležitostiach: „sme zrejme jedinými národmi na svete, ktoré vznik vlastnej štátnosti a jej vývoj hodnotia so značnými rozpakmi‟. Celá táto časť textu vyústila do návrhu: „treba oslavy tohto výročia poňať veľkoryso. Žiadalo by uvážiť, či nedozrel čas vyhlásiť 28. október 1918 za štátny sviatok ČSSR.‟ A v rámci toho žiadal „organickejšie a vedecky presvedčivejšie než tomu bolo doteraz včleniť do historických procesov a […] hodnotiť aj jednotlivých predstaviteľov politického života Československa. Ide najmä o T. G. Masaryka […], E. Beneša, M. R. Štefánika, ktorého 70. výročie tragickej smrti pripadne na máj 1989, M. Hodžu, V. Šrobára a ďalších […].‟[20]

[Príloha 07:: Podklad V. Plevzu pre G. Husáka o nadchádzajúcich výročiach, 29. 6. 1987]

Tento dokument je datovaný 29. júna 1987, nevieme kedy presne ho Husák dostal. O pár dní neskôr, 3. júla sa Plevza od Husákovho pomocníka Máčka dozvedel, že Husák podnet využil a „incioval vypracovanie dokumentu‟. Z rozhovoru s Husákom 18. augusta si Plevza poznačil: „Je vďačný za elaborát k výročiam; Prijíma sa rozhodnutie k 50. výročiu smrti TGM, do PÚV pôjde materiál k výročiam v roku 1988‟.[21]

Niekedy v dobe odovzdania podkladu, 2. júla 1987, sa Plevza mal stretnúť so Štvrteckým, ale zrejme z toho zišlo. Asi o mesiac s ním hovoril opäť, a tento raz si poznačil aj tému: „práca na rkp. Štefánika pre Obzor.‟[22] Išlo o dopracovanie a vydanie jeho knihy o Štefánikovi. Štvrtecký v jednom neskoršom dokumente spomína okolnosti, ktoré túto poznámku osvetľujú: V roku 1987 získal na napísanie knihy štipendium Slovenského literárneho fondu (SLF).[23] S veľkou pravdepodobnosťou v tom zohralo rolu to, že Plevza bol od roku 1985 v SLF predsedom výboru Sekcie pre vedeckú a odbornú literatúru.[24]

To znamená, že publikovanie Štvrteckého knihy v roku 1990[25] nebolo výsledkom novembra, ako by to mohlo na prvý pohľad vyzerať. Pripravovalo sa s oficiálnou podporou už od roku 1987.

(Pokračovanie)