„…ten film o hudbe z Marsu, ktorá…“ „Alexander, my s manželkou veľmi neholdujeme sci-fi.“ „Ale nie, nie, nie, Hudba s Marsu je názov orchestra. A Mars, to bol predsa názov fabriky, podniku, myslím, že by to mala byť skratka a že znamená Maršovské sdružené nábytkárny.“ „Počkaj, Alexander, orchester, fabrika na nábytok, mimozemšťania… Je toho na mňa trochu veľa, ale vysvetľuj! Možno to pochopím.“ „Nuž teda, Vojtech, to bola taká komédia z päťdesiatych rokov, na tie časy však ani nepôsobila zvlášť agitačne, nakrúcali sa aj oveľa horšie filmy. V Hudbe z Marsu bola politika len akoby v úzadí, v atmosfére doby, no a predovšetkým v postave námestníka ministra. Ten prišiel do Marsu oslavovať akési ich pracovné úspechy, nejaké splnenie či prekročenie plánu. Inak už jeho príchod bol famózny, ulice lemovali nadšené davy s vlajočkami a transparentmi, vyhrávala dychovka, skrátka, vtedy ľudia stále niečo oslavovali. Nuž a tento súdruh námestník ministra – uvážlivý, múdry, presne takto ho stvárnil Otomar Krejča – vnukol počas svojej návštevy predsedovi závodnej rady Marvanovi, že síce pracovné úspechy sú pekná vec, v Marse by si však mali založiť aj vlastný orchester. Pravda, vtedy sa to nikomu nezdalo ako problém, robotníci z Marsu boli šikovní, samí úderníci, niektorí dokonca už vedeli hrať na nejaké nástroje, iní si dali socialistický záväzok, že sa to naučia. Predovšetkým snaživý zväzák Josef Bek, ktorý si mal brať svoju snúbenicu Alenu Vránovú, a dal jej prísľub, že si ju nevezme, kým mu jeho vlastný orchester nezahrá svadobný pochod. Pravda, Vránová sa trochu urazila, pretože pochopila, že snúbenec svadbu odkladá. Ale aby všetko urýchlila, pozvala do Marsu odborného poradcu, kedysi slávneho, teraz však skrachovaného hudobného skladateľa Oldřicha Nového. „Jsem jako zrnko kávy, doba mne rozemlela,“ povie Nový tak, ako to len on vie. Inak treba povedať, že v roku 1955 komunisti ešte nestihli veľa vecí zhumpľovať. Hrdinovia filmu žili v pekných domoch, Nový mal doma oblečený elegantný župan… Hudba z Marsu robila isté pokroky, ale klimpírovanie rušilo rodiny muzikantov, a tak sa orchester vybral na dovolenku, aby mohol v kľude cvičiť. Cestou si ho v Karlových Varoch poplietli s iným orchestrom, ktorý pre poruchu autobusu nedorazil na prehliadku orchestrov. A tak Hudbu z Marsu vyšikovali na pódium a program dokonca vysielal rozhlas! Hoci muzikanti ovládali len stupnicu, zachovali sa ako šoubiznisoví profíci, pretože publikum bolo nadšené a v Čechách sa Hudba z Marsu stala pojmom. Orchester sa uchýlil kdesi na dedine, mimochodom, tam bola krásna krajina s riekou a ostro rezanými kopcami, na ktorých rástol vinohrad a chmeľ. Prečo vlastne aj ja neodcestujem niekam, do takéhoto romantického prostredia, kde by som mohol na sebe pracovať, až kým by som sa nestal slávny? Myslím, že by som mal odísť hneď…“ „Najprv mi dopovedz ten film, Alexander, ako to dopadlo?“ „Všetci boli zvedaví, kde je Hudba z Marsu, a tak ju Bekova frajerka, teda akože Vránová, išla hľadať. A aj ju našla, ale Bek aj Nový ju akosi odignorovali. Orchester sa naučil hrať vinársku polku a mal ju predviesť námestníkovi ministra, ktorý sem, opäť s obrovskými ováciami, zavítal. Lenže chyba – polku zahral orchester v sprievode pána námestníka, a Hudba z Marsu už nemala čo hrať. Bola to hanba, robotníci sa vrátili do práce a zapovedali sa, že hrať už nebudú. Potom sa však dali presvedčiť, aby zahrali ten svadobný pochod Bekovi a Vránovej, ktorí sa už konečne išli brať. A napokon išla Hudba z Marsu na veľkú prehliadku amatérskych orchestrov do Prahy, kde ju však nevpustil horlivý organizátor Lubomír Lipský – negatívna postava, ktorá mala akože pranierovať byrokraciu. Orchester blúdil po okolí, po krásnych zákutiach Hradčanov a Malej Strany, a potom sa vodnou šachtou dostal rovno na pódium, na prehliadku, kde predviedol famózny výkon pred zrakom spokojného pána námestníka. Ich nástup, ako kráčali z podzemia rovno na pódium, to pôsobilo naozaj veľkolepo… A rozmýšľam nad tým, či predsa len nebolo aspoň šťastím v nešťastí, že ľudia mali aspoň nejakú ideu, hoci, ako sa ukázalo, pomýlenú. Dnes, ako sa zdá, žiadnu nemajú.“ „Vidíš, Alexander, to je nápad, to prerokujeme za závodnej rade! Treba mať opäť ideu!“ „Na závodnej rade? Teraz? Akej závodnej rade?“ „No predsa na našej. Budeme hľadať ideu, pravda, nie tak agitačne, prvoplánovo, ako si mi to rozprával v Hudbe z Marsu.“ „Pozor, Vojtech, to nebola agitka, to bola dokonca na svoju dobu dosť odvážna satira. A Hudba z Marsu hrala vlastne džez, čo vtedajších recenzentov úplne pobúrilo a film zavrhli!“ „Rozumiem, Alexander, ale ideu mať treba. Napríklad sa mi zdá byť dobrá idea, že si na seba všetko musí zarobiť.“ „Všetko? Vojtech, veď napríklad kultúra si na seba nezarobí. Väčšina filmov by sa ani nemohla nakrútiť.“ „No a čo! Chýbala by niekomu tá tvoja Hudba z Marsu?“ „Ale Kádár a Klos po nej nakrútili výborný film Tři přání a potom Obchod na Korze, ktorý dostal Oskara.“ „Fakt? Vôbec tie filmy nepoznám.“ „Tak ti idem rozprávať ich obsah. Ale postupne…“ „Nesadneme si na to u nás v závodnej rade?“ „Výborne, Vojtech, a založíme si klub rozprávačov filmu…“ „A ja budem predseda.“
