Veľký sýrsky klinec do rakvy hegemónie USA

Krvavé leto v Sýrii sprevádzané silnou dezinformačnou kampaňou naznačuje, že sa blíži ďalší veľký vojensko-politický neúspech Washingtonu. Bude však odlišný od toho, čo sa Washingtonu „podarilo“ dosiahnuť (či skôr utrpieť) vo vojnách v Afganistane a Iraku.

Bude aj iný ako cynický líbyjský scenár s jeho ukrutnosťou a ničivosťou, ktorý sa, našťastie pre Sýriu i svet, tentoraz neporadilo zopakovať, hoci sa ho USA a ich blízki spojenci stále pridržiavajú. Kdesi v skryte duše dúfajú, že snáď to nejako vyjde. Čoraz viac sa ukazuje, že stratégia i taktika Washingtonu je v meniacom sa svete menej úspešná, ako to bolo pre niekoľkými rokmi či desaťročiami. Momentálne to vyzerá tak, že veľký vojenský útok proti Sýrii sa spôsobom typickým pre „riešenie problémov medzinárodnej bezpečnosti made in USA“ v 21. storočí zrejme nepodarí uskutočniť.

Považujeme však za potrebné hneď na začiatku dodať, že – zatiaľ, lebo, žiaľ, po smutných skúsenostiach s vojnami rozpútanými USA a ich blízkymi spojencami nič nie je vylúčené. V záujme zachovania si svojej slabnúcej pozície vo svetovej politike je Washington ochotný bezohľadne použiť akékoľvek vojenské a politické prostriedky, nedodržiavať a porušovať medzinárodné právo, o morálke už ani nehovoriac.

Čo všetko je iné ako doteraz

Režim v Damasku už vyše roka ukazuje, že má predsa len iný charakter ako vlády iných štátov na Blízkom východe, na ktoré si USA v posledných rokoch „zasadli“. Má síce menej okázalých vyhlásení, ako to bolo v Iraku či Líbyi, ale naproti tomu premyslene, systematicky a neúnavne koná v záujme stability a pokoja svojej krajiny. Dokonca aj v materiáloch neorealisticky a neokonzervatívne orientovaného Stratforu (súkromnej spravodajsko-analytickej organizácie označovanej obrazne aj za tieňovú CIA) sa pripúšťa, že Bašír Asád a jeho režim musia mať pomerne silnú podporu obyvateľstva, lebo bez nej by sa tak dlho neudržali.

Situáciu mení aj to, že RF a ČĽR po vlaňajšom protiprávnom, nemorálnom a škandalóznom zneužití rezolúcie BR OSN o bezletovej zóne nad Líbyou sa k riešeniu sýrskeho problému na pôde celosvetovej organizácie postavili zásadne ináč. Nejde len o Sýriu, ale o to, že diplomacii oboch štátov sa prestalo páčiť správanie sa USA v OSN, predovšetkým v jej Bezpečnostnej rade a dávajú to patrične najavo. Znovu sa ukazuje, že po rozpade bipolarity, ak závery dokumentov OSN či konanie ich misií a vyslancov nie sú v súlade s predstavami USA, jednoducho ich začnú ignorovať, chcú nediplomaticky a za každú cenu dosiahnuť svoje ciele.

Na stranu Sýrie sa rozhodne postavil aj významný hráč z moslimského sveta – Irán. Len pre úplnosť dodáme, že režim v Teheráne predstavuje už vyše 30 rokov pre Washington jednu z jeho najväčších tráum.

Krokmi v prospech Sýrie si Irán spôsobil zosilnenie svojej medzinárodnopolitickej ostrakizácie. Teherán sa však zdá byť aj jednou z najväčších prekážok usporiadania medzinárodných vzťahov na Blízkom východe podľa predstáv USA, čo ich ešte viacej rozčuľuje.

Koniec línie organizovaného chaosu?

Zdá sa, že Washington sa bude musieť na vlastnej škode poučiť a zrejme voľky-nevoľky pretrpieť, že časy jeho hegemónie (nech jej už dáme akýkoľvek prívlastok) sa nenávratne skončili. Línia zahraničnopolitického konania USA, ktorú od čias politiky administratívy R. Reagana možno na Blízkom východe, ale aj v iných častiach sveta označiť za organizovaný chaos, speje k svojmu zániku. Z vytvárania chaosu vzíde síce naozaj nový poriadok, ktorý bude aj iný, ako ho poznáme z posledných dvoch troch desaťročí, ale nebude podľa washingtonského receptu.

Stále sa však šíria aj prežité neokonzervatívne názory, predstavy a priania – akési globalistické fantázie – tvrdiace, že USA sa darí napĺňať ciele, ktoré si stanovili po rozpade bipolarity. Sofistikovane, rafinovane a jednostranne bez primeraných argumentov sa zdôvodňuje, že sú na najlepšej ceste zlikvidovať hrozby islamského fundamentalistického terorizmu. Úspešne sa vraj pri tom smeruje k presadeniu washingtonskej vízie nového svetového poriadku, ktorého nejasné kontúry sa vytvorili ešte v 90. rokoch minulého storočia, ale dnes sú už príliš zastarané…

V tomto úsilí sa podľa „neocons“ USA nemôžu vyhnúť ostrým zrážkam (nevynímajúc ani vojenské) so štátmi, ako bol „predvojnový“ Afganistan či Irak, kaddáfíovská líbyjská džamahíríja a pod. Ba čo viac, toto konanie sa považuje priam za mesiášstvo – multiplikátori nového svetového poriadku podľa predstáv USA to potom vydávajú za ich „povinnosť voči svetu“, „nenahraditeľné poslanie“ a pod.

Irán ako ďalší cieľ je príliš tvrdý oriešok

V súčasnosti sa do centra pozornosti takéhoto pohľadu dostala práve Sýria. Ďalší cieľ je už stanovený dávno, ale išlo by o príliš tvrdý oriešok. Je to Irán, okolo ktorého Washington už príliš dlho a pod rôznymi zámienkami obchádza ako pes okolo horúcej kaše. Začiatok súčasného démonizovania Sýrie a Iránu spočíva už v tom, že boli od roku 2003 zaradené do „osi zla“ vymyslenej administratívou G. Busha ml.

Idea bushovského nového veľkého Blízkeho východu, ktorá vznikla krátko po vykonštruovaní „osi zla“, je v troskách. Začala sa rúcať vlastne hneď po pokuse o jej realizáciu, lebo sa opierala o nereálne predstavy washingtonského politického, diplomatického, vojenského i spravodajského establishmentu, silne podporovaného fúrou expertov mimovládnych (ale výrazne provládnych) organizácií. Arabská jar a sprievodné politické premeny pozíciu USA (ale aj ich najbližšieho spojenca – Izraela) v regióne oslabili. Napriek tomu sa tieto procesy stále snažia využiť vo svoj prospech a vidia v nich svojráznu obdobu procesov z čias po rozpade bipolarity v bývalých európskych socialistických štátoch a zrejme očakávajú aj podobný vývoj.

Za politickými premenami, medzi ktorými sú mnohé neočakávané dôsledky, budú aj v arabskej jari nasledovať zmeny ekonomické a sociálne. Modely vytvárania „liberálno-demokratických“ režimov z 90. rokov z bývalých európskych socialistických štátov sa napriek marketingovo-politickému označovaniu zmien v jednotlivých štátoch za rôzne „farebné“ či „kvetové“ revolúcie, nedajú aplikovať ani časovo ani priestorovo. Okrem toho ekonomické dôsledky arabskej jari (zosilnené aj už vyše 4 roky trvajúcou globálnou krízou) budú veľmi negatívne a neutešená situácia obyvateľstva sa bude ešte zhoršovať. Nič dobré neveští ani zložitá demografická situácia v arabskom či širšie celom moslimskom svete.

Blízky východ tak získa v dohľadnom čase celkom inú podobu, ako sa vytvárala posledné polstoročie – zhruba od šesťdňovej vojny v roku 1967. Ak bude viac protizápadná a protiwashingtonská, ale aj ináč výbušnejšia ako v minulosti, Západ, predovšetkým USA na tom budú mať veľký podiel, lebo nechcú uznať vznikajúcu realitu.

Záujmy blízkovýchodných spojencov USA

V situácii, ktorá sa vytvorila okolo Sýrie, dochádza v politike USA a ich západných spojencov znovu k narastaniu prvkov iracionality a bezvýchodiskovosti. Sociálno-filozoficky a sociologicky ich síce možno odôvodniť postmodernizmom (v rámci jeho nejasnej a komplikovanej interpretácie), ktorý je v sociálno-ekonomickej oblasti stále kontraproduktívne sprevádzaný nenásytnosťou kapitalizmu po zisku. Blízkovýchodní spojenci USA sa však snažia pri nátlaku na Sýriu naplniť tiež svoje zištné záujmy, ktoré majú už parciálnejší a obmedzenejší charakter a navyše sú oveľa protirečivejšie ako v prípade Západu.

Potenciálna novovzniknutá situácia vyvolá ďalšie kolo bojov o moc (možno aj hegemóniu) v tomto regióne, ktorý sa v globalizovanom svete nedá ohraničiť nielen politicky, ale ani ekonomicky, sociálne a kultúrne. Okrem externých aktérov, medzi ktorými dominujú USA, je v hre o moc aj viacero štátov z regiónu alebo z jeho blízkeho okolia. Ide najmä o Turecko, Izrael a Irán.

Do diania chce zasiahnuť aj Saudská Arábia, ale aktivizujú sa aj ďalšie štáty združené v organizácii Rada pre spoluprácu arabských štátov v Zálive (známa aj pod skratkou GCC – Gulf Cooperation Council). Okrem Saudskej Arábie sú v nej Bahrajn, Katar, Kuvajt, Omán a Spojené arabské emiráty. Prím v organizácii hrá vzhľadom na svoju veľkosť a tiež vzťah k USA Saudská Arábia, ale svojimi protisýrskymi (v nadväznosti na protikaddáfíovské líbyjské účinkovanie) sa vyznamenáva aj Katar (druhý najmenší z nich – rozlohou i počtom obyvateľstva, ale mimoriadne bohatý), ktorý povstalcov podporuje nielen mediálne ,ale najmä finančne, čo premieta do vojenskej pomoci.

Štáty GCC však tiež môžu byť zasiahnuté procesmi arabskej jari, ktorá sa zatiaľ dotkla najviac Bahrajnu. Čoraz častejšie sa medzi možnými protagonistami arabskej jari spomína Saudská Arábia. V krajine totiž vzniká otázka nástupu novej generácie vodcov.

Neutrálny Irak a pohyb v kurdskej otázke

Irak, ktorý je vo vzťahu k Sýrii relatívne neutrálny, by sa po stále neprichádzajúcej konsolidácii vnútorných pomerov tiež rád vrátil do pozície hráča, ktorého hlas v regióne zaváži. Okrem neutíchajúcej vlny terorizmu, ktorá v len v tomto roku stála život niekoľko stoviek ľudí, mu stále hrozí rozpad. Už teraz je jeho kurdská časť vo viacerých oblastiach takmer úplne autonómna. 

Počet Kurdov sa podľa odhadov z roku 2011 uvádza v rozpätí 30 – 38 miliónov (v rôznych zdrojoch sa pri týchto údajoch stretneme aj s inými číslami a väčšími odchýlkami). Územie historicky označované za Kurdistan (jeho rozloha sa uvádza tiež rôzne, niekedy až 500 tisíc štvorcových kilometrov) sa nachádza najmä v Turecku (tam je jeho najväčšia časť), pomerne veľkú má rozlohu v Iraku a Iráne. Menšie územie je v súčasnej Sýrii a symbolický kúsok patrí do Arménska.

Najviac Kurdov je v Turecku – ich počet sa odhaduje od 13,4 do 18,6 miliónov. V Iráne ide asi o 6,5 – 7,9 milióna a v Iraku 6,2 – 6,5 milióna Kurdov (z hľadiska relatívnej početnosti obyvateľstva tu predstavuje najväčšie zastúpenie). V Sýrii by malo byť od 1,7 do 2,2 milióna Kurdov. Časť Kurdov žije mimo Kurdistanu i Blízkeho východu. V Európe ich je najviac v Nemecku (asi 750 tisíc) a Francúzsku (cez 100 tisíc)

Prezident Asád tým, že povolil väčšiu voľnosť Kurdom na sýrskom území a využíva ich v boji proti vzbúrencom (Kurdi si na ochranu pred nimi môžu vytvárať oddiely samoobrany), skomplikoval situáciu najmä Turecku. To sa ocitlo v zložitej situácii – buď čo najviac uzavrie svoje hranice a tým zabráni rozširovaniu aktivít Kurdov na svojom území, ktorí môžu byť inšpirovaní nielen sýrskym ale aj irackým vzorom alebo bude naďalej cez túto nepokojnú oblasť podporovať sýrskych vzbúrencov, čo môže viesť k destabilizácii pomerov aj na jeho území.

Pohyb v kurdskej otázke je ďalším znakom toho, že pri usporiadaní medzinárodných vzťahov na Blízkom východe musí dôjsť skôr či neskôr k zmenám, ktoré nebudú mať len kozmetický charakter. Nebudú sa však dať uskutočniť od zeleného stola externých veľmocí ako takmer pred storočím v rámci Sykes-Picotovej dohody, na základe ktorej Veľká Británia i Francúzsko cítia ešte stále akési svoje (koloniálne) právo hovoriť do diania v Sýrii.

Demokratka H. Clintonová v koži jastraba

V dôsledku pokračovania bojov, ktoré majú aj konfesionálny charakter, sa však môže zhoršiť aj postavenie kresťanov nielen v Sýrii, ale aj v Libanone. Dali by sa uviesť ďalšie príklady politického, sociálno-ekonomického, etnického i konfesionálneho charakteru, ktoré môžu s veľkou pravdepodobnosťou vyústiť až do stavu vojny každého proti každému. Takáto situácia je hrozivá nielen pre samotný región, ale aj pre jeho širšie okolie, do ktorého, žiaľ, patrí aj časť EÚ.

Nielen z hľadiska racionality, ale aj humanity by preto EÚ (vrátane SR) mala vyvinúť enormné úsilie na zníženie napätia a konfrontácie na Blízkom východe (momentálne v prvom rade v Sýrii). Mimoriadne dôkladne treba zvažovať, či podporovať jednostranné riešenia forsírované tandemom USA – Izrael, ktoré v posledných rokoch (vlastne už od polovice 90. rokov) situáciu v regióne oveľa viac skomplikovali, ako upokojili či stabilizovali.

Zdá sa, že H. Clintonová napriek svojej príslušnosti k demokratom patrí vo Washingtone k „jastrabom“. Nebudeme ďaleko od pravdy, ak predpokladáme, že svojím pôsobením na čele State Departmentu doviedla politiku organizovaného chaosu USA k stupňu, ktorý prestáva byť prínosným, ale aj únosným pre samotný Washington a jeho spojencov, nehovoriac o „zvyšku“ sveta. Prispela k tomu aj svojím spôsobom prezentácie a možností riešenia sýrskeho problému.

Otázne je, čo sa stane so silným tlakom neocons na prezidenta, ktorý sa ujme moci začiatkom budúceho roku (zatiaľ to stále vyzerá na víťazstvo B. Obamu). Nejaká zásadná zmena línie USA vo vzťahu k Sýrii ani k Blízkemu východu sa však zatiaľ nečrtá.

Najpodivnejšia vojna 21. storočia

Chaotizácia diania okolo Sýrie sa USA a ich spojencom na Západe i v moslimskom svete postupne vymkla z rúk. Možno poukázať na niekoľko okolností, ktoré vytvárajú z diania v Sýrii zatiaľ najpodivnejšiu vojnu 21. storočia – vojnu, ktorá medzinárodnoprávne prísne vzaté vlastne vojnou nie je. Tragikomicky si môžeme pomôcť len postmodernistickou tézou – situácia je v mnohých detailoch bezpochyby vojnová (najmä v tom, že hynú nevinní ľudia, ktorí už dlhšie nemajú pokojný život), ale „riadna“ vojna vyhlásená nebola.

Oficiálne nebola vyhlásená žiadna antisýrska kampaň. Pestrá, ale deformovaná a lživá škála správ, komentárov, analýz a pod., ktorá sa vypustila do médií či sietí, však predstavuje nielen z hľadiska psychologických operácií, ale aj mediálneho pôsobenia vedenie riadnej – ostrej a tvrdej – informačnej vojny proti Sýrii.

Množstvo výmyslov, ktoré sa na úkor Sýrie objavili, nemožno v súčasnom mediálnom priestore už ani zhrnúť a vzhľadom na ich charakter i podoby by to asi ani nemalo zmysel. Treba však vidieť, že je tu nevyhlásená vojna („podprahová“, nízkej intenzity) proti Západom démonizovanému režimu Bašíra Asáda (ktorého podpora sa považuje za neprípustnú), ktorú sprevádza velebenie povstalcov (vzbúrencov, ktorých časť sa neskrýva svojím napojením na teroristické organizácie). Je veľmi otázne, do akej miery USA skutočne bojujú proti al-Kájde, ktorú možno nechtiac oživili v Iraku, ale v Líbyi ju už podporovali a v Sýrii jej snahy priliať si svoj olej do ohňa blahosklonne prehliadajú.

Vytvára sa nezvyklá americko-západno-arabská koalícia, ktorá vyvíja surový nátlak na legitímnu sýrsku vládu. Táto koalícia sa neslávne osvedčila už v prípade vojny proti Líbyi. Proti Sýrii zatiaľ taká úspešná nie je. Možno však poukázať, že 16. augusta Organizácia islamskej spolupráce, ktorá má 57 členských štátov, na summite v Mekke vylúčila zo svojich radov Sýriu za „násilné potláčanie 17-mesačného povstania“. Na stranu Sýrie, ktorá na summit pozvaná, samozrejme, nebola, sa postavili len Irán a Alžírsko. Konanie organizácie možno bližšie osvetlí aj fakt, že sídli v saudsko-arabskej Džidde.

Situácia v Sýrii sa bežne označuje za občiansku vojnu. V podmienkach informačnej vojny proti legitímnej vláde štátu a silného politického a ekonomického nátlaku podivnej medzinárodnej aliancie proti nej dochádza k zasahovaniu do vnútorných záležitostí Sýrie. Západ pracuje s mediálno-politickým zaklínadlom – Bašír Asád sa musí vzdať moci, čo však situáciu v krajine riešiť nebude. Práve postoj RF a ČĽR požadujúci zastavenie bojov a rokovanie všetkých zainteresovaných strán ukazuje jedinú možnú cestu k riešeniu.

Kto ťaží zo situácie v Sýrii

Výsledkom súčasnej sýrskej krízy je destabilizácia širokého regiónu s hráčmi, ktorí v ňom majú veľmi rozdielne záujmy, ale aj pozíciu. V tejto súvislosti sa neraz uvádza, že snaha zmeniť (zvrhnúť) režim v Sýrii je úzko spojená s úsilím oslabiť pozície Iránu a neskôr naň zaútočiť. Píše sa o tom napríklad v materiáli o geopolitických dôsledkoch protisýrskej kampane, ktorý spracoval G. Friedman, stojaci na čele spomínaného Stratforu. Ak by sme sa pozreli  na konšpirologické pramene, prípadne niektoré katastrofické vízie, zistíme, že sa v nich uvažuje aj o tom, že udalosti okolo Sýrie môžu cez gradujúci iránsky konflikt vyústiť do novej globálnej konfrontácie svetovej vojny – medzi Západom vedeným USA a Ruskom a Čínou.

K čomu je však dobré klamanie a strašenie? Už takmer poldruharočná zvonku silne podporovaná snaha o destabilizáciu Sýrie škodí nielen tejto krajine a jej obyvateľom. Opäť musíme, možno aj mentorsky, v prvom poukázať na smrť nevinných ľudí, ktorých počet podľa niektorých odhadov prekročil už 20 tisíc. Koľko z toho ide na vrub aktivít vzbúrencov a koľko zahynulo v dôsledku operácií vládnych síl, nemožno určiť. Tisíce obetí sú však medzi príslušníkmi vládnych bezpečnostných síl a vojska, čo svedčí o tom, že vzbúrenci sú vyzbrojovaní zo zahraničia. 

V rámci protirečivých výsledkov doterajšej arabskej jari neprospieva tento stav ani arabskému ani moslimskému svetu, ale ani Izraelu, ktorý sa ocitá v čoraz väčších sociálno-ekonomických ťažkostiach a jeho súčasná vláda čelí narastajúcej nespokojnosti širokých vrstiev obyvateľstva. Dianie v Sýrii vo svete zrejme nikoho z obyčajných ľudí neteší. Zisk z neho však majú opäť nadnárodné ropné spoločnosti, ktoré napriek tomu, že sa hovorí, že nie je nedostatok ropy, jej ceny udržiavajú na nezvykle vysokej úrovni a stále s ňou manipulujú. Stav hrá do karát aj vojensko-priemyselnému komplexu, ktorý môže vyzbrojovať, možno aj preležanými skladovými zásobami vzbúrencov, ako aj tajným službám – v ich čudnom boji proti terorizmu, ktoré týmto rukolapne dokazujú svoju potrebu.

Misia Alžírčana Lachdara Brahímího

Počas vrcholiaceho leta, ktoré je na Blízkom východe ešte žeravejšie ako v Európe, došlo k viacerým udalostiam, ktoré posilnili pozíciu vládneho Damasku. Vzbúrenci napriek silnej podpore zo zahraničia a používaniu teroristických metód neuspeli v útokoch na Damask, neudržali svoje pozície v Aleppe ani v ďalších miestach. Ukázalo sa aj to, že časť rôznych správ o rozkole medzi poprednými predstaviteľmi režimu a ich úteku do zahraničia bolo často vymyslených.

Život v Sýrii je momentálne veľmi ťažký, ale krajina je vnútorne pomerne jednotná (čo nemôžeme posudzovať podľa stredo- či západoeurópskych kritérií). Vzbúrenci zdá sa, svoju podporu vnútri štátu nedokážu zatiaľ rozširovať. Spoliehajú sa čoraz viac na podporu zvonku, pričom nemajú jasno v tom, čo krajina potrebuje. Ide im len o moc, s ktorou by mali problémy narábať, čo vidíme aj v Líbyi. Časť vzbúrencov po posledných neúspechoch z krajiny uteká.

S utečencami je spojený ešte jeden špecifický moment. Nie všetci utečenci totiž ušli z krajiny pred režimom Bašíra Asáda. Veľká časť ich uniká práve pred vzbúrencami a tak aj ich pôsobenie v zahraničí nie je často protivládne a nenechajú sa manipulovať tými, ktorí chcú situáciu ďalej vyostrovať. 

Aj z medzinárodného hľadiska sa ukazuje, že môže dôjsť k zmene. Osoba nového osobitného vyslanca OSN, 78-ročného alžírskeho diplomata Lachdara Brahímího, ktorý tiež odmieta vojenskú intervenciu do Sýrie a je zástancom rokovaní medzi konfliktnými stranami bez toho, aby sa kládli podmienky len Bašírovi Asádovi, dáva nádej na dosiahnutie pokroku pri riešení krízy. Dúfajme, že sa mu podarí dosiahnuť zvrat, ktorý prispeje k ukončeniu tejto nepeknej kapitoly súčasných konfliktov a zastaviť dlhotrvajúce krviprelievanie.

Autor je vysokoškolským učiteľom

Foto: WIKIMEDIA COMONS, autor anjči

(Celkovo 7 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter