Profesor Jan Keller v tejto súvislosti upozorňuje, že sociálny štát (na Západe) priniesol posilnenie strednej vrstvy a od druhej polovice 60. rokov priniesol vyššiu životnú úroveň „vykorisťovaným“, než od vykorisťovania oslobodeným (na Východe). Koncom 80. rokov bol tento rozdiel už taký markantný, že ho nebolo možné prehliadnuť v celej Európe. Preto ľudia na Východe privítali pád komunistických režimov – očakávali vybudovanie rovnakého sociálneho štátu u nás.
Lenže vtedy takmer nikto neregistroval, že sociálny štát sa (na Západe) dostáva do krízy. Spôsobovali ju čoraz silnejšie útoky neoliberálov, ktoré fungujúci sociálny štát ruinovali. Výsledkom tohto postupu bol postupný zánik sociálneho štátu, či aspoň jeho výrazné oslabovanie.
A konkrétnym a viditeľným prejavom tohto procesu je likvidácia verejných služieb, sociálnych vymožeností, ktoré v sociálnom štáte slúžili ľuďom bezplatne, čiže ktoré solidárne hradili (vo väčšej miere) majetnejší, tí, ktorí na kapitalistickom ekonomickom systéme zarobili oveľa viac, než ostatní.
V 19. stor. kapitál zarábal na nemajetných iba prostredníctvom ich práce (ponechával si časť hodnoty, ktoré nemajetní produkovali). Dnes už veľký kapitál zarába na ľuďoch vo všetkých oblastiach života. Finančné skupiny, investori, špekulanti už nemajú zisky len z firiem, v ktorých ľudia pracujú, ale z toho, že ľudia potrebujú bývanie, vzdelanie, zdravotnú starostlivosť, dôchodky.
Zánik sociálneho štátu spôsobuje, že finančný kapitál sa zmocňuje celého života tých, ktorí kapitál nemajú.
Ak sa vám vo vašom internetovom prehliadači videookno nezobrazuje, video si môžete pozrieť tu:
Spracované z vystúpenia prof. J. Kellera na Vratimovskom seminári 27. 10. 2010, ktorý každoročne organizuje KSČM vo Frýdku-Mýstku
