Moja Amerika, to sú zveličovania, pointy, eufemizmy. Moja Amerika, to sú magické momenty, vônia škorice a hot dogov, nálady, anekdoty. Hneď po revolúcii, ako občianka Nemeckej demokratickej republiky bez Nemeckej demokratickej republiky, som sa rozhodla, že si urobím svoj vlastný názor a poriadne si nášho triedneho nepriateľa precestujem. Mala som na mysli Ameriku – a pod Amerikou som myslela Spojené štáty americké. Preletela som Atlantický oceán, cestovala hore a dolu kopcom po San Franciscu, po stopách Hitchcockovho filmu Vertigo. Preskúmala som, ako ináč, cestu 66, zarezervovala som si prehliadku spoločnosti Universal Studio vrátane Bates´ Motel a King Konga. Pri akejsi príležitosti som na Hollywood Boulevard videla Russa Meyera, len o vlások som unikla sobášu s neznámym v Las Vegas a poriadne dlho som stála v rade, aby som sa zúčastnila na Jay-Leno-Show. Na newyorskom letisku JFK som sa dala okríknuť imigračným úradníkom v čiernej uniforme „Next! Counter sixteen!“ alebo „Step back!“. Hľadala som a našla Dakota-Building v Central Parku, v ktorej Polanski nakrútil film Rosemary´s Baby, a pred ktorou zastrelili Johna Lennona. V Brooklyne som navštívila trafiku na rohu Tretej a Siedmej avenue, známu z filmov Smoke a Blue in the Face. Dovolila som, aby ma stavební robotníci a poštoví úradníci oslovovali honey, naučila som sa slová ako actually, basically a kind of. Potajomky som vo verejných parkoch popíjala alkohol, a v celkom New Yorku nebolo hádam dlaždice, v celej Kalifornii pláže a v celej vyprahnutej Nevade kaktusu, ktoré by som na vlastné oči nevidela. Home sweet home, pospevovala som si, a tak som sa rozhodla, čím skôr sa sem presťahovať. Krajina neobmedzených možností – to bolo presne to, čo som hľadala. Tu som chcela bývať, tu som chcela žiť – uprostred piesne od Franka Sinatru. Shit happens Doma, v Nemecku, som sa hrávala počítačovú hru, na ktorej sa dnes dá už len smiať. V časovom limite jednej minúty ste museli do sivej mapy Spojených štátov amerických na milimeter presne povkladať všetky štáty, a v časovom limite ďalšej minúty k nim pridať všetky hlavné mestá. Idaho: druhý štát v hornom rade vľavo, v tvare vázy s úzkym hrdlom. Hlavné mesto: Boise. Florida: cikáčik vpravo dole. Hlavné mesto: Tallahassee. Kansas: škatuľa od topánok takmer v strede: Kansas. Hlavné mesto: Topeka. A tak ďalej. Presne o desať rokov neskôr sa to stalo. Počas dvoch románov, dohromady štyri roky, som žila v New Yorku. Bola som praktikantka v židovskom emigrantskom časopise, prežila som 11. september, bola som svedkom veľkého výpadku elektrického prúdu, celý rok som strávila meditáciami v Krishnovom chráme a mala som prenajatých viac ako dvadsať bytov: v SoHo, na Upper West Side, v Chinatowne, Greenwich Village, Midtown, v Harleme. Akákoľvek štvrť by vám prišla na myseľ, určite som v nej, aspoň chvíľu, bývala. Nechcela som byť viac turistkou, chcela som sa prepracovať na daňovú poplatníčku a nakoniec na právoplatnú občianku. To sa i síce nepodarilo, shit happens, ale čas, ktorý som strávila v New Yorku, bol pekný, významný, čas, počas ktorého som sa musela tvrdo presadzovať, dať sa ponižovať od Homeland Security, čas, počas ktorého som nasiakla politikou: zúčastňovala som sa demonštráciách, proti vojne v Afganistane, proti Bushovi, proti vojne v Iraku, za mier ako taký. Čas, počas ktorého som do Nemecka posielala nadšené pohľadnice, v ktorých som opisovala, aké sú tu vysoké budovy, ako všetko zalieva jedinečné svetlo, aké je tu všetko multikulti. Spomenula som všetky klišé o New Yorku, ktoré mi doma mohli len závidieť. Len čo sa pohľadnice stratili v útrobách modrých špinavých poštových schránok, túlala som sa mriežkou kolmo usporiadaných ulíc, predierala som sa pomedzi náhliace sa postavy, ktoré v rukách opatrne niesli polystyrénové poháriky s horúcimi nápojmi a vyzerali ako z reklamného spotu firmy Benetton, motala som sa pomedzi potkany, taxíky a pomedzi ošúchaných bezdomovcov s fungl novými teniskami značky Nike. Kŕmila som veveričky, ktoré boli sivé, maličké a dôverčivé, konverzovala som s automatmi, keď som sa chcela dozvedieť svoje social security number, a naučila som sa, že každého policajta treba oslovovať úctivo Officer. Nazbierala som viac amerických skúseností, ako som dokázala spracovať, a predsa – alebo možno práve preto – je fiktívny obraz Ameriky vo mne zakorenený hlbšie ako skutočná Amerika, ktorú som zažila. Azda preto, že ten tu bol skôr. Alebo preto, že sa ním dalo ľahšie nadchnúť. Alebo preto, lebo jednoducho nechcem vidieť „Ameriku“ takú, aká jednoducho je. Moja Amerika, to sú zveličovania, pointy, eufemizmy. Moja Amerika, to sú magické momenty, vônia škorice a hot dogov, nálady, anekdoty. Moja Amerika, to sú Diane Keatonová a Woody Allen vo filme Manhattan, ako chytajú v kuchyni humra, moja Amerika, to je John Travolta, ktorý vo filme Pulp Fiction zavádza Ume Thurmanovej do srdca kanylu, a ktorý vo filme Fargo vojde do dverí s rozstrieľanou tvárou a povie: „You should see the other guy.“ Moja Amerika – to sú duševne chorí v Prelete nad kukučím hniezdom, to je Mahalia Jacksononová, ktorá vo filme Douglasa Sirksa Imotation of Life spieva na pohrebe Annie Johnsonovej gospel Trouble of the World. Moja Amerika, to je Renee Zellweger ako Nurse Betty, ktorá v ukradnutom buicku cestuje z Kansasu do Hollywoodu, pretože je zamilovaná do vymysleného lekára z televízneho seriálu. Moja Amerika, to sú stalagmity v Monument Valley, medzi Utahom a Arizonou, ktoré poznáme z westernu Johna Forda. Moja Amerika, to sú Stan Laurel a Oliver Hardy, John Voight, otec Angeliny Jolie, ktorý vo filme Midnight Cowboy hrá hlupáka z Texasu, ktorý skúša šťastie v New Yorku. Moja Amerika, to je nemý film Greed, pri nakrúcaní ktorého v Death Valley pri päťdesiatich stupňoch v tieni zomrel na úpal jeden z členov štábu. Moja Amerika, to je sedliak z filmu Sunrise, prvého hollywoodskeho filmu Murnaua, ktorý svojej milenke sľúbil, že utopí svoju manželku. Moja Amerika, to je Lili Taylorová vo filme I shot Andy Warhol, ktorá si zapíše: „Ten muž je biologická katastrofa. Mužský chromozóm Y je nekompletný ženský chromozóm X.“ Moja Amerika, to sú seriály Larry.Sanders-Show a Californification – ale nie Sex and the City, Friends a Desperate Houswives. Moja filmová Amerika siaha od Ericha von Stroheima cez Orsona Wellesa po Michaela Moora. Moja hudobná Amerika, to nie je Gershwin, ani Glenn Miller, ani Leonhard Bernstein, to skôr Elvis Presley, Johnny Cash, Leonard Cohen a Marianne Faithfull. Moja literárna Amerika zahŕňa Stephena Kinga, Johna Irvinga, Johna Updika, Patriciu Highsmithovú, je v nej aj Raymond Chandler, Sylvia Plathová, Edgar Allan Poe, Ernest Hemingway, Charles Bukowski – a končí sa pri nenositeľovi Nobelovej ceny Philipovi Rothovi. Moja Amerika, to je pre mňa dnes už stav mysle, state of mind, a nie miesto, kde chcem žiť. Chiméra, tieň mojej fantázie, žuvačková bublina, do ktorej sa dá strčiť prst, a slová Normana Mailera, ktorý pred rokom zomrel, triafajú presne do čierneho: „Celý svoj život som prežíval ľúbostný románik s Amerikou, a zároveň sa cítim ako niekto, kto je už päťdesiat rokov ženatý s tou istou ženou.“ Else Buschheuerová sa narodila v roku 1965 v Sasku. Je spisovateľka, novinárka a moderátorka. V roku 2001 sa odsťahovala do New Yorku, kde žila do roku 2005. Od roku 2007 moderuje magazín o filme Kino Royal. Buschheuerová vydala štyri romány: Ruf!Mich!An! (Za!Vo!lAj!Mi!, 2000), Masserberg (2001), Venus (Venuša, 2005) a Der Koffer (Kufor, 2006). Zdroj: www.derstandard.at
